ich je, že dedinu založili ľudia, ktorí utekali od juhu z maďarských hraníc pred Turkami. Nasvedčovalo tomu aj umiestnenie osád, ktoré akoby sa pred niekým skrývali. Druhá zmienka hovorí, že prvé obydlia osady vystavali drevorubači majiteľa hradu Revište. Toto všetko sa udialo v 16. a 17. storočí. Uznesením z roku 1950 bola osada Ostrý Grúň odčlenená od susedného územia Hrabičov a bola zriadená nová obec.
Prácu starostu Jána Repiského si obyvatelia Ostrého Grúňa vážia. Svedčí o tom aj fakt, že funkciu starostu vykonáva už neuveriteľných 30 rokov. „Za tie roky si už ľudia na moju prácu zvykli a zrejme sú aj spokojní. I keď ako všade inde, aj v našej obci sa občas vyskytnú problémy. Problémy a prekážky však patria k životu,“ hovorí starosta a zároveň dodáva: „Hoci som vo vedení také dlhé obdobie, v blízkom okolí je služobne starší starosta, a to v neďalekom Župkove.“ Tridsať rokov je dlhá doba a počas nej sa Ján Repiský, ako hlava obce, stretol s nie jedným problémom. Kedysi bola v Ostrom Grúni vytvorená komisia pre kontrolu verejného poriadku, ktorá riešila viac či menej zložité problémy v obci. To však bolo za komunizmu. Ako je to teraz? „Môžem povedať, že naši obyvatelia si na túto komisiu zvykli. Ešte aj dnes, keď sa vyskytnú napríklad nezrovnalosti v rodine alebo v susedských vzťahoch, snažím sa ľuďom pomôcť. Ak ma o to, samozrejme, požiadajú.“
Skoro každý starosta sa borí s problémom nezamestnanosti. V Ostrom Grúni je tiež pomerne vysoká, takmer 24 percentná. „Je už asi pravidlom, že väčšina starostov sa nezamestnanosť snaží riešiť aktivačnou činnosťou. Ostrý Grúň nie je výnimkou. Na jednej strane pomáhame dlhodobo nezamestnaným my a na strane druhej oni nám,“ vysvetľuje Ján Repiský. Obci ich práca pomohla najmä vtedy, keď sa robila plynofikácia. Úprava miestnych komunikácií bola prevažne v ich réžii.
Chvíle voľna sa starosta snaží venovať svojej rodine a záhradke. „Práca starostov si vyžaduje veľkú obetavosť a schopnosť vedieť pomôcť ľuďom. Niekedy sa sám čudujem, ako som popri toľkej zaneprázdnenosti dokázal vychovávať ešte aj dve deti.“
A aké sú plány Jána Repiského do blízkej budúcnosti? A má vôbec ešte chuť do niečoho sa púšťať? „Chuť i silu ešte mám. Nedávno sa obec dokonca pokúšala odkúpiť pílu v našej dedine. Tento zámer nám však kvôli viacerým faktorom nevyšiel. Verím však, že sa nám to podarí a budeme tak môcť poskytnúť zamestnanie najmä našim ľuďom,“ netají svoje plány starosta.
"Práca mi predlžuje život"
I keď je 93-ročný Ján Maďar rodákom z Horných Hámrov, väčšinu svojho života prežil v Ostrom Grúni. „Do Ostrého Grúňa som prišiel ako obuvnícky učeň. Dedinu som si zaľúbil, našiel som si frajerku, oženil som sa a zostal tu žiť. V Ostrom Grúni žijem od roku 1926. Pamätám si aj na krvavý masaker, ktorý sa stal v januári 1945. Nebol som vtedy doma a to mi zrejme zachránilo život,“ spomína Ján Maďar. Po nepríjemnej udalosti sa nemal ani kam vrátiť, pretože okrem jedného, všetky domy Nemci v obci vypálili. „Z nášho domu zostalo jedno veľké spálenisko, stála iba pec a komín.“
Napriek vysokému veku sa teší dobrému zdraviu, i keď ani jeho neobišli zdravotné problémy. „Potrápila ma nepríjemná choroba ischias a v poslednom období mám problémy s okom. Aj tak za mnou ešte stále chodia ľudia, aby som im opravil hodiny, topánky, ale i zips na kabelkách. Niektorí prídu s tým, že opravár nemá potrebné súčiastky. To však nie je problém, ja si ich dokážem vyrobiť aj sám.“
Ján Maďar vychoval tri deti. Dnes má už 6 vnúčat a 7 pravnúčat. Celá rodina sa vždy stretne v Ostrom Grúni na jeho narodeniny. „Starký býva sám. Nepotrebuje žiadnu opateru. Sám si navarí dokonca aj polievky, robí si nákupy v meste a keď sa organizuje nejaký zájazd, prihlási sa a ide,“ hovorí dcéra Jána Maďara.
Počas svojho života robil Ján rôzne práce. Obuvníka, murára, tesára, stolára či elektrikára. Je samouk. Jeho najväčším koníčkom, ktorému sa venuje už viac ako 70 rokov, je fotografovanie. Fotografie si robí sám, podobne ako aj vývojku, ktorá je na vyvolanie fotografií potrebná. „Voľakedy sa nefotilo na filmy, ale na špeciálne sklenené kazety. Keby som hľadal, ešte by som ich niekde na povale našiel. V minulosti som chodil fotiť na svadby, rodinné oslavy či narodeniny a pre radosť fotím dodnes.“ A čomu vďačí Ján Maďar za dlhý život? „Práci vďačím za dlhovekosť. Neviem si predstaviť, aby som celý deň iba preležal a zbytočne premárnil čas.“
Rekreačné zariadenie
Popri menších investíciách a úpravách sa obec nevyhýba ani väčším projektom. Výsledkom snaženia starostu je i to, že obec vlastní a prevádzkuje miestne potraviny spojené s pohostinstvom. Neoddeliteľnou súčasťou obce sa stalo rekreačné zariadenie. V prevádzke je počas letného i zimného obdobia a navštevuje ho mnoho turistov. „Návštevníci, ktorí rekreačné zariadenie navštívia, môžu plným dúškom vychutnávať krásu prírody a organizovať rôzne výlety do jej okolia. Napríklad aj na pohorie Vtáčnik,“ vymenúva starosta možnosti, ktoré dedina poskytuje nielen domácim obyvateľom, ale tiež záujemcom z celého Slovenska. Krásna príroda do Ostrého Grúňa prilákala i chatárov, prevažne z Bratislavy. V súčasnosti vlastnia približne štyridsať zrekonštruovaných či úplne nových chát.
Ubytovanie je možné v hlavnej budove (na menšej snímke), ktorá má kapacitu 31 lôžok a je vybavená sociálnym zariadením a spoločnými sprchami Pri hlavnej budove je 5 zrubových chatiek, z ktorých každá má kapacitu 10 lôžok. Strava je podávaná trikrát denne, počas detských letných táborov a škôl v prírode dokonca päťkrát denne.
Krvavá minulosť
Ostrý Grúň je popretkávaný minulosťou a rôznymi udalosťami. Mnohé z nich neboli vždy pre jej obyvateľov priaznivé. V čase druhej svetovej vojny existovalo mnoho partizánskych skupín, ktoré chránili naše mestá a dediny pred nemeckými fašistami. Takéto skupiny partizánov boli aj v Kľakovskej doline. Preto fašisti poslali v nedeľu 21. januára 1945 do Kľakovskej doliny špeciálnu protipartizánsku jednotku Edelweiss. Táto vtrhla v osudnú nedeľu do obce, ľudí vyhnala z ich príbytkov a pred očami všetkých občanov sa tu odohrala neuveriteľná krvavá tragédia. Na dvore Izidora Debnára postrieľala 64 nevinných ľudí. Medzi nimi bolo aj 26 žien a 12 detí. Najmladšou obeťou krvavej masakry bol ani nie 14-mesačný Filip Debnár, ktorého zabili na rukách jeho 11-ročnej sestričky. Obidvaja boli súrodencami 13-ročného Ferka Debnára. Ten sa skryl pod stôl a tak sa ako jediný z jeho osemčlennej rodiny zachránil. Každoročne si obyvatelia obce pripomínajú tieto strašné udalosti pietnym spomienkovým zhromaždením a vzdávajú hold padlým a nevinným obetiam pred sochou matky s dieťaťom, ktorú postavili na ich počesť. V obci sa zriadila aj pamätná izba, ktorú je možné navštíviť.
Obecná málotriedka je spojená s materskou školou. V škole sú dve učiteľky a jedna vychovávateľka. Riaditeľkou a triednou učiteľkou prvákov a druhákov je Jana Bieliková, tretiaci a štvrtáci (na snímke vľavo) majú učiteľku zo Žarnovice. Je ňou Adela Taligová, ktorá vysvetľuje: „Deti v našej škole sú naozaj veľmi dobré. Nemôžme sa sťažovať. Oni vedia, že sú v málotriedke. Preto je vždy jeden ročník ticho, dáva pozor, kým ten druhý sa učí. Je to ťažšie ako v klasickej škole a deti to vedia.“ Škola má 29 detí, ktoré sú nielen z Ostrého Grúňa, ale dochádzajú sem i zo susedného Hrabičova a z Kľaku. Druhý stupeň navštevujú deti v škole v Žarnovici.
Autor: Lenka Ihradská
