prevážanie áut. Po náraze odhodilo autobus do pravej priekopy. Niektorí cestujúci vypadli z autobusu v okamihu, keď sa autobus rútil z diaľnice a potom sa prevrátil do priekopy. V autobuse sedela aj dvadsaťtriročná Žiarčanka Simona Palajová, ktorej telo našli až po tom, keď žeriavom nadvihli zdemolovaný autobus.
Tesne predtým, ako nastúpila Žiarčanka Simona Palajová v Prahe do autobusu smerujúceho do Košíc, z mobilu kamarátky poslala sestre do Žiaru nad Hronom SMS správu. Písala jej, že okolo šiestej ráno už bude v Žiari a hneď pôjde ku svojej lekárke. Do tehotenskej poradne dochádzala z Prahy pravidelne, začiatkom marca mala porodiť svoje prvé dieťatko. Veľmi sa naň tešila, aj keď to vyzeralo tak, že ho bude vychovávať sama. „Našla si v Prahe priateľa, ktorý ju dlho presviedčal, aby mali dieťa. Keď prišlo na lámanie chleba, cúvol,” hovorí Simonina sestra Terézia Giláňová. „Nevideli sme v tom problém, pomohli by sme jej. Boli sme jej jediná rodina, lebo náš vzťah s matkou bol problematický. Otca už nemáme.”
Z poradne zvykla zájsť Simona rovno ku svojej sestre. Keď nechodila, začala byť Terka nespokojná. Vytušila, čo sa stalo, keď si zapla v rádiu správy: „Hneď som si dala dohromady súvislosti. Bola iba malá pravdepodobnosť, že by v autobuse sedela ďalšia tehotná žena zo Žiaru nad Hronom.” Volala lekárke, či k nej prišla Simona ráno do poradne. Odpoveď bola záporná. Skúšala to na SAD, kde jej dali číslo na súkromného prepravcu. Tam jej nevedeli nič povedať. Zisťovala informácie aj cez ambasádu, no nedozvedela sa nič. „Na ambasáde nám povedali, že telefonicky nám takéto informácie nemôžu poskytnúť. Až popoludní nás prišla o úmrtí Simony informovať polícia. Zatiaľ nevieme nič. Kedy budú telá prevezené na Slovensko, ani kedy ju budeme môcť pochovať,” dodáva Simonina sestra.
Simona už takmer rok pracovala v Čechách. Najskôr si zarábala vysávaním automobilov, potom sa zamestnala v reštaurácii. Do Prahy sa chcela vrátiť ešte pre veci, porodiť a vychovávať dieťa už chcela v Žiari nad Hronom. Do poradne mala pôvodne ísť pred dvoma týždňami, ale kvôli povinnostiam si termín preložila. Netušila, že sa jej to stane osudné. Sestra Terka však hovorí, že ona niečo zlé už tušila. „Asi pred týždňom som mala veľmi zlé sny. Snívalo sa mi, že som si všetky vrchné zuby povyťahovala von ako z masla. Nechcela som si to pripustiť, ale mala som pocit, že niekto z našej rodiny odíde. Ešte som sa utešovala, že v rodine je veľa starých ľudí. Že to bude Simonka, na to som nepomyslela ani v najhorších predstavách,” hovorí sestra. Ešte deň pred tragédiou si po izbe porozkladala oblečenie pre bábätko, ktoré nakúpila svojej sestre. Ani Simona nechodila z Prahy s prázdnymi rukami. Pre synovca a sestru vždy nosila darčeky. „Mali sme sa veľmi rady,” s plačom si spomína Terka.
Po nekonečnom obvolávaní a zisťovaní, kedy dovezú Simonkine telo, sa nakoniec sestra dozvedela, že najprv ju musí prísť identifikovať a zariadiť si odvoz na vlastné náklady. „Keď sme sa to dozvedeli, bol už večer,“ hovorí Terka. „Hneď na druhý deň ráno o štvrtej sme vyrazili. Bože.., pred Brnom sme videli tú búračku, pri ktorej sa zabili ďalší dvaja Slováci. Vybehla som z auta, aby som pomohla...“ Keď prišli na políciu, dali im Simonkinu vetrovku, v ktorej mala doklady. „Z ďalších troch vriec vyťahovali veci, čo zostali po cestujúcich, či medzi nimi nie sú aj sestrine. Nemala som ich ako poznať. Čakala bábätko, nedávno si na zmenenú postavu nakúpila nové veci,“ vysvetľuje Terka. Po Simonke ešte zostala materská knižka, letáčik, ako sa správne stravovať v tehotenstve, retiazka od otca nenarodeného bábätka, rozčítaný román a miestenkový cestovný lístok.
Z polície išla Terka rovno do Ústavu súdneho lekárstva, kde mala potvrdiť Simoninu totožnosť. „Chceli, aby Simonku identifikoval niekto iný, nie ja. No musela som ju ešte vidieť. Celý život by som sa trápila, či to bola naozaj ona...“ hovorí. „Bola celá špinavá, doráňaná, ale vyzerala asi najlepšie spomedzi tých, čo nehodu neprežili.“
Po identifikácii bola Terka presvedčená, že už niet prekážky pre prevoz sestrinho tela. Bez pitvy to však nebolo možné. Ďalšie mučivé hodiny čakania a Terkina prosba, aby dieťatko nechali v matkinom tele. Konečne dostala úmrtný list, na základe ktorého mohla po príchode do Žiaru vybaviť pohreb. „Simonka tu nemala žiadne veci na oblečenie,“ hovorí sestra. „Dala som jej obliecť šaty, ktoré som jej nedávno kúpila ako darček, svetrík, topánky, pančušky boli moje... Kázala som, aby jej pod hlavu položili všetky nakúpené detské vecičky, do rúk dali pátričky, svätý obrázok a moju fotku so synom... veľmi ho ľúbila.. Keď ju pripravili, chcela som ju ešte raz vidieť, ale odhovorili ma... už to nebola ona...“
Je sobota. V dome smútku žiarskeho cintorína sa schádza Simonina najbližšia rodina i pár priateľov. Zatiahnutá obloha akoby tiež smútila za stratenými životmi. Za Simonkou i jej nenarodenou dcérkou. Ešte posledné slová na rozlúčku, ešte aspoň posledný pohľad na rakvu, ktorú pomaly prenášajú do čakajúceho vozidla. „Nechcela som Simonku dať do zeme. Na cintoríne sú voľné len dolné miesta, kde presakuje voda. Pred pohrebom ju síce vyčerpajú, ake kým sa obrad skončí, truhla je pod vodou,“ vysvetľuje Terka. „Kúpili sme jej miesto hneď pri dome smútku. Ešte jej chcem dať zhotoviť náhrobok, ale taký iný, čo by vyjadroval Simonku. Veľmi rada čítala a … bola taký pochábeľ,“ dodáva Terka s láskou v hlase. Kar sa v ten deň nekonal, príbuzní zo vzdialených miest sa stretli u Terky. V jej obývačke už šiesty deň horí sviečočka, ktorá osvetľuje Simonin portrét. „Bojím sa, ako zvládnem marec. Vtedy sa mala narodiť Simonkina dcérka....“
Autor: eta, ab
