Článok pokračuje pod video reklamou
Nedá mi, aby som nezareagovala na tento článok uverejnený dňa 29. 11. 2004. Redaktorka sa len okrajovo opýtala, či je pravda, že máme problém so školskou jedálňou. Moja odpoveď znela: „Áno je, ale ho riešime a plánujeme rekonštrukciu dvoch tried na školskú jedáleň a kuchyňu, ale so všetkými náležitosťami, ktoré musia spľňať.“ Takže vôbec to stravovanie nebude v triedach, ale v zrekonštruovaných priestoroch v zmysle všetkých platných noriem, ktoré musí školská jedáleň spĺňať.
Že škola nemá telocvičňu, je pravda, ale tú nemá od svojej existencie. Ale opäť sme si našli spôsob, ako túto situáciu vylepšiť, a to jednou triedou, ktorá bola nevyužitá a ktorá spĺňa kritéria malej telocvične. Využívame ju dokonca v mimovyučovacom čase na cvičenie žien, čo znamená pre školu určitý finančný príjem.
Sme školou otvorenou, hlavne pre spoluprácu s rodičmi a priateľmi školy. Takže opäť to nie je obyčajná trieda, ako to vyznelo z článku, ale plnohodnotne využívaná malá telocvičňa.
No a na moju adresu, adresu riaditeľky školy odznelo: Viera Poliaková sa usmieva. Určite nie je všetko v takom poriadku, ako by sme chceli. Myslíte, že plakať pomôže? S úsmevom na tvári je to vždy ľahšie, pretože úsmev skôr vyvolá pochopenie a porozumenie.
A o to nám ide. Škoda, že redaktorka zabudla napísať o tom, hoci to v rozhovore odznelo, že sme veľmi povďační obecnému zastupiteľstvu a rodičom, ktorí sa rozhodli škole pomôcť v celkovej
jej existencii plynofikáciou, ktorú vo výške 80 % hradila obec zo svojho rozpočtu. To stojí za povšimnutie a aj sa pri tom pozastaviť.
Článok vyznel, v akých otrasných podmienkach sa tu vyučuje a stravuje. Pravda je niekde inde.
Naším cieľom je dokonale využiť všetky priestory, ktoré máme, aby nezívali prázdnotou a znamenali pre školu aj určitý prínos.
