sa zvíjal v kŕčoch, hádzal sa z brucha na chrbát, sem – tam upadal do apatického stavu, kedy len ležal na chrbte. Nohy mal nepravdepodobne posplietané, ušami strihal a očami klipkal rýchlosťou blesku. Počas zasadania rodinnej rady pod heslom „Čo robiť,“ padali poznámky: „Volajte veterinára...,“ „Prevtelil sa doňho duch...,“ „Napadol ho votrelec...,“ „Nič mu nie je, prišla na neho ruja a iba sa pokúša o smiešne veci s vianočnou guľou.“ Keďže sme sa zhodli na tom, že naše malé chudiatko sa nemalo čím otráviť a snáď s ním ozaj šijú len hormóny, kŕčovitá atmosféra sa začala uvoľňovať. Po týchto záchvatoch a po porade nasledovalo vyprázdnenie kocúrových telesných tekutín, takže mne, ako hlavnému kúpačovi, pripadlo kocúra okúpať. Ďalší šok sme zažili, keď si Murko, ako správny kocúr, išiel olizovaním upraviť srsť. V mierne kolísavom postoji pri prvom pokuse sa olízať, sa prevrátil na bok a hlavou narazil o dlážku. Pri druhom pokuse sa zopakovalo to isté, avšak na druhú stranu. Členovia nášho rodu sa začali o to viac túliť ku kocúrovi, o čo viac sme boli presvedčení, že sú to predsa len jeho posledné minúty života.
V pokročilej nočnej hodine sme nakoniec pristúpili aj k rozbaľovaniu darčekov. Pod stromčekom sme však našli viac než len darčeky – boli tam aj pozlátka z bonbónov plnených likérom.
Záhada sa vyriešila, náš kocúr, nešťastník, bol len poriadne opitý.
Autor: Dagmar Majerská