Robia všetko preto, aby ich šesť detí prežívalo šťastné detstvo

V Prestavlkoch, v dome číslo 195, žije ďalšia rodina, ktorá má možnosť získať päťdesiattisícový príspevok od obchodného domu Prior. Ide o šesťdetnú rodinu Kremnických, v ktorej sú obaja rodičia nezamestnaní a žijú len zo sociálnych dávok.
Neveľká obec v Žiarskom regióne nás privítala nádhernou zasneženou scenériou. V dome číslo 195, pred ktorým nás privítal otec šiestich detí Marián Kremnický, sa usádzame do nedávno pristavanej obývačky, ktorá zároveň slúži aj ako jedáleň. Najviac priestoru zaberá veľký stôl, okolo ktorého sedáva osem členov rodiny. Doma sú len tri mladšie deti, staršie ešte neprišli zo školy.
„Bývame tu už desať rokov,“ dozvedáme sa od Mariána. „Predtým sme bývali v Banskej Bystrici. Keď sme sa s manželkou v roku tisícdeväťstodeväťdesiatom vzali, bývali sme najprv v činžiaku v podnájme, ale hľadali sme si nejaký rodinný domček, až sme sa nakoniec dostali sem, do Prestavĺk. Kúpili sme si tento starší dom, ktorý sa nám podarilo trochu zrekonštruovať. Robili sme to kvôli deťom. Obaja sme sa zhodli, že chceme väčšiu rodinu.“ Kým sa do Prestavĺk prisťahovali, mali dvoch synov, dnes už takmer štrnásťročného siedmaka Michala a dvanásťročného šiestaka Daniela. V novom domove k nim postupne pribudli Janko (10 rokov), Ferko (8 rokov), Májka (5 rokov) a najmladší Jožko, ktorý má ešte len sladkých desať mesiacov. A aj keď sa mu práve tlačia prvé zúbky, trpezlivo sedel mamine na kolenách a pozorne počúval celý rozhovor.
„Stálu prácu som mal do roku 2000,“ vracia sa Marián do obdobia spred piatich rokov. „Robil som ako projektant miestnych komunikačných sietí. Chodil som po celom strednom Slovensku, samé služobné cesty. Práca bola čím ďalej, tým viac náročnejšia. Telekomunikácie robili všetko pre to, aby sa priblížili k európskej úrovni. Keď sa im to podarilo, štát ich predal Nemcom. A vlastne nový vlastník zastavil všetky aktivity a investície.“
A to bol začiatok konca Mariánovho trvalejšieho zamestnania. Jediné šťastie bolo, že už mal posplácané dlžoby za dom. A aj keď sa mu podarilo v ďalších rokoch zamestnať, vždy to bolo len na pár mesiacov. V súčasnosti externe študuje učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, vďaka čomu mu k dávkam v hmotnej núdzi vyplácajú aj aktivačný príspevok 1500 korún. Je presvedčený, že s vysokoškolským vzdelaním bude mať väčšie uplatnenie na trhu práce. „Ale ak by sa naša situácia ešte zhoršila, musel by som si hľadať prácu aj mimo tohoto regiónu,“ pripúšťa Marián. Pri všetkej skromnosti sa im zatiaľ ako-tak darí prekonávať nepriaznivú finančnú situáciu, dôležité je, že môže byť s rodinou.
Manželka, vyučená krajčírka, je už celé roky na materskej dovolenke. Napriek početným pôrodom jej mnohé mladé ženy môžu postavu závidieť. Jej „jedinou“, nepretržitou povinnosťou, je starať sa o rodinu. A že to majstrovsky zvláda, vidieť nielen na čistučkom, hoci sporo zariadenom príbytku, ale najmä na upravených a v duchu kresťanských zásad vychovávaných deťoch. Skutočne, tak peknú a priateľskú rodinku hneď tak nestretnete.
A to už prichádzajú starší chlapci zo školy. Návšteva - nenávšteva, obaja rodičia sa s nimi zvítajú hneď na prahu vchodových dverí. Po neodmysliteľných otázkach - „ako bolo v škole?“, „bola aj nejaká známka?“, „a čo poznámka?“, si idú chlapci trošku porelaxovať. Zo školy priniesli dve jednotky a novinku, že šiestacka trieda sa rozdelila do dvoch tried a pribudol aj nový učiteľ. Medzitým sa z popoludňajšieho spánku prebudí aj jediná slečna, ktorá je vlastne prvým dieťaťom regiónu nového milénia. Narodila sa presne 1. januára 2000 a údajne mala byť posledným dieťaťom rodiny. „S Jožkom sme už veľmi nerátali, ale máme z neho teraz veľkú radosť,“ usmieva sa Marián na najmladšieho potomka, ktorý si zaujato cmúľa prštek. Narodil sa v banskoštiavnickej nemocnici ako jedno z posledných detí pred jej dočasným zatvorením.
Podľa rodičov je každé ich dieťa iné. Napríklad prváčik Ferko bude robiť všetko iné, len aby si nemusel písať domáce úlohy. V rúčkach namiesto pera radšej drží sekerku. Ale do školy, tam chodí rád, len keby nemusel písať. Do školy chodí rád aj tretiak Janko, s ktorým sú veľmi spokojní aj vyučujúci. Šiestaka Daniela od osemročného gymnázia zachránilo dochádzanie do Žiaru. Rodičom sa zdalo byť príliš kruté, aby v takom mladom veku zavčasu z domu odchádzal a neskoro sa vracal. Najstarší Michal sa s jednotkami trošku menej kamaráti. Všetko by sa vyriešilo, keby nebolo matematiky a slovenčiny. „On si tak rád porozmýšľa, po záhradke sa poprechádza, s Jožkom sa pohrá, dokonca mame pomáha pri varení, len aby sa čas na učenie čo najviac skrátil,“ s úsmevom ho láskavo kritizuje otec.
V súčasnosti sa manželom Kremnickým trošku „lepšie“ žije. Školáci dostávajú sociálne štipendiá a majú aj možnosť stravovať sa v školskej jedálni za symbolický poplatok. A aj keď im školská strava chutí, domácej sa nevyrovná. Zvlášť, keď mamička je vynikajúca kuchárka. Celý týždeň môže variť čo chce, jedine v sobotu musia byť na stole halušky - bryndzové, tvarohové, syrové. Na nich si pochutí aj Miško, hoci jeho najobľúbenejším jedlom sú rezne. Májka zas zbožňuje všetko kyslé a Janko, ten by si pocukroval hádam aj cesnakové osúchy. Kulinárstvo domácej pani sme mohli otestovať na vynikajúcich hrudkách z ovsených vločiek. Bez receptu by nás z domu asi nedostali...
„Pomáhame si ako vieme,“ dodáva pri rozlúčke Marián. „Potrebnú zeleninu i ovocie si dopestujeme v záhradke, chováme kozu najmä pre mliečko a máme aj pár sliepok. Usporiť sa dá aj na plyne, v zime si prikurujeme drevom.“ Sympatické je, že táto rodina, žijúca len z mizivých štátnych dávok, nenarieka nad svojím osudom, ale robí všetko preto, aby ich šesť detí prežívalo šťastné detstvo.