Začiatkom decembra oslávi Zuzana Hitzingerová, ktorá žije v domove dôchodcov v Kremnici, krásnych sto rokov. Keď sa pred ňou blížiace výročie spomenie, tvári sa nespokojne. Cíti sa vraj podstatne mladšia. Keď zisťujeme, na koľko sa cíti, odpovie s úsmevom: „Tak na dva týždne”. Zmysel pre humor a dobrú pamäť nestratila dodnes. V tomto smere je na tom podstatne lepšie ako ďalší obyvatelia domova, hoci tí sú o dvadsať-tridsať rokov mladší. Začiatkom roka si dokonca zmyslela, že by chcela nosiť náušnice. Dierky v ušiach jej však dávno zarástli a tak do domova zavolali lekárku, aby jej ich prepichla nanovo. „Náušnice sú dobrá vec. Chcela som ich mať preto, aby som lepšie videla a bola krajšia”. Na náš začudovaný pohľad doloží: „Áno, videla. Moji predkovia hovorili, že zlato v ušiach zlepšuje zrak a zdravie.” Riaditeľka domova Božena Schniererová venovala výberu tých správnych náušníc nemálo pozornosti. Mali byť pomerne veľké, lebo pani Zuzana si ich rada chytá a medzi zlatom mala dominovať biela. Majiteľka je na ne pyšná. Hoci má Zuzana roky problémy s nohami a už nechodí, potrpí si na detailoch. Ani jednu vec nesmú ošetrovatelia preložiť inde, než má vo zvyku. Šaty na oslavu storočnice má položené vedľa seba. Vraj, aby sa nezatúlali. Hovorí, že v živote prežila viac zlého ako dobrého, ale na život nezanevrela. Dve svetové vojny, tragickú stratu syna. „Mala som ťažký život. Už dvanásťročná som musela ísť slúžiť. Ako slúžka som niekoľko rokov prežila v Budapešti, v Prahe, na majeri v Nemecku. Bola to tvrdá drina od rána do večera,” dodáva. Keď sa po rokoch vrátila do Kremnice, vydala sa za vdovca s troma deťmi. Okrem vlastného syna jej pribudli tri ďalšie deti. Nerobila medzi nimi rozdiely. Dodnes si presne pamätá mená neterí a zaujíma sa, kto všetko na jej oslavu príde. Presne vie, koľkého ukazuje kalendár a kedy bude mať narodeniny. Len o tej stovke nechce počuť. Hoci už von chodiť nemôže, má miesto, z ktorého sa cez zimu rada pozerá na svoj obľúbený strom. Dodnes miluje sneh. Keď jej ošetrovateľ Jožko prinesie z vonku snehovú guľu, oči jej radostne zažiaria. Vyumýva si ním celú tvár, ako to robievala roky dozadu.
„Kedysi som celú zimu chodievala bosá. Aj do hory na drevo. Vláčila som ho na chrbte. Mne zima nikdy nebývala,” hovorí. Žiaden špeciálny recept na dlhý vek nemá. Vždy žila striedmo a dodnes rada vynechá mäsitý pokrm. Uprednostňuje múčne jedlá a občas si zamaškrtí na čokoláde. Nechápe, keď o dvadsať rokov mladšie ženy potrebujú plienky. Aj v tomto je úplne sebestačná. V domove žije už 25 rokov a ku všetkým naokolo má pekný vzťah. Rada si zaspieva a ešte radšej počúva cingot peňazí. Nie preto, že by chcela zbohatnúť. Tento zvuk jej pripomína najkrajšie roky, ktoré odrobila v kremnickej mincovni.
