Mladí muži – v priemere majú približne 23 rokov – sa vraj na služby na pštrosej farme tešia. A aj keď bol len nedávno ich jediný životný cieľ dostať sa k droge a na niečo, ako je láska, zabudli, cez pštrosov stratený cit opäť nachádzajú. „Chlapci v sebe dokážu objaviť lásku k pštrosom. Tie zvieratá majú krásne velikánske čierne očiská a dlhokánske mihalnice, a keď sa na vás ešte pozrú z hora... je to niečo fantastické. Ide z nich pohoda, kľud a chlapci dokážu s nimi komunikovať nejakým vnútorným hlasom,“ nadchýna sa riaditeľ centra Štefan Hacaj.
Na začiatku mali strach, ako budú zvieratá na chlapcov reagovať. Majestátne pštrosy majú v nohách veľmi veľkú silu a človeku by dokázali veľmi ťažko ublížiť. Bývalí narkomani a pštrosy si však nakoniec na seba zvykli.
Keď si ich zadovážili, nevedeli o nich takmer nič. V týchto dňoch zlepšujú železné ohrady, splašené vtáky ich totiž dokázali len tak vyhadzovať do vzduchu. Aj keď pštrosy chovajú aj kvôli mäsu, na Vianoce bude 12 klientov resocializačného centra jesť kapry. Sami si budú na sviatky variť, piecť, zdobiť stromček aj vyrábať darčeky. Rodiny im maximálne prispejú na nejaký spoločný dar. „Myslím si, že sviatky budú krásne. Chlapci, ktorí od nás už odišli, konštatovali, že také Vianoce, aké prežili tu, nemali nikdy. Minimálne počas obdobia, v ktorom fetovali,“ hovorí Hacaj.
Pred tým, ako sa bývalí narkomani dostali do resocializačného zariadenia Pahorok v Bohuniciach (okres Levice), boli vraj pre mnohých z nich Vianoce iba o tom, ako sa čo najrýchlejšie dostať k peniazom, aby si za ne mohli znovu kúpiť drogu. Po povinnom pobyte na psychiatrii sa v centre opäť učia životu. Šesť hodín denne pracujú, okrem iného aj na pštrosej farme. Nedávno kálali drevo do pece, varia si, pečú, perú, žehlia.
Spoznať sa chvíľu trvá
„Celé naše zariadenie funguje v rodinnom duchu. Chlapci sa učia základným veciam, ktoré iní ľudia poznajú z domu. Naučia sa žiť, zvládať životné situácie, spoznajú samých seba, svoje reakcie,“ hovorí riaditeľ centra Štefan Hacaj.
Tento rok ich chlapci vraj pod stromčekom nájdu vežu, na ktorú sa im zozbierali aj rodičia a lyžovačku na strednom Slovensku, na ktorú im prispela aj Hodina deťom. Šport je pre nich jedna z možností, ako zabudnúť na drogu, a preto im minulý rok rodiny prispeli na posilňovaciu lavicu. Pravidelne vraj chodia aj do plavárne v Leviciach.
V centre sa mladí muži učia od základov zmeniť svoj život. „Pokiaľ niekto nezmení vo svojom živote stereotyp, na ktorý bol zvyknutý, je to iba otázka času, kým sa opäť vráti do svojej závislosti,“ dodáva z vlastných skúseností Štefan Hacaj, bývalý gambler (závislý na hracích automatoch – poznámka redakcie).
V Bohuniciach sa učia poriadku a pravidelnému režimu. „My tu máme parlament, ktorý hovorí jasnou rečou. Je to jediný parlament, ktorého rozhodnutia platia,“ smeje sa riaditeľ centra. Ich pravidlá sa vraj nedajú ohýňať tak, ako zákony na Slovensku. Všetko čo je dané, aj platí.
Lásku v nich vzbudzujú pštrosy
Rodina im vraj počas sviatkov určite bude chýbať. Aj keď... „V čase, keď fetujú, sú najradšej, keď rodičia sú preč, aby mohli robiť, čo chcú a dostať sa k ďalšej droge. U nás na začiatku, do štyroch mesiacov, majú ešte chuť drogovať, a tak začnú na nás vyťahovať svojich rodičov, prípadne priateľku, psa, ako im veľmi chýbajú, ako by chceli byť s nimi. Neskôr sa začínajú s tým, čo bolo, vyrovnávať a až potom príde obdobie, keď si skutočne začnú uvedomovať, že sú ľudia, ktorí ich majú radi,“ vysvetľuje riaditeľ.
Spoznať lásku im vraj pomáhajú aj pštrosy, ktoré chovajú na farme v jednom z dvorov priamo v obci. K dlhonohým vtákom, pôvodom z Afriky, sa vraj dostali úplne náhodou. „Mali sme po-
daných niekoľko projektov a schválili práve ten pštrosí,“ smeje sa Hacaj. Bývalí narkomani sa museli naučiť s divokými zvieratami zaobchádzať. Ako k nim pristupovať, ako sa im prihovoriť, ako ich nevyplašiť. Pštrosy majú totiž veľmi silné nohy a jedným kopnutím dokážu zabiť vlčiaka. „Chlapci vedia, že majú k nim pristupovať zboku alebo zozadu, aby ich nemohli kopnúť,“ vysvetľuje Hacaj.
Pobyt u nich má zmysel
Centrum založili v novembri 1999. „Nejaký čas som strávil v spolku abstinentov v Prievidzi, kde sme sa začali zaoberať myšlienkou, že by sme otvorili resocializačné zariadenie. Nepáčili sa mi však spôsoby, ktoré v ňom vládli, nebol som spokojný, a tak som dostal výpoveď – ako rebelant. Keď som ostal bez roboty, rozhodol som sa založiť centrum,“ spomína Hacaj.
Po piatich rokoch existencie opustilo ich centrum 15 klientov. Z nich len jeden sa opäť vrátil k drogám.
Začínali s troma klientmi, dnes ich majú 12 a ich počet neplánujú zvyšovať. „Takto sa s nimi najlepšie pracuje. Dá sa venovať každému osobitne a máme viac času v skupinách riešiť problémy, ktoré majú,“ vysvetľuje Hacaj. Za necelé dva roky, ktoré tu bývalí narkomani musia stráviť, sa medzi nimi vytvoria priateľské kontakty.
Nie všetci sa však chcú skutočne vyliečiť. Do resocializačného centra Pahorok prijali približne 70 mladých mužov. Okrem spomínaných 15 všetci ostatní odišli a podľa informácií pána Hacaja drogujú.
Tí, ktorí u nich ostali až do konca preliečovacieho procesu, sa každý mesiac stretávajú. „Majú nové zážitky, poznatky, ktoré si potrebujú utriasť. A tí, čo sú tu, zas vidia, že sa im bude v ďalšom živote dariť, že naši bývalí klienti majú deti, prácu. Jednoducho, že má zmysel sa z toho dostať,“ prízvukuje Hacaj.
