Historickým znakom obce je patrón farského kostola sv. Martin. V modrom štíte v zelenej pažiti, preloženej v dolnej polovici dvomi zlatými písmenami H stojaci strieborný kôň so zlatou ohlávkou a uzdou, v sedle so striebroodetým rytierom v rovnakej prilbe v pravici pred sebou so strieborným položeným obráteným mečom a ním roztínajúci červený plášť, pod koňom v pažiti na ľavom kolene kľačiaci nahý žobrák. Erb je zapísaný v Heraldickom registri SR.
Horné Hámre ležia v doline Kľakovského potoka, 17 kilometrov od Novej Bane. Chotár je zväčša odlesnený, hornatý a má viaceré zlomové línie s hlbokými údoliami, v ktorých tečú menšie horské bystriny a potôčky.
Najstarší písomne doložený údaj o existencii obce pochádza z roku 1391. Staré a inojazyčné pomenovanie obce bolo Hamor, Hornie Hamry, Felsohámor, Oberhammer. Koncom 15. storočia mala obec 55 zdanených domov, čo nasvedčuje tomu, že už vtedy vznikali rozsiahle okolité lazy. Medzi najväčšie z nich patria: Kostivrch, Majer, Horný a Dolný Pajer, Oslanovci, Lipie, Morasdolina, Jančokovci, Cvangovci. Obyvatelia boli pôvodom drevorubači a uhliari, neskôr baníci a spracovatelia vyťaženej rudy z miestnych a iných baní. Dodnes sa nachádzajú v základoch starých domov, ciest a po trase bývalej lesnej železnice zostatky tavenej rudy – struska a množstvo hlinených kelímkov na odlievanie drahých kovov, hlavne striebra.
Rímsko-katolícky kostol v obci bol vysvätený patrónovi obce, svätému Martinovi biskupovi, a tak má obec 11. novembra sviatok.
V deväťdesiatych rokoch devätnásteho storočia sa začala plánovaná, tvrdá a bezohľadná maďarizácia Slovenska. Pomaďarčovali sa mená, názvy obcí a čo bolo najhoršie, začalo sa i maďarsky vyučovať. Zavádzal sa prísny režim a uhorský poriadok. Prísne poriadky boli vnesené i do zákonov a predpisov a tak sa stalo, že i Horné Hámre si museli rozhodnutia richtárov a obecnej rady zapisovať po maďarsky. Vďaka týmto prísnym nariadeniam vtedajšie zastupiteľstvá a richtári obce, počnúc rokom 1897, museli všetky svoje porady zapisovať veľmi podrobne. Tým sa vlastne zachovali presné údaje o živote v obci až podnes.
Jolana Miháliková pracuje ako starostka Horných Hámrov tretie volebné obdobie. I to zrejme svedčí o tom, že obyvatelia sú s jej prácou spokojní. „Už od roku 1974 pracujem v obecnom úrade, i keď vtedy to bol ešte Miestny národný výbor. Myslím si, že za tie roky som dostatočne spoznala našich obyvateľov, aj s ich problémami a starosťami,“ vysvetľuje Jolana Miháliková a pokračuje: „Ako pracovníčka úradu som vedela, čo ľudí trápi a aké sú ich každodenné starosti. Preto som sa rozhodla, že im pomôžem so všetkým, čo bude v mojich silách.“ Problémy, ale i radosti obyvateľov Horných Hámrov vníma Jolana Miháliková tak, ako keby sa dotýkali priamo jej samotnej. Popri každodenných starostiach, ktoré trápia obyvateľov rodnej obce, často zabúda na svoje. Mnohokrát si už povedala, že ak by mala robiť inú prácu, ako prácu s ľuďmi, veľmi by jej to chýbalo. Keď kandidovala za starostku, vo volebnom programe nemala žiadne sľuby. Iba akési „desatoro starostu“. „Ľuďom som povedala, že im nič nesľubujem. Všetko, čo bude v mojich silách a budem to môcť spraviť, to aj urobím. Vždy som sa snažila o to, aby som robila to, čo obec a jej obyvatelia potrebujú. Nechcem, aby si ľudia hovorili, že im najprv niečo nasľubujem a potom to nie som schopná splniť.“ Za jej starostovania dalo vedenie obce zrekonštruovať väčšiu časť miestnych komunikácií, urobila sa plynofikácia v celej obci, opravený je tiež miestny rozhlas či verejné osvetlenie. Financie čerpali väčšinou z vlastných zdrojov, prípadne z ministerstiev. „Obec Horné Hámre nie je vôbec zadlžená. Nikdy nie je problémom minúť veľa peňazí, zobrať nejaký úver a potom hovoriť, na čo všetko sa peniaze minuli a čo všetko už v obci je. Pre mňa, ako pre starostku, ale predovšetkým ako pre človeka, je dôležité, aby som svojmu nástupcovi a obyvateľom Horných Hámrov nezanechala žiadne podlžnosti,“ vysvetľuje svoje konanie starostka.
Jolana Miháliková sa starostovaniu venuje s plným zanietením. To však neznamená, že si nenájde chvíľku voľného času pre seba a svojich blízkych. „Po práci sa venujem rodine a domácnosti. A potom, keď už je o rodinu postarané, veľmi rada si oddýchnem pri dobrej knihe. Mnohokrát strácam pojem o čase, a tak sa stáva, že idem spať až nadránom. Je to asi tým, že sa úplne odpútam od reality a zžívam sa so životom ľudí, o ktorých práve čítam,“ hovorí o svojej láske ku knihám starostka.
Je ťažké hovoriť o budúcnosti, veď niekedy nevieme ani to, čo budeme robiť o pár hodín. Súčasná starostka Horných Hámrov sa však so svojou prácou ešte nelúči. „Mám jednu víziu do budúcnosti. V obci je jeden veľmi pekný pozemok i s budovou, ktorá však iba sčasti patrí obci. Práve tam by som chcela zriadiť nejaký penzión. Podávali by sa tam jedlá a bolo by možné sa tu i ubytovať. V blízkosti penziónu by sa potom dalo vybudovať i lyžiarske stredisko. Ak by nám v obci zanikla materská škola, v jej priestoroch by bolo dobré dať zriadiť penzión pre starších ľudí, o ktorých sa nemá kto postarať. Treba myslieť i na nich, veď aj my sa raz môžeme ocitnúť v situácii, kedy zostaneme na tomto svete sami a nebude nám mať kto podať pomocnú ruku,“ dodáva na záver Jolana Miháliková.
„Maľovanie je môj život“
V obci je jedno zaujímavé a tak trochu i hrôzu naháňajúce miesto. Mlyn, ktorý má už tristo rokov. „Tento mlyn patril mojim predkom a preto si pokladám za povinnosť postarať sa oň,“ hovorí súčasná obyvateľka veľkého mlynu Matilda Kaššovicová, ktorá bola kedysi učiteľkou. Dnes je na dôchodku a o dedičstvo po predkoch, mlyn, sa stará spolu so svojím manželom. „Je to už veľmi dávno, keď som bola učiteľkou. Deti som učila ruštinu a výtvarnú výchovu,“ dopĺňa Matilda. O tom, že k maľovaniu má naozaj blízko, svedčia i obrazy, ktoré už roky maľuje. Na svojich výtvoroch však nezbohatla, väčšinu rozdala blízkym, ale i ľuďom, ktorých vôbec nepoznala. „Stalo sa, že môj obraz uvidel i úplne cudzí človek a zapýtal si ho. A prečo by som mu ho nepodarovala? Veď ak sa moje obrazy ľuďom páčia, mňa to iba teší.“ Hlavným motívom pri maľovaní sa Matilde stala príroda. Na svojich obrazoch už zvečnila lesy, lúky, potok, ale i svoju rodnú dedinku, Horné Hámre. „Ako maľujem? Väčšinou olejovými farbami. Stalo sa, že som už i niečo odkresľovala. Ale to ma až tak nenadchlo. Oveľa radšej si zoberiem svoju výstroj – farby, štetec a plátno, a idem maľovať priamo do prírody,“ vysvetľuje. Aj napriek svojmu veku má Matilda Kaššovicová stále pevnú ruku a obrazy maľuje rovnako krásne ako pred rokmi. I teraz pracuje na jednom obraze. Trvá jej to síce už trochu dlhšie ako kedysi, ale stále je to rovnako precízna práca. „Maľovanie je môj život. Na plátno vkladám nielen kus prírody, ale aj svojho srdca. A som rada, že keď tu už nebudem, moje obrazy ma budú pripomínať stále.“
Záľubu našiel v pestovaní citrusových plodov
Netradičnú a exotickú záľubu našiel Jozef Vician v pestovaní citrusových plodov. Je to vášeň, pri ktorej je potrebná veľká trpezlivosť. „Trpezlivý som určite, veď pestovaniu týchto citrusovníkov sa venujem už dvadsať rokov,“ hovorí Jozef. Vo svojom skleníku má naozaj bohatú úrodu. Mandarínky, pomaranče, citróny, granátové jablká, dokonca i figy. „Mám aj kiwi, to mi však ešte nerodilo.“
O každej rastline, ktorú si vypestuje, vie takmer všetko. Odkiaľ pochádza, ako ju treba zaštepiť a dokonca pozná i jej latinský názov. „Prvá citrusová rastlinka, ktorú som si vypestoval, bol pomarančovník. Ten som objavil v gymnáziu v Novej Bani. Z tadiaľ som si priniesol asi tri štepy, z nich sa mi ujali dva. A potom to už išlo postupne,“ hovorí o svojich pestovateľských začiatkoch.
Starať sa o cudzokrajné rastliny si vyžaduje nielen trpezlivosť a pevné nervy, ale aj množstvo času. Citrusovníky sú počas letného obdobia vonku. Keď sa však počasie ochladí, treba ich premiestniť. Jozef Vician si tie svoje dáva na zimu do skleníka. „Citrusovníky zdržia i chladné obdobie, ale mráz by im už uškodil. Ja mám v skleníku špeciálne zariadenie. Ak tu klesne teplota pod päť stupňov, automaticky sa zapne elektrické ohrievanie.“
Jozef nás však prekvapil ešte niečím zaujímavým. „Pestujem i kávu. Aj to je veľmi zaujímavá rastlina. Jeden plod skrýva dve malé zrniečka kávy,“ vysvetľuje. Mohli sme sa o tom presvedčiť na vlastné oči. Kávové zrnká sú akoby obalené niečím priesvitným. Jozef nám to ako skúsený pestovateľ vysvetlil: „Každé zrnko má tento špeciálny povlak. Ten je pred pražením potrebné odstrániť. Len si predstavte, aké množstvo zrniek je na praženie kávy potrebné. Preto je jej spracovanie také zložité a náročné.“
Farma sv. Františka
V krásnej prírode pohoria Vtáčnik, v horskom prostredí na samote, sa nachádza konská farma, ktorej majiteľom je Peter Švaral. Záujemcom o jazdecký šport ponúka kurzy jazdenia na koni pre začiatočníkov, zdokonaľovacie kurzy pre pokročilých, vychádzky do prírody na koni v nenáročnom i ťažkom teréne, sezónne a celoročné ubytovanie v tábore s drevenými chatkami.
Zaujalo nás
V súčasnosti žije v Horných Hámroch približne 670 obyvateľov. „Spomínam si ešte na obdobie sedemdesiatych rokov. Vtedy tu žilo 1280 obyvateľov. Potom sa však po dedine rozšírila správa, že sa tu bude robiť vodná nádrž a časť obce bude zaplavená. Nastala stavebná uzávera, to znamená, že sa mohlo stavať iba veľmi málo domov. A vtedy veľká časť domácich odišla žiť mimo obce. Najmä mladí ľudia,“ spomína na minulosť Jolana Miháliková. „Momentálne má obec 7 poslancov a spolupráca s nimi je naozaj dobrá. Nesmiem zabudnúť ani na telovýchovnú jednotu Klas Horné Hámre. Futbalisti hrajú pod vedením Jozefa Majsniara II. triedu. Máme i dorastencov, ktorých vedie Adrián Sitarčík. Dobré meno obce robia hasiči, ktorí sa zúčastňujú a aj vyhrávajú súťaže. Kultúrnu činnosť v obci obohacuje Zuzana Fusatá, ktorá pripravuje vystúpenia s deťmi pri rôznych sviatkoch,“ chváli svojich rodákov starostka.
Horné Hámre sú zaujímavé aj tým, že majú až 32 okolitých lazov, ktoré dodnes trvale obývajú ľudia. Obec je iba o jednu tretinu menšia ako mesto Žarnovica, čo sa týka rozlohy. Priamo v obci je nadmorská výška 275 metrov, na lazoch je to už skoro 670 metrov. „Kým u nás v zime prší, na lazoch sneží. Mnohokrát tam napadne aj viac ako dva metre snehu. Tam hore, na kopcoch, je úplne iný svet ako tu dole,“ hovorí o výškových rozdieloch starostka.
V roku 1601 mala obec mlyn a 68 domov. V roku 1720 už mala štyri mlyny na obilie i na rudu, 17 remeselníkov, 3 obchodníkov a 2 baníkov. V roku 1828 mala 83 domov a 569 obyvateľov.
Prvá škola v obci pozostávala len z jednej miestnosti, ktorá bola bytom aj učebňou. Prvým učiteľom bol Ján Agrikolla. Hlavným zamestnaním bol však obuvník, organista, zvonár a obecný pisár.
Autor: Lenka Ihradská
