Príbeh strateného života

zub času spravil neobývateľné pajty. Do osady vedie úzka poľná cesta, napodiv celkom schodná. Hneď prvý dom, ak murovanú stavbu s rosypanou strechou tak môžeme nazvať, patrí Babule Tóthovej. Rómke neurčitého veku žijúcej s bielym mužom a šiestimi deťmi. Doma sú len dve najmenšie. Chlapček má bledohnedé vlásky, o niečo staršia Silvinka je vyslovene krásne dievčatko. O to ťaživejšie na nás pôsobia podmienky, v ktorých musia žiť.
Babule do rozhovoru veľmi nie je, bojí sa, že bude v televízii. Až keď ju ubezpečíme, že v televízii určite nebude, začne rozprávať. Pred nami sa odvíja príbeh strateného života. Do osady prišla pred štrnástimi rokmi doopatrovať svojho ťažko chorého otca. Aj keď bol celý život zdravotne postihnutý, v starobe potreboval niekoho, kto by ho opatril. Z ôsmich detí sa na to podujala len Babula. „Kvôli otcovej chorobe som musela predať svoj dvojizbový byt v Žiari nad Hronom,“ vracia sa do minulosti Babula Tóthová. „Odvtedy žijem tu. Načierno. Myslela som si, že mi starosta dá sem trvalý pobyt, veď vedel, že som tu doopatrovala otca. Doteraz mi ho nedal.“
Dom, ktorý po otcovi zdedila, má len jednu izbičku a kuchyňu. Nie je v ňom elektrina, ani voda. „Tú si nosíme v bandaskách až hen, spod hory,“ ukáže na vzdialené miesto Babula. „Svietime si sviečkami, v zime sme v posteliach už o siedmej večer.“
Okolo nás sa stále tmolia len dve deti. „Ostatné sú v škole,“ vysvetľuje. „Musela som ich dať do internátnej školy v Kremnici. Kým chodili do dennej v Žiari, učiteľky sa sťažovali, že sú špinavé. A bodaj by neboli. Veď keď poprší, je tu veľa blata.
A čo také deti. Kým prišli na autobusovú zastávku, boli zablatené až po uši. To nikto nevie, aká cesta je odtiaľto.“
A tak každý pondelok štyri staršie deti odchádzajú do Kremnice. Všetky chodia do osobitnej školy. Babule je to ľúto. Rovno pred očami vidí, ako sa jej menia. „Keď sa v piatok vracajú, sú akési iné, akoby sa hanbili za to, kde žijú. Aj sa drzejšie správajú,“ kriticky dodá. „Ale na druhej strane si neviem predstaviť, že by do školy cestovali denne. Na mesiac máme len štyritisíc korún, za tie sa poriadne ani nenajeme.“
Zo všetkého najviac Babulu trápia zlé hygienické podmienky. Je to prirodzené, veď žila v činžiaku, kde mala všetok komfort. Jej deti ho však nikdy nezažili. A tak rada by im ho dopriala. „Dala som si žiadosť na byt. Aj včera som tam bola, ale kázali mi prísť zas o dva dni,“ hovorí s nádejou v hlase. „Takýto život by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi.“
Získaním vhodnejšieho ubytovania by jej život dostal nový zmysel. Mohla by mať deti denne pri sebe, možno by si aj nejakú prácu našla. Aj keď zvládla len štyri triedy základnej školy, život ju naučil obracať sa. Na nás pôsobila dojmom rozvážnej, ale zato veľmi utrápenej ženy. Vrásky nad čelom jej prehlbujú aj blížiace sa Vianoce. Kdeže hračky deťom! „Jeden potrebuje čiapku, druhý zas rukavice, tretí dostane ponožky. Pod stromček im viac nebudem môcť dať,“ prezrádza. Na Štedrý deň večerajú skôr, ako sa zotmie. Večera, ktorú pripravuje ešte dopoludnia, pozostáva z kapustnice, ryby so šalátom a opekancov s makom. Nehovorí to však veľmi presvedčivo, skôr máme pocit, že Vianoce sú u nich len ďalšími obyčajnými dňami. Výnimočné budú možno len v tom, že v jedinej izbičke bude znieť šesť detských hlasov.