Článok pokračuje pod video reklamou
vraždenie rodiny. Známe sú príbehy aj ďalších očitých svedkov Anny Novákovej, Pavlíny Adamovej, či Anny Boháčovej. No ešte žijú aj ďalší svedkovia tejto hrôzostrašnej drámy, o ktorých sa nikdy nepísalo. Jedným z nich je aj Pavel Bielik, ktorý v súčasnosti žije v Kremnici.
„Narodil som sa 23. novembra 1943 v Ostrom Grúni, v dome, pred ktorým sa odohrala tá strašná krvavá dráma,“ hovorí dnes už vyše šesťdesiatjeden ročný muž. V deň, keď do ich dvora vtrhli Nem- ci, mal sotva štrnásť mesiacov. Z celej drámy si sám spomína len na hrozný lomoz. Bol príliš malý, aby mohol vnímať smrť okolo seba. Všetky podrobnosti sa postupne dozvedel od svojej starej mamy ...
„V to nedeľné ráno vtrhli Nemci do Dolných Dvorov a začali obyvateľov vyháňať na spoločný dvor Izidora Debnára a Bielikovcov,“ začal svoje rozprávanie Pavel Bielik. „Keď už tam boli všetci, dali ich nastúpiť do dvoch radov. Čakalo sa na veliteľa Tůmu. V tom naši zbadali, že na našom dome ostali otvorené dvere. Vo vnútri som bol sám, pri vyháňaní na dvor ma nechali ležať na posteli. Starý otec posielal moju mamu, aby išla za mnou, že mi bude zima. Bála sa však, tak starý otec poslal za mnou starú mamu. Dohodli sa, že on zabaví Nemca a ona zatiaľ prekĺzne dovnútra. Keď sa pokúšala vojsť dnu, Nemec ju zbadal. Ale starý otec ho presvedčil, že sa ide len lepšie obuť. Aby odvrátil pozornosť od starej mamy, pýtal si od Nemca cigaretu. Ten mu na to povedal, že mu už nie je treba, ale starý otec sa nedal, vraj nech si ešte naposledy zafajčí...“
Toto sa Pavel dozvedel od zraneného svedka, ktorému sa podarilo zachrániť. Medzitým stará mama vošla do domu, vďaka čomu si zachránila život. Ale nechajme rozprávať Pavla.
„Keď stará mama vkĺzla dnu, do dvora vošla nemecká posila s veliteľom Tůmom z jednotky Edelweiss. Po krátkej dohode nahnali ľudí do Debnárovho domu, kde do nich začali strieľať. Keď tam dokončili svoje vražedné dielo, pokračovali na dvore. Toto všetko stará mama so mnou v náručí sledovala cez okno. Od žiaľu a strachu nevedela, čo má robiť. Veď zabili starého otca, môjho otca a mamu, taktiež otcovu sestru a brata, susedov.“
S očami plných sĺz nad stratou svojich najbližších, kreslí Pavel na kúsok papiera plánik, na ktorom nám podrobne ukazuje, odkiaľ Nemci prišli, kde vyvraždili jeho rodinu, aj ako išli potom smerom na Kľak, aby mohli pokračovať vo svojich zverstvách.
„Za veľkého ticha sa začali zo zeme dvíhať tí, ktorí masaker prežili,“ pokračuje Pavel. „Boli medzi nimi Anna Nováková, Ondrej Bielik s dcérou, Anna Boháčová, Ján Truska, František Debnár. Všetci si navzájom pomáhali s vedomím, že sa musia niekde skryť. Spolu so starou mamou a Jánom Truskom sme išli k nemu pre jeho dcéry Annu a Emíliu a cez hory sme sa dostali na Havraní vrch k známym, kde sme prečkali, kým to utíchne. Po dvoch dňoch sme odišli k starým rodičom po mame do Horných Hámrov, kde sme ostali až do skončenia vojny.“
Nemecké zverstvo pripravilo Pavla nielen o matkinu náruč a otcovo pohladenie, ale aj o súrodenca, ktorý sa mal narodiť len o necelý mesiac po tragédii. A aj keď sa vďaka duchaprítomnej starej mamy zachránil pred Nemcami, takmer osudným sa mu stal matkin otec. Keď s ním prišla stará mama do Horných Hámrov, chcel ho nechať umrieť. Veď načo ho chovať, keď nemá rodičov - argumentoval. Údajne bol horší ako Nemci, Pavla chcel zdrapnúť za nohy a otrieskať mu hlavu o stenu...
Po vojne sa Pavel spolu so starou mamou vrátili do Ostrého Grúňa. „Začal sa ťažký život, lebo ako pozostalým, nám poskytli dôchodok 199 korún a mne sirotské 242 korún. Z toho sme museli žiť. Tým, čo vstúpili do KSČ, dávali aj 1500 korún. Všetci dostali odškodné aj v minulom roku. Dokonca aj takí, ktorí boli od miesta tragédie v tom čase vzdialení jeden-dva kilometre a nič sa im nestalo. To asi preto, že som mal vtedy len 14 mesiacov,“ myslí si Pavel.
Život sa s ním vôbec nehral. Popri ťažkých existenčných pomeroch sa mu podarilo vyučiť za predavača mäsa a mäsiarskych výrobkov.
Keď mal osemnásť, umrela mu stará mama, ktorá sa mu snažila dať všetku lásku sveta. O štyri roky neskôr sa oženil. Nie veľmi šťastne. Manželstvo skončilo rozvodom a pozdejšie aj odchodom z rodnej obce. Dnes žije v Kremnici so svojou druhou manželkou a deťmi a snaží sa žiť život dôchodcu, ktorý si aj v tomto veku spestruje činnosťou futbalového rozhodcu.
