19. storočia, o čom svedčí aj založenie rabinátu v roku 1848.
„Do začiatku Slovenského štátu, kým nezačali prenasledovať židov, tu žilo niekoľko židovských rodín,“ hovorí pre MY Žiaru 81-ročný Vladimír Baran (na snímke s manželkou), ktorý si ešte spomínaný židovský cintorín pamätá.
„Mal zhruba osemdesiat krát päťdesiat metrov. Nachádzal sa na úpätí cesty vedúcej na Šibeničný vrch, tam, kde končí agátový les,“ spomína Vladimír Baran a ďalej hovorí: „Asi pred siedmymi - ôsmymi rokmi sme začali s čistením tohto cintorína. Spolu so synom sme vytrhali tŕňový porast, vyčistili ho po celom obvode. Na druhý rok sa mal chemicky postriekať, aby tie kríky viac nerástli. Čo s tým chceli robiť ďalej neviem, ale bolo to na dobrej ceste. Ako sme sa neskôr dozvedeli, vyčistenie cintorína sa iniciovalo, pretože mal prísť niekto z bývalých židovských občanov z Izraela. Údajne poslal aj peniaze na úpravu a vyčistenie tohto cintorína.“
Manželka Vladimíra Barana, Emília, si ešte pamätá pohreb na tomto cintoríne. „Bola som ešte mladá, ale veľmi dobre si pamätám, že mi bolo zvláštne, ako toho človeka pochovávali. Nebol v truhle, ako som bola zvyknutá pri kresťanských pohreboch, ale bol zabalený iba v plachte. Aj náhrobné kamene boli iné ako na kresťanskom cintoríne. Boli to oblé kamenné dosky, niektoré zo vzácneho kameňa.“
Židovský cintorín by ste už dnes pravdepodobne nenašli, je zarastený, zabudnutý.
