“ Už po tme teda naložili krvácajúceho chlapca do auta a „starou“ cestou zamierili do nemocnice. „Krátko za našou obcou nám neznáme auto skrížilo cestu. Suseda, našťastie zdatná šoférka, sa mu vyhla a pokračovali sme v ceste. Nebolo nám všetko jedno. Mali sme strach. Dve ženy a malý chlapec v aute. Takmer pred mestom nám skrížili cestu druhýkrát. To už sme mali strach poriadny. Nevedeli sme, čo robiť.“ Vystrašené ženy mali šťastie, v tme zasvietili svetlá reflektorov oproti idúceho auta. Neznáme auto sa v tej chvíli otočili a odišlo. Viac ho nevideli.
Druhý, podobný príbeh sa stal manželom, vracajúcim sa v noci z jednej oslavy. „Keďže som na oslave kamarátových narodením trochu popil, šoférovala manželka,“ hovorí päťdesiatnik Jozef. „V tmavých kríkoch pri ceste, krátko za Žiarom, na nás mával starší muž.“ Jozef v žiadnom prípade nechcel zastaviť, manželka ho však presvedčila, že predsa len sa aspoň opýtajú, čo sa stalo. „Aj tak som jej povedal, aby nezastavovala, len spomalila.“ A urobili dobre. „Neznámy chlap sa nám zavesil na okno a snažil sa ho stiahnuť, mali sme ho len trochu pootvorené. V tej chvíli som zakričal na manželku, aby pridala. V spätnom zrkadle som videl, ako z kríkov vyskočili ďalší dvaja chlapi. Našťastie sa nám nič nestalo.“
Opýtali sme sa hovorcu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici Ľuboša Podlesného, ako sa v takej situácii zachovať. Zastaviť, či ísť ďalej? „Je to na zváženie každého, či zastaví alebo nie. Samozrejme, vodič je povinný zastaviť uniformovanému policajtovi, vojenskej, či železničnej polícii. Polícia však nemôže zastavovať vozidlá hocikde, nesmie ohroziť ostatných účastníkov cestnej premávky.“
