V Hodruši Hámroch nad cintorínom, v časti zvanej Muráň, žije už desiatky rokov Helena Šarközyová. Tmavá Rómka, ktorá nevie ani čítať, ani písať, do školy nikdy nechodila. Do jej biedneho príbytku na kopci nás priviedol chýr, že má veštecké schopnosti.
Stojíme pred dverami do maličkej chalúpky netušiac, či sme na správnom mieste. Zaklopeme na dvere, spoza ktorých až von počuť plač bábätka. Nič! Zneistení zaklopeme ešte raz. Neartikulovaný výkrik nás doslova vydesí, najradšej by sme sa zvrtli a ušli. Ale to už okolo postávajúci Rómovia nám ukazujú, aby sme išli ďalej. Odvážime sa až potom, keď jeden z nich vojde dnu pred nami. V tmavej kuchynke na posteli ešte stále narieka vari trojmesačné dieťa. Napriek tomu, že v piecke puká oheň, je tu riadna zima. Prekvapená Ilonka, ako všetci volajú Helenu Šarközyovú, nás pozýva do vedľajšej izbičky, kde je porovnateľná teplota s vonkajšou. „Od rána som bola na drevo, zatiaľ mi vyhaslo,“ vysvetľuje Ilonka keď vidí, ako sa od zimy doslova klepoceme. Usádza nás za stôl a s takmer bezzubým úsmevom vyčkáva, čo vlastne od nej chceme. Keď jej všetko vysvetlíme, len sa chytí za hlavu. „Ja vám porozprávam a potom ma zavrú,“ vyhlási presvedčená, že sme z nejakého úradu. Opäť jej vysvetľujeme, že chýr o nej sme počuli až v Žiari nad Hronom. Stále neveriacky krúti hlavou a keď jej to konečne došlo, začalo sa naše novinárske peklo. Ilonka, dobrá duša, nám totiž hneď na mieste chcela ukázať, ako veští. No nie a nie nájsť vykladacie karty. Toto zdrvujúce zistenie jej natoľko zamestnáva myseľ (veď na druhý deň mala ísť k niekomu veštiť), že náš rozhovor je pravidelne prerušovaný výkrikmi typu „Kde som len tie karty mohla dať?, Niekde som ich stratila., Niekto mi ich musel ukradnúť! ... Až prišiel zvonka jeden Róm a ponúkol jej sedmové karty. Keby mala po ruke ohreblo, asi by ho ním pretiahla po krížoch. Pri veštení totiž používa karty pravé, vykladacie.
„Mama mi hovorila, že keď som bola ešte maličká, raz v noci ma mesiac vytiahol von k plotu, kde ma našli spať až na druhý deň,“ spomína si Ilonka na dni, kedy jej matka, mimochodom tiež veštica, zistila, že asi aj jej dcéra bude mať šiesty zmysel. Najprv sa prejavoval v snoch. Keď sa jej napríklad snívalo s bielym koňom, vedela, že niekto zomrie. Takýto sen sa jej sníval aj pred bratovou smrťou. „Nebola by som si pomyslela, že zomrie práve on,“ hovorí. „Len keď mi ľudia prišli povedať. On býval v Žarnovici.“ Veštiť s kartami začala už ako dievčina. Veľa sa toho naučila od matky, no oveľa viac využíva svoju intuíciu. „V kartách mnohokrát vidím smrť, nešťastie, no ľuďom to nehovorím, len ich upozorním, aby si dávali pozor,“ vysvetľuje Ilonka. „Najradšej veštím o láske a peniazoch.“
Každý, kto si dáva u nej veštiť, musí byť s ňou v miestnosti sám. „Nikto nesmie počuť, čo mu hovorím. Mohol by mu ukradnúť šťastie,“ zdôvodňuje.
Ľudia sa na ňu obracajú s najrozmanitejšímí problémami. Raz za ňou prišla dcéra zo Žarnovice s nárekom, že jej uniesli dieťa - dievčinu, pomaly súcu na vydaj. „Vyložila som karty. Keďže mi nič zlé nepovedali, upokojila som ju, aby sa nebála, že dcéra sa jej vráti v poriadku. A tak aj bolo,“ hovorí hodrušská veštica. „Tárala sa niekde po Cigánoch...“ Ilonka vie veštiť aj z ruky, ale robí to len vo výnimočných prípadoch.
Ilonke do osemdesiatky chýbajú už len necelé dva roky. Vychovala sedem detí, ktoré ju obdarovali vari päťdesiatkou vnúčeniec. Muž jej umrel už pred štrnástimi rokmi. Odvtedy sa životom pretĺka sama. „Vyrastala som v chudobe, do školy som nemohla chodiť, nemala som ani topánky,“ vysvetľuje táto jednoduchá žena. „Od mala som chodila po robotách, po žatvách, pomáhala som aj murárom, začas som robila v Preglejke.“ Okrem toho roky slúžila v rodinách a ešte aj v tomto veku ide pomôcť, kde ju potrebujú. Keďže býva nad cintorínom, stará sa o viacero hrobov pozostalých, ktorí bývajú mimo Hodruše Hámrov.
Ilonka je to pravé „orechové“. Takto sme si vždy predstavovali veštice, čarodejnice, aj bosorky. Akurát jej chýbala bradavica na nose, zato čierna mačka sa nám podchvíľou obtrela o nohy. V jej šibalských čiernych očiach sa skrýva celoživotná múdrosť. Aj keď sa vyjadruje veľmi jednoducho a mnohé si treba medzi slovami domyslieť, u nás zabodovala naplno. Najmä snom, ktorý sa jej sníval v noci pred našou návštevou. Z neho vytušila, že sa niečo udeje, ale keďže sa jej zosnívalo aj s vlakom, ktorý znamená cestu, zľakla sa, že ju zoberieme...
Za veštenie si Ilonka nič nepýta, ak jej niekto chce niečo dať, bez rozpakov si zoberie. „Niekedy mi donesú aj živnosť,“ hovorí. „Cukor, múku... Aha, aj tento televízor som dostala,“ ukazuje na zrniacu obrazovku, na ktorej sa takmer nič nedá rozoznať. Za svoj najväčší úspech považuje návštevu jednej dvojice zo Štiavnice. Keď doveštila mužovi, ten sa obrátil na svoju spoločníčku a povedal: „Vidíš, teta Ilonka vie veštiť!“ Keďže Ilonka nechápala o čo ide, vysvetlil jej, že jeho spoločníčka je tiež veštica. Dodnes ju táto príhoda hreje pri srdiečku.