Čo robil viceprimátor Žiaru nad Hronom Roman Zaťko v Amerike?

bral hneď prvý - jesenný, sčasti aj preto, že sa tam v tom čase konali prezidentské voľby.
„Fond, prostredníctvom ktorého som sa zúčastnil študijného pobytu v Spojených štátoch, je vlastne pozostatkom Marshallovho plánu, ktorý bol zameraný na povojnovú obnovu Západnej Európy,“ vysvetlil nám po návrate domov Roman Zaťko. „Jeho základným poslaním je pokračovanie transatlantickej kooperácie, jej posilnenie a budovanie porozumenia medzi Európou a Spojenými štátmi americkými.“ Ako ďalej uviedol, program pobytu bol orientovaný do všetkých sfér života v Amerike, nevynímajúc politický systém, náboženstvo, či kriminalitu. „Samozrejme, zaoberali sme sa aj otázkami biznisu v ich podmienkach,“ pokračuje Roman Zaťko. „Program bol realizovaný formou odborných stretnutí, nie prednášok. Po stručnom úvode každé stretnutie pokračovalo veľmi živou debatou a porovnávaním toho, čo máme doma.“
Prvý týždeň absolvovala celá osemnásťčlenná skupina, zložená zo zástupcov štátov Európskej únie, vo Washingtone. Potom sa rozdelili do troch skupín, pričom každá z nich pokračovala vo svojom pobyte v inej časti USA. „Bol som v Columbii, Pittsburgu, Los Angeles, Effinghame, Chicagu a na záver v New Yorku, kde sme sa opäť stretli všetci osemnásti,“ popisuje miesta pôsobenia Roman Zaťko. „Veľmi zaujímavý bol pobyt na farme v Effinghame v štáte Illinois. Bývali sme u ľudí, ktorí predstavovali typickú vzorku americkej rodiny. On bol bankový úradník a jeho manželka pracovala ako recepčná v zdravotnom stredisku. Na farme chovali lamy, nie však kvôli biznisu, ale len tak, pre zábavu... Toto je absolútne netypické pre Slováka, ktorý radšej nič nechová, ak by z chovu nič nemal mať.“
Na každom mieste strávili štipendisti 4 - 5 dní. Presúvali sa väčšinou letecky. Roman Zaťko takto postupne navštívil štáty Washington D.C., Južnú Karolínu, Pensylvániu, Californiu, Illinois a New York. Najviac sa mu však páčilo v Pittsburgu. „Je to mesto obkolesené kopcami, má svoj vnútorný náboj a vyžaruje z neho niečo, čo ani neviem pomenovať. No cítil som sa tam veľmi príjemne,“ spomína. A keďže sme načali tému osobných skúseností, neodpustili sme si otázku na americké stravovanie. „No, strava, to je najväčší problém,“ spontánne zareagoval viceprimátor. „Jednoducho, oni sú schopní zjesť také jedlá a v takých množstvách, že je to až nepochopiteľné. Pritom jedením strávia strašne málo času. Všetko musí byť rýchlo. Možno aj to je dôvod, prečo sú v takej váhovej kategórii...“ Známe sú výroky „Amerika žije v noci“. Naozaj? „Nočný život v Amerike nie je rádovému Slovákovi dostupný. Ale pravdu-povediac, mojím najväčším problémom bola aklimatizácia. Za prvý týždeň som v úhrne spal asi osem hodín. Stále som mal prehodený deň s nocou. Vo Washingtone sme však navštívili jednu krčmu, kde mali 320 druhov piva. Neokoštovali sme všetky,“ vtipkuje viceprimátor. „Ale musím povedať, že americké pivo nie je bohviečo. Pritom jedno pivo stálo toľko, koľko u nás deväť.“
Okrem odborných stretnutí si štipendisti, medzi ktorými bol Roman Zaťko ako jediný Slovák, mohli vytvoriť aj svoj vlastný program. V rámci toho sa nášmu viceprimátorovi podarilo stretnúť so šéfkou Sekcie odpadového hospodárstva v Úrade verejných prác mesta Washington, pri ktorej sa utvrdil, že všetky mestá na svete majú rovnaké problémy, len v iných rozmeroch. „Veľmi inšpiratívne bolo aj stretnutie s reverendom baptistickej cirkvi v Columbii, ktorú vyznávajú predovšetkým afroameričania,“ pokračuje. „Dozvedel som sa, aká je dôležitá úloha cirkvi v komunite s nízkou životnou úrovňou. Samozrejme, v prípade potreby pomôže každému, ale nie formou peňazí a zásadne len raz. Takto núti jednotlivca osud svojho zajtrajška prevziať do svojich rúk, aby sa druhýkrát nedostal do podobných problémov. V tejto súvislosti musím spomenúť aj skutočnosť, že počas celého pobytu som nepočul ani od jedného Američana ponosy na štát, na úradníkov. Oni jednoducho zhodnotia: áno, prišiel som o prácu, nájdem si druhú. Nezvaľujú vinu na nikoho.“ V nadväznosti na stretnutie s reverendom navštívil Roman Zaťko jednu zo základných škôl v Los Angeles. Dokopy ju navštevovalo okolo 190 detí, no len šiesti z nich boli belosi. „Zvyšok boli juhoameričania, aziati, afroameričania a ďalší príslušníci takýchto rás, pochádzajúcich z prvogeneračných imigrantov, ktorí po anglicky nevedeli ani slovko. Väčšina z nich pochádzala z tých najnižších sociálnych vrstiev. Výsledkom tejto školy je 99 percentná dochádzka a takmer 80 percentná úspešnosť v prijímaní na stredné školy. Z tohoto vyplýva, že existuje cesta, ako možno aj skupiny ľudí, ktoré sú na okraji záujmu, posunúť dopredu v rámci jednej generácie. Je to niečo úžasné. Toto je ten naozajstný americký sen,“ zdôrazňuje Roman Zaťko. „Predstavte si, že neviete písať, čítať, nepoznáte reč krajiny a vy sa z takejto nuly môžete dopracovať až na piedestál stredoškolského vzdelania!“ A čo ešte zaujalo viceprimátora, bola neskrývaná hrdosť Američanov na to, čo robia, kde žijú. Nadchol ho aj ich záujem o veci verejné a získal nenahraditeľné skúsenosti, z ktorých časť sa dá aplikovať aj v našich podmienkach.
A akú najpríjemnejšiu a naopak, najnepríjemnejšiu spomienku si Roman Zaťko priniesol z Ameriky? „Na mňa, ako zahraničného hosťa, veľmi nepríjemne pôsobil ich spôsob „boja proti terorizmu“, ktorý sa premietol napríklad aj do vyslovene nepríjemných bezpečnostných procedúr na letiskách. Na druhej strane určite nezabudnem na výlet k Niagarským vodopádom, ktorý sme absolvovali v jedinú voľnú sobotu. Tých osemsto kilometrov, ktoré sme kvôli ním absolvovali tam i späť, stálo za to.“