cientov. Momentálne ich tu leží jedenásť. Jedného z nich v posledný septembrový deň prešiel vlak. Prežil. Prišiel o ľavú nohu, na druhú skoro ochrnul. Po nehode sa viackrát zaoberal myšlienkou na sebevraždu. Chcel vyskočiť z okna, aby navždy ukončil svoje trápenie. Nakoniec ostal medzi živými...
Štyridsaťročný Ján Poprac k nám zručne primanévroval na svojom invalidnom vozíku. Zjazvené telo mal ukryté pod erárnou pásikavou pyžamou, viditeľné bolo len prázdne miesto po chýbajúcej nohe. „Vedel som, že mi prinesiete šťastie,“ privítal nás s úsmevom na tvári. Keď videl, že nechápeme, vysvetlil nám, že odvtedy, ako sa dozvedel, že za ním prídeme, cítil, že všetko sa zmení k lepšiemu. „Po dvaapol mesiaci som mal dnes prvú návštevu z rodiny. Prišla za mnou moja teta, sľúbila, že mi pomôže,“ pochválil sa. Iskričky radosti v očiach však o chvíľu zmizli. Spomenul si na matku, sestru, bývalú manželku, deti i priateľku, s ktorou pred nehodou žil niekoľko rokov. Všetkým ublížil. Od rozvodu v roku 1997 začal žiť takým dobrodružným životom, že sa príbuzní od neho odvrátili. Alkohol, cigarety, ženy. To boli jediné hodnoty, ktoré uznával. Aj keď žil s mladučkou priateľkou, nevedel a možno sa ani nechcel svojich neduhov zbaviť. „Tri mesiace som dokázal sekať dobrotu, ale potom som sa schytil a odišiel do iného mesta, kde som si našiel robotu, aby som mal peniaze na ženy a alkohol,“ pripúšťa Ján. Donekonečna to však nemohlo pokračovať. „V januári som dostal prvý epileptický záchvat, vo februári druhý, potom to bolo dvakrát do mesiaca, neskôr už trikrát do týždňa,“ hovorí o dani za neviazaný spôsob života. „Asi to bolo prvé varovanie, prestal som s pitím i cigaretami.“ Druhé varovanie však nenechalo na seba dlho čakať. „V ten deň som cestoval za robotou do Slovenskej Ľupče. V Bystrici som prechádzal cez koľajnice, chcel som sa dostať na vlak, ktorý bol nasmerovaný do Brezna,“ vracia sa Ján k osudným minútam, ktoré mohli byť posledné v jeho živote. „Pritom som si nevšimol druhý vlak... Nič si nepamätám. Vraj som odpadol, no nemal ma kto odtiahnuť, nereagoval som na výstražné trúbenie rútiaceho sa vlaku. Zrážke sa už nedalo zabrániť. Takmer hodinu ma vyťahovali spod vlaku, tak som bol pod ním zapasovaný.“
Keď sa po dlhých hodinách prebral, nevedel kde je, ani čo sa mu stalo. Nič ho nebolelo, nechápal, prečo leží v nemocnici, prečo je napojený na prístrojoch. „Sestrička mi nechcela nič povedať, vraj primár mi všetko povie. Od neho som sa dozvedel, že ma zrazil vlak a že som prišiel o ľavú nohu. Horšiu správu mi už ani nemohol povedať. Neveriacky som si namiesto nohy nahmatal prázdne miesto. Nemal som ju. Rýchlo som sa pozrel na pravú nohu. Tá bola celá v sadre. Brucho som mal pozašívané po operácii pankreasu, o ďalších ranách som sa dozvedel postupne.“ O deň neskôr si Ján prestal cítiť aj pravú nohu. Pobyt v Rooseveltovej nemocnici sa stal pre neho nočnou morou. Šialená bolesť, ktorú prežíval pri každom necitlivom preväze amputovanej nohy, ho privádzala do zúfalstva. Modlil sa, aby ho odtiaľ preložili. Keď ho konečne previezli do žiarskej nemocnice, chirurgovia len spľasli rukami. Vyzeralo to na ďalšie skrátenie nohy, čo by Jána navždy pripútalo k vozíku. Protézu by už totiž nemali o čo prichytiť.
„Našťastie som sa dostal do rúk lekárom a sestričkám, ktoré robili všetko pre to, aby sa mi rany zahojili. A pozrite,“ ukazuje nám červené fľaky na boku a stehne, „tu bolo vytrhané mäso.“ Ján ani nenachádza dostatok slov, ktorými by vyjadril vďaku za dokonalú opateru. „Sestričky sa o mňa starali možno viac ako doma o svoje deti. A že na pravej nohe dokážem už aj stáť, môžem ďakovať rehabilitačnej sestričke, vďaka ktorej ustúpilo aj dočasné ochrnutie.“
Ján je plný vďačnosti k ľuďom, ktorí spravili a robia všetko pre jeho vyliečenie. „Za tých dlhých sedemdesiat dní na oddelení som si všimol, že sestričky pod vedením vrchnej sestry Anny Michňovej a ani lekári nerobia rozdiely medzi pacientmi. O každého sa starajú ako o vlastného. Niekedy to až nechápem. Ja by som to nedokázal. Veď, napríklad, čo vedeli o mne? Priviezli ma sem bez šiat, tie mi strhol vlak, bez dokladov. Nemal som ani preukaz poistenca, ani občiansky. Všetko mi vybavili a pomáhajú mi aj teraz. Dokonca aj tento vozík mi vybavili,“ dodáva s hrdosťou.
„Kým som mal obe nohy, bol som frajer,“ spomína Ján. „Naozaj sa muselo niečo stať, aby som sa spamätal. Po nehode som mal obdobia, kedy som chcel vyskočiť z okna. Až jedného dňa som mal taký vnútorný rozhovor, či je správne, aby som zničil to nesmierne úsilie ošetrujúceho personálu. Odvtedy som sa rozhodol žiť. Teším sa na novú nohu, chcem sa naučiť pracovať s počítačom, aby som sa niekde uchytil. Veď rozum mám...“
Ján po liečbe nemá kde ísť. Nemá domov, tajne dúfa, že mu teta naozaj pomôže. O prekonaných útrapách rozpráva s nadhľadom, emócie sa snaží skryť. Darí sa mu to však len do chvíle, kedy spomenieme jeho matku. Slzy smútku mu stekajú po tvári, keď ju prostredníctvom našich novín prosí o odpustenie. A my jeho slová tlmočíme a veríme spolu s Jánom, že čarovný čas vianočný opäť spojí matku so synom, sestru s bratom.
