Manželom Nagyovým robia spoločnosť dve krásne čierne fenky labradorky Asta a Maggie – slepecké psy. Svojich majiteľov sprevádzali aj počas volieb prezidenta, na ktoré nevidiaci Ľudovít a slabozraká Mária „dozerali“. Boli členmi okrskových volebných komisií v Leviciach.
„Nijaké zvláštne pocity som nemal, zdalo sa mi to bežné,“ spomína si na obidve kolá volieb Ľudovít Nagy. Voličom podával informácie, ako správne označiť svojho kandidáta. Trúfol by si aj podávať volebné lístky a obálky s jasne uložených kôpok. Asistenta potreboval nevidiaci Ľudovít len počas sčítania hlasov. Dôveroval mu, bol to jeho kolega z práce. „Volal som aj jedného môjho kamaráta, ale ten odmietol,“ hovorí Nagy. Ďalší členovia volebnej komisie mu vychádzali v ústrety. Desaťročná fenka Asta sedela počas obidvoch kôl volieb poslušne vedľa svojho pána. Nikto z voličov ani z volebnej komisie na neho nereagoval skepticky. Práve naopak, veľmi pozitívne reagovali na Astu.
Súčasťou volieb sa vraj stali vďaka kandidatúre Martina Bútoru, ktorého volebný štáb ich oslovil. Sprvu sa do volieb nehrnul, ale ako hovorí, „prečo by si to človek nevyskúšal, keď to nie je náročné.“ S prezidentom, ktorý sa nakoniec dostal na hrad, je spokojný. „Nestal sa ním pán Bútora, ale aj takto je to dosť obstojné,“ pripúšťa. Svojho vyhradeného kandidáta nemal, keďže mu však Bútora umožnil byť členom volebnej komisie, stal sa mu bližším.
Ľudovít Nagy je vyučeným masérom. Svojej práci sa učil tri roky na špeciálnej zdravotníckej škole v Levoči. Pri práci sa riadi, ako inak – dotykom. Možno o to robí svoje povolanie s väčším citom. „Začervenanie pokožky sa často dá zistiť hmatom. Buď je to miesto teplejšie, alebo napnuté,“ vysvetľuje. Nevidiacim je od svojich dvoch rokoch. Jeho koníčkami sú čítanie kníh písaných v brailovom písme, počúvanie nahovorených kníh, práca na počítači a starostlivosť o psov.
Manželom Nagyovým sa nepáči, že pri cestovaní diaľkovými autobusovými spojmi musia platiť polovičné cestovné aj za sprievodcu (dokonca aj za psa). V mestských či prímestských linkách, vlaku, ba ani v lietadle nemusia. Pri tom pes nezaberie miesto, väčšinou leží pod sedadlom. „Nabudúce, keď si nejaký šofér vypýta peniaze aj za sprievodcu, posadím psa na sedadlo vedľa seba,“ rozčuľuje sa pani Nagyová. Vysvetlenie, že diaľkové spoje nemajú dostatok peňazí, aby si mohli dovoliť voziť niekoho zadarmo, nepripúšťajú. „Za rok sa takto prepraví možno desať ľudí. Tých pár korún dopravný podnik z biedy nevytrhne,“ dodávajú spoločne.
Ďalšie problémy, s ktorými sa musia vysporiadať a ktoré si my vidiaci neuvedomujeme, sú, že v autobusoch šoféri takmer nikdy nehlásia mesto, v ktorom stoja. Veľmi ťažko sa im robí pre vidiacich tak samozrejná vec, ako je nakupovanie v hypermarketoch alebo potravinách. Nevedia, či si môžu dovoliť vojsť so psom medzi regále, aby náhodou niečo nezhodili. Na tovar nevidia. „Bolo by dobré, keby nám pracovníci obchodov pomohli tým, že nám potrebný tovar naložia do košíka a prinesú k pokladni, prípadne nás budú sprevádzať,“ navrhuje pán Nagy.
Pri prechádzaní cez cesty sa väčšinou musia spoliehať na sluch a náhodu. Jediná križovatka so zvukovou signalizáciou je pri autobusovej stanici. „Ani tá však nefunguje nepretržite,“ sťažujú sa. Ľudia tiež nie vždy pomôžu. Spoliehať sa teda môžu len na svojich psov – Astu a Maggie, ktoré sú, ako dodal Ľudovít Nagy, „našimi sprievodcami ipomocníkmi.“
