Článok pokračuje pod video reklamou
chodu cez Hron bolo prevedenie politikov Širokého a Ďuriša do bezpečia na sovietsku stranu. Do tábora nitrianskej partizánskej brigády prišli so svojimi sprievodcami 5. februára, po tom, ako sa im podarilo utiecť z Ilavy v posledný deň pred odvlečením do koncentračného tábora.
Samotný prechod sa začal 13. februára o 15. hodine v partizánskom tábore na Krtinovej. Partizáni postupovali v hlbokom snehu v troch prúdoch. Pravému velil kapitán Sýkora, ľavému kapitán Mičudík a hlavnému, v ktorom boli Široký, Ďuriš, členovia štábu, ale aj ďalší neznámi „civilisti“, velil major Wroňski. Je zaujímavé, že v uvedenej knihe sa vôbec nespomína tzv. Internacionálny oddiel, v ktorom bojovali aj bulharskí študenti. „Vážnym nedostatkom sa ukázalo, že nebol predom zabezpečený brod,“ citujeme z knihy. „Stalo sa tak až potom, keď si rozvodnená rieka vyžiadala niekoľko desiatok obetí – zajatcov i partizánov. Keď bol nájdený brod, ďalší prechod pokračoval hladko, bez strát a celá brigáda bola už 14. februára o tretej hodine ráno na druhej strane.“ A ako sa píše ďalej, brigáda svoju úlohu splnila, keď zabezpečila prechod Širokého a Ďuriša na sovietsku stranu. A to aj za cenu asi stovky obetí, medzi ktorými bolo aj osem bulharských vysokoškolákov. Väčšina obetí však bola z radov maďarských zajatcov.
Okolo tejto udalosti sa v minulosti popísalo nemálo lží a poloprávd. Napríklad aj o tom, že nebol zabezpečený bezpečný brod cez rieku Hron. Údajne im ho ukázal po stratách na životoch v ľadovej vode a pod kryhami mladý chlapec... V skutočnosti išlo o dospelého muža Emila Dolnického, ktorý bol v tom čase pochôdzkárom na železničnom úseku medzi Hronským Beňadikom a Novou Baňou. Partizánska rozviedka si ho vybrala práve z tohto dôvodu. Trinásteho februára dopoludnia jej odovzdal presný nákres nemeckých stanovíšť i telefonického spojenia medzi nimi. A práve táto skutočnosť umožnila partizánom z ľavého a pravého krídla rýchle likvidovanie nemeckej obrany. A prečo nebol Emil Dolnický včas pri bezpečnom brode? S veliteľom rozviedky Kosťom mal byť v čele pravého krídla. Ten si však na poslednú chvíľu „odskočil“ do Chotára, kde mal svoju priateľku, učiteľku Vierku. Tým pádom sa im čelo ľavého prúdu už nepodarilo zastihnúť. Emilovi Dolnickému sa však ešte podarilo zachrániť niekoľko desiatok účastníkov prechodu, ktorých priviedol k bezpečnému brodu. Túto skutočnosť spomína v korešpodencii s ním plukovník Sýkora, ktorý presne opisuje udalosť, kde zohral Orovničan Emil Dolnický kľúčovú úlohu. Žiaľ, vzhľadom na omeškanie, až v hodine dvanástej.
Aké zásluhy mu tento čin po vojne priniesol? Keďže bol skromný a železnica bola jeho srdcovou záležitosťou, neprijal žiadnu z rôznych lukratívnych ponúk. V päťdesiatich rokoch s ním natočili filmári dokument o tejto udalosti a neskôr, keď sa presťahoval do Kálnej, prestali ho pozývať aj na oslavy a odhaľovania pamätníkov v Orovnici a Hronskom Beňadiku, ktoré Slovákom pripomínajú túto udalosť. Udalosť, ktorá sa zapísala do dejín Slovenského národného povstania, získala viacero prívlastkov... Dnes, pri jej prehodnotení, je možné položiť si základnú otázku, či jej nutnosť bola adekvátna jej obetiam.
