Ak ju poznáte, tlmočte jej moju vďaku

mi z s ale so všetkými dokladmi a som zo sekundy na sekundu bez a som a všetky identifikačné doklady v jednom budilári. „Choď hľadať po kontajneroch a kríkoch,“ zavelila Dáška Majerská, ktorá tiež zažila podobnú situáciu. Jej však doklady doniesli rovno do bytu. Za pokus to asi stojí, pomyslela som si a začala som snoriť po odpadkových košoch pri „bielom dome“. Znechutili ma však udivené pohľady okoloidúcich, ktorí si nebodaj mysleli, že hľadám niečo pod zub. Rozhodla som sa radšej vybaviť si nové doklady. Smola! Bol nestránkový deň. Keď som však „na občianskych preukazoch“ vysvetlila, čo sa mi stalo, prvý identifikačný preukaz som mala do piatich minút. Na vodičákoch sa však som mnou vôbec nebavili. To ma tak rozľútostilo, že som sa vodičského tajne zriekla. (Keby to tak vedel zamestnávateľ!) Dni plynuli a do mojej novej peňaženky pribúdali(!) nové doklady i platobné karty. Až jedného dňa som si našla v schránke oznámenie, že na pošte mám uložený balík. Keď som ho priniesla domov a zistila, že meno odosielateľa mi nič nehovorí, urobila som všetky pečnostné opatrenia. Na nos štipec, aby som sa nenadýchla bieleho prášku, na ruky rukavice, aby som nezmazala otlačky. Prvé som použila ucho. V škatuľke nič netikalo. Na rad prišiel dlhý nôž, ktorým som opatrne narezala baliaci papier a nakukla dnu. Do škatuľky som však nevidela. Opatrne ju odbalila a otvorila. Boli v nej skrkvané letáky. Vytiahnem jeden, druhý, tretí. A potom so to zbadala. Moja peňaženka si dnu hovela ako vo vatičke. Špinavá, navlhnutá, moja, aj so , vrátane vodičského. A tak zrazu na mala dvojitú identitu. A to vďaka Anasti Daubnerovej z Kremnice, ktorá pravdepodobne peňaženku našla a na vlastné trovy mi ju poslala prvou triedou, aby m ju mala doma čo najskôr. Ak ju poznáte, tlmočte jej moju vďaku. Tiež by om jej rada vrátila peniae, ktoré kvôli mojej peňaženke nula poštovnom blnom.