Návštevníci minulotýždňového levického jarmoku mali možnosť sa stretnúť so živou sochou. Pod jej maskou sa skrýval Jaroslav Horváth z Bratislavy. „Živé sochy stvárňujem už niekoľko mesiacov. Najmä na pešej zóne Pod Michalskou bránou v Bratislave, ale bol som už aj na jarmoku v Trnave,“ povedal nám Jaroslav, ktorého jeho priatelia volajú Slávik. K vystupovaniu ako živá socha ho priviedol priateľ Miroslav Polakovič. Obaja sa pohybujú v rovnakej brandži. Slávik má na podnikanie ako živá atrakcia riadnu živnosť. Práve s ňou sa preukazuje na úradoch, ak chce niekde vystupovať.
Chcel byť hercom
„Ak sa chceš pretĺcť životom, musíš ísť na ulicu. Tam sa veľa naučíš, tam sa dá veľa získať,“ radí mu často Miroslav. „Pôvodne som chcel byť hercom. Ako malý som si dokonca celkom úspešne zahral vo viacerých detských úlohách. Neskôr však prišiel alkohol i drogy a svet sa mi doslova zrútil pred očami. Dnes sú jediným mojím zlozvykom cigarety. K prežitiu mi pomáha najmä viera v dobro a radosť z dávania. Som mimoriadne senzibilný človek, často dokážem telepaticky vycítiť, kedy ma niekto potrebuje. Pomoc mi týmto spôsobom neraz prišla práve vtedy, keď som ju potreboval aj ja.“
Radosť robí najmä deťom
„Je to dosť zvláštny pocit, keď stojím na podstavci a dívam sa na svet z nadhľadu. Niektorí ľudia prejdú okolo bez povšimnutia, iní sa pristavia a urobia si fotografiu na pamiatku. Radosť sa snažím robiť najmä deťom. Stane sa mi, že z kočíka mi zamáva maličké bábätko. Znežnie mu tvár, mama mu nič nekáže. Dieťaťu vtedy odmávam a vrátim sa do pôvodnej polohy. Vzápätí sa nadýchnem a ono sa nadýchne so mnou. A vtedy nám obom rastie srdce. Som síce iba päťdesiatkilový chlap, ale nadýchnem sa, akoby som mal trikrát toľko. Niekedy sa mi vyhrnú aj slzy. Mnohí si myslia, že len si tam tak stojím a zarobím veľké peniaze. Do pokladničky mi však väčšinou pribúdajú najmä drobné. Nájdu sa však aj papierové bankovky, preto v obchode často platím samými mincami. Stačí mi to síce na prežitie, ale nie je to jednoduché. Grobianom naznačím, nech si to idú vyskúšať a ja sa veľmi rád postavím dolu. Občas mám strach. Niektorí ma aj poštípu alebo sotia. Ako sa dá proti tomu brániť? Alebo povedia niečo nepekné. Tie slová sa mi zafixujú, zosmutniem a prosím Boha, hoci nie som veriaci, aby už poslal normálnych ľudí.“
V Španielsku bude Zorrom
„Predtým, než sa postavím niekam na ulicu, absolvujem určitú prípravu. Vypijem iba trochu kávy alebo nejakého nápoja, aby som nemal problémy a vedome sa nabíjam energiou. Keď sa postavím, chcem žiariť. S napriamenou rukou tam vydržím aj šesť hodín. Sochu som však stvárňoval aj osem i deväť hodín. Unavený bývam skôr psychicky ako fyzicky. Na jarmoku ma ponúkali napríklad alkoholom, hoci nepijem. Pýtajú sa ma, odkedy je Socha slobody zelená. Tým, ktorí chcú vidieť skutočnú Sochu slobody, poviem, nech idú do New Yorku. Veď ja ju iba hrám. Keby som sa prezliekol napríklad za niektorého z politikov, určite by som tam dlho nevydržal. Moja socha je symbolom slobody a tú želám všetkým,“ hovorí Slávik na to, prečo stvárňuje práve túto rolu. Nemyslí si, že ako Jánošík by bol úspešnejší. Už v týchto dňoch sa chystá do Španielska, kde chce vystupovať aj ako Zorro. Ešte tam nebol a dúfa, že bude mať úspech.
Ani nepriazeň osudu nezlomila tohto malého - veľkého muža. Má poctivé remeslo - chodí s kožou na trh a splnil sa mu sen. Je hercom a jeho hľadiskom je ulica.
