e len kvapka v mori stáročí a tisícročí.
Po potlačení Slovenského národného povstania sa partizáni museli stiahnuť hlboko do našich hôr, aby unikli nemeckej presile disponujúcou technikou, ktorá partizánom chýbala. Za pomoc civilného obyvateľstva partizánom sa Nemci kruto pomstili. Zanechávali za sebou vypálené obce Telgárt, Baláže, Kalište, Kľak, Ostrý Grúň... Ale aj mnohé horské osady a majere. V našom regióne to bol majer Rumplovská, ktorý sa nachádzal na hrebeni Štiavnických hôr, medzi Hodrušou, patriacou k Banskej Štiavnici a obcou Vyhne. Niekoľkomesačný teror len v stredoslovenskom regióne má na svojom účte 2876 osôb (na celom Slovensku 3956), ktoré svoj život skončili v 186 hromadných hroboch, na cintorínoch alebo hroboch, z ktorých sa mnohé podnes nenašli. Takmer tri štvrtiny z celkového počtu obetí fašistickej zvôle mali na svedomí členovia 14. oddielu SIPO a SD s členmi jednotiek Edelweiss. Za pomoci našich vyznavačov fašizmu, členov tzv. Hlinkovej gardy. Pokiaľ „gardisti“ Nemcom „len“ zrádzali rodiny, z ktorých chlapi odišli do Povstania, mohli by sme prižmúriť oči, lebo boli medzi nimi aj takí, ktorí vzápätí dávali rodinám avízo o nebezpečenstve. Ktorí sa však na zverstvách podieľali v pohotovostných oddieloch (POHG), na odpustenie asi nie je dôvod myslieť. Mnohí z nich boli totiž neraz horlivejší ako Nemci. Partizánska brigáda „Za slobodu Slovanov“, v ktorej bol začlenený Zemanov novobanský 6. oddiel, sa po potlačení Povstania presunula do horstva Poľany. Tuhá zima, veľa snehu, problémy so zásobovaním vyše osemsto partizánov a stála hrozba pred obkľúčením nemeckými jednotkami vycvičenými na boj v horách, si vyžiadali nekompromisné riešenie. Základná časť brigády dostala príkaz premiestniť sa na východ, novobanský oddiel na západ do okolia Novej Bane a Žarnovice. Presun začal 7. októbra 1944 a partizáni mali šancu prejsť obkľúčením len v menších skupinkách. Niektorým sa to podarilo, niektorí padli do zajatia a ďalší uverili textu letákov, ktoré zhadzovali Nemci z lietadiel. V ňom sľubovali, že tým ktorí sa vzdajú dobrovoľne, sa nič nestane. Opak bol však pravdou.
Podľa textu na pamätníku na majeri Rumplovská, partizáni sem prišli 3. októbra 1944 a patrili k novobanskému partizánskemu oddielu partizánskej brigády „Za slobodu Slovanov“ a bol medzi nimi Rus, Nemec a Maďar, no celkový počet sa menil, pretože jedni z majera odchádzali, iní zasa prichádzali. Prístrešie a stravu im poskytli rodiny Juraja, Jána a Jozefa Farbiakovcov. Pre potraviny bolo treba chodiť do Hodruše, a tak sa čoskoro správa o partizánoch na Rumplovskej rozšírila medzi ľuďmi. Neskôr ponosy, že partizánom musia poskytovať aj fajčivo či pijatiku, domáci obchodníci avizovali na miestnu expozitúru. Zástupca banskoštiavnického mestského úradu sa snažil tieto ponosy usmerniť a Hodrušanov varoval, že ak sa o partizánoch dozvedia na veliteľstve gestapa, Nemci vypália celú Hodrušu. O partizánoch vedeli aj hodrušskí gardisti, ktorí si však sami na nich netrúfli. Podľa spomienok ešte žijúceho pamätníka týchto udalostí, ktorý mal sedemnásť rokov, neraz partizáni sedeli v krčme (mal byť medzi nimi aj Karol Dolinský), ktorá bola vzdialená od krčmy, kde mulatovali gardisti, len pár desiatok metrov. Tí však čakali na prvú príležitosť, kedy to partizánom zrátajú. Naskytla sa im zrejme vtedy, keď hodrušskí partizáni (dvaja vysokoškoláci) odzbrojili nemeckú hliadku, ktorá pravidelne chodila na kontrolu do Hodruše.
Hodrušianka I.Š., ktorá šila plátené papuče pre jednu štiavnickú firmu, včas ráno 8. januára 1945 zbalila svoje výrobky do batoha a vybrala sa do mesta. Čoskoro pred ňou zostali len dve stopy po čižmách, ktoré smerovali tiež do Štiavnice. Keď prichádzala k Červenej studni, z hmly sa vynorila početná skupina vojakov SS, ktorých viedli hodrušskí gardisti B.M. a J.B. Tušila, že sa stane niečo hrozné, no najviac sa bála o svoj dom a rodinu.
Na hodrušskej expozitúre sa 8. januára 1945 tlačilo viacero ženičiek, ktoré si prišli vybavovať podporu, pretože ich manželia boli v zajatí, mnohí nezvestní a rodiny hladovali už niekoľko mesiacov. Vybavovanie prerušil telefón, z ktorého sa vedúci expozitúry dozvedel, že do Hodruše mieri skupina SS, zrejme s cieľom vypáliť Rumplovskú. Ženičky poslal domov a obecnému sluhovi prikázal, aby sa snažil za každú cenu varovať obyvateľov Rumplovskej pred pohromou, ktorá ich čaká. Jeho snaha už však bola zbytočná.
Skupina nacistov sa pri Teplom potoku rozdelila na dve časti. Prvá pokračovala hrebeňom cez osadu Hadová, druhá cez Hodrušu časťou Grüntal, vedľa Brénnerského jazera. Pomáhala im hustá hmla a sprievodcovia, ktorí zrejme dobre poznali, kde sa zväčša partizáni zdržiavali, a možno aj nedostatočná opatrnosť partizánov, ktorých strážil údajne len jeden strážny. Okrem strelných zbraní Nemci použili aj granáty a čoskoro bol celý majer v plameňoch. Obeťami sa stali bratia Juraj a Ján Farbiakovci, Katarína Farbiaková, Jozef Ružička a štyria neznámi partizáni. Pri prestrelke padli traja príslušníci SS, štyria boli zranení. Týchto musel zviesť na povoze Jozef Farbiak do hodrušskej expozitúry, ženy a deti sa sem brodili hlbokým snehom bez teplého oblečenia. Odtiaľto ich odviezli na gestapo v Štiavnici, odkiaľ sa vrátili domov až po týždni stáleho vypočúvania. Zásluhu na prepustení mal aj v tomto prípade banskoštiavnický farár František Jankovič. Jozef Farbiak si pobudol vo väzení v Banskej Bystrici do 23. marca 1945. Na návrat do majera Rumplovská ženy a deti nezabudnú do smrti. Čo nezničili Nemci, vyrabovali chamtivci z Hodruše, možno aj z okolia. Dobytok, ovce, hydina, ale aj domáci riad, posteľné oblečenie, odev... Všetko, čo nezhorelo v plameňoch.
Čo sa stalo s gardistami, ktorí Nemcov na Rumplovskú priviedli? U V.M. zamleli božie mlyny veľmi rýchlo a jeho umieranie nebolo ľahké. Ďalší gardista J.B. si bol vedomý svojej viny a odišiel s ustupujúcimi Nemcami do západných Čiech, kde údajne po úspešnej kariére v KSČ, zastával dôležitý post v jednom závode. V Hodruši sa však nikdy neukázal.
Aj v tomto prípade sa pravda nehľadá a možno ešte nebude hľadať ľahko. Priamych svedkov je už veľmi málo. A aj tí, čo o tragickej udalosti na majeri Rumplovská vedia viac, radšej stále mlčia. Možno aj preto, aby neublížili potomkom tých, ktorí za túto tragédiu nesú svoj podiel viny. Po rokoch by možno aj text na pamätníku na Rumplovskej mal dostať iný obsah. Slová „bojovali“ a „hrdinskou“, by si iste zaslúžili skromnejšie pojmy.
