Štvrtok, 29. september, 2022 | Meniny má Michal, Michaela

Obec Orovnica

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1209. V listine pápeža Inocenta III. sa spomína pod menom Varanza. V roku 1525 po prvýkrát vystupuje pod menom Orownycza a od roku 1808 ako Orovnica. Nemci ju nazývali Hromitz, Maďari ju v 19. storočí premenovali na O


romfalu. Traduje sa, že v 17. storočí samotní obyvatelia nazvali osadu Oronizt, to znamená, že túto zem je potrebné poriadne oroniť slzami, kým vydá zo seba akú-takú úrodu.
Kvôli zamestnaniu (drevorubačstvo a uhliarstvo) a neskôr i pred nebezpečenstvom zo strany Turkov, obec sa presunula do vyšších zalesnených polôh. Tu však trpela chronickým nedostatkom vody, a preto obec viackrát zanikla. No vždy bola opätovne kolonizovaná. Opátstvo oslobodzuje tunajších usadlíkov od rôznych poplatkov, len aby ich tu udržalo. V tvrdých životných podmienkach však mnohí nevydržali a odišli. Jeden rok bol daždivý, druhý suchý, plytká kamenistá pôda sa nie dostatočne odmeňovala tým, ktorí ju krvopotne obrábali. Po vypršaní lehoty oslobodenia od poddanských poplatkov, poddanému nezostalo skoro nič. Poddaní z iných panstiev zlákaní vidinou lepšieho života, po čase opúšťali získané usadlosti, a tak jedni prichádzali, druhí odchádzali. Na začiatku 16. storočia bola obec opustená. Po niekoľkých nevydarených pokusoch v roku 1525 opátstvo znovu vyvinulo obrovské úsilie na jej osídlenie. V roku 1601 žilo na území Orovnice 19 rodín, no už v roku 1618 bola obec opäť neobývaná. Počas novej kolonizačnej vlny v čase tureckých vojen a ďalších bojových ťažení stavovských povstaní sa osídľovaniu obce darilo ešte menej, lebo obyvatelia boli vystavení svojvôli a drancovaniu bojujúcich strán. Po skončení vojnového virvaru začiatkom 18. storočia nastáva pokojnejšie obdobie aj vo vývoji obce.
Morové epidémie v tomto kraji boli dosť bežné, najmä v rokoch 1645 a 1710. Tá posledná trvala vyše dvoch rokov a značne preriedila obyvateľstvo obce. Ľudia ostali k svojmu osudu ľahostajní, strácali chuť do práce, do života, opíjali sa. Mŕtvi zostávali dlhšie nepochovaní, úrady boli nútené zasiahnuť vojskom, pohroziť žalárom, aby prinútili obyvateľov dodržiavať aspoň tie minimálne zdravotné predpisy. V Orovnici to sťažoval i fakt, že v celej obci bola iba jedna studňa. V dňoch 10. – 12. augusta 1771 zaplavilo celé okolie ohromné množstvo akýchsi čiernych múch (kobylky – saranče, ktoré sem prileteli z Afriky), ktoré najmä na obilí spôsobili veľkú škodu.

SkryťVypnúť reklamu

Vincent Gáfrik, 55-ročný starosta Orovnice, začal svoju funkciu vykonávať v roku 1993, kedy sa Orovnica odčlenila od Tekovskej Breznice. „I keď som sa nenarodil v Orovnici, od narodenia som tu vyrastal,“ hovorí starosta a dodáva: „Predtým som pracoval v Tlmačoch, neskôr na ČSAD v Žiari nad Hronom a od roku 1993 som starostom.“ Ako hovorí, dokončievať sa v obci nemuselo nič, lebo nič nebolo ani začaté. Po oddelení obcí sa v rámci životného prostredia urobilo v obci niekoľko úprav. Vyasfaltovali sa cesty, ktoré boli v hroznom stave. Ďalším problémom bola hlavná cesta. Hustá premávka bola dôvodom častých dopravných nehôd. „Popri hlavnej ceste nebol žiadny chodník. Museli sme vyriešiť jeho vybudovanie. Všetko sme financovali z vlastných zdrojov, čo bola investícia okolo milióna korún.“ Akútnym problémom po odčlenení však bol nedostatok pitnej vody. Poruchový bol i 40-ročný vodovod. Viac vody ušlo do zeme, ako sa spotrebovalo. „Najporuchovejšiu časť sa nám podarilo s pomocou vodární zrekonštruovať. Neskôr však bolo potrebné opraviť aj zvyšnú časť vodovodu. Nechali sme si vypracovať projekty a z ministerstva životného prostredia sa nám podarilo získať milión korún na prvú etapu výstavby,“ vysvetľuje Vincent Gáfrik. Veľkou pomocou pre obec bola i dodávateľská firma Vodostav zo Zlatých Moraviec, vďaka ktorej sa vodovod podarilo dokončiť. „Teraz je v obci takmer 6 kilometrov úplne nového potrubia. Táto investícia stála 8 miliónov korún. Môžem však povedať, že obec je na 100 percent pokrytá vodou.“ O rok neskôr začali v obci s plynofikáciou. V súčasnosti má Orovnica vypracovanú projektovú dokumentáciu na čističku odpadových vôd. „O pár dní bude vydané stavebné povolenie, hlavným problémom však budú opäť peniaze. Z eurofondov dávajú financie prednostne obciam nad 2000 obyvateľov alebo, kde sú ochranné pásma vodných zdrojov. V tom vidím najväčší problém.“ Vedenie obce má vydané stavebné povolenie i na prístavbu kultúrneho domu. Tu ide o rozšírenie kuchyne, skladových priestorov, vybudovanie šatne a sociálneho zariadenia. Obec nepodniká, ale ak by sa podarilo spomínané rozšírenie kultúrneho domu, mohlo by sa tam variť, napríklad aj pre dôchodcov. „Vypracovali sme projekt na úpravu miestnej komunikácie a verejného osvetlenia, na ktorého realizáciu by sme chceli získať prostriedky z eurofondov. Ak to vyjde, časť dediny by sa mala vylepšiť a skultúrniť. Veľmi by sa nám zišla aj kanalizácia. Náklady na ňu však predstavujú až 30 miliónov korún,“ vysvetľuje starosta.
Každoročne v máji sa v Orovnici organizuje turistický pochod k výročiu vysťahovania obyvateľov z obce počas II. svetovej vojny. Obyvatelia vtedy boli evakuovaní do Bukoviny.
Vincent Gáfrik, otec dvoch detí a starý otec dvoch vnúčeniec, je i poľovník. „Poľovníctvu venujem dosť času, nie však prakticky, vo väčšine ako funkcionár. Pôsobím v Poľovníckom združení Salaš Orovnica. Okrem toho sa starám i o malú vinicu, i keď na Orovnicu, vzhľadom na klimatické podmienky, sa výroba vína akosi nehodí,“ hovorí na záver starosta.

SkryťVypnúť reklamu

Ako misionár až v Ekvádore
Orovnickým rodákom je aj misionár Ján Šutka. Študoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne a pokračoval tu aj v noviciáte. V roku 1951 odišiel ilegálne do Talianska a odtiaľ sa ako mladý klerik dostal do Ekvádoru. V kolumbijskej Bogote dokončil teologické štúdium. Ďalej pôsobil ako misionár v Ekvádore, v oblasti Mendéz, medzi indiánskym kmeňom Schuarov. Tento kmeň bol prenasledovaný a aj fyzicky utláčaný. Postavil sa na jeho obranu. Postupne odstraňoval analfabetizmus, vybudoval tu sieť základných, neskôr aj stredných škôl, pomohol vybudovať štyri nemocnice a najnovšie sa usiluje spolu s vládnymi orgánmi o pozemkovú reformu, ktorou by tamojší kmeň získal späť starootcovskú pôdu. Vydal samizdatovú publikáciu Spomienky misionára.

SkryťVypnúť reklamu

„Riadim sa heslom: Byl úsměv král a podmanil si svět – ku každému sa snažím byť úprimná a milá. Asi preto mám celý život šťastie na dobrých ľudí.“
Umelkyňa Jana Hojáková nie je rodáčka z Orovnice, narodila sa v Trnovci nad Váhom pri Šali. Napriek tomu má túto dedinu veľmi rada a obľúbila si aj jej obyvateľov. „V Orovnici bývam od roku1986,“ hovorí Jana Hojáková. Vždy túžila mať svoj domček. „Je to tu síce skromné a malé, ale ja som tu veľmi šťastná.“ Ani manžel Mikuláš nebol rodák z Orovnice. Túžil byť lesákom. „Naviedla som ho, aby si urobil technickú lesnícku školu. Obaja sme vždy boli zžití s prírodou. Precestovali sme celé Slovensko a vôbec to neľutujem. Teraz sa tomu hovorí, že je človek flexibilný. Kedysi bol fluktuant.“ Jana Hojáková maľuje od vtedy, ako dokázala prvýkrát udržať ceruzku v ruke. Viedol ju k tomu otec, ktorý vedel veľmi krásne maľovať. „Chýbala mu však trpezlivosť. Niečo začal, ale nikdy to nedokončil,“ zaspomínala si Jana. Podľa nej mala šťastie i v tom, že chodila na priemyslovku v Kroměříži, kde bola pobočka Národnej galérie. Tam mala možnosť vidieť výtvarné diela svetového významu a všetkých českých aj slovenských umelcov. A práve to ju veľmi inšpirovalo. Ako hovorí umelkyňa: „Toto mesto je celkovo veľmi kultúrne. Je rodiskom slávneho českého maliara Maxa Švabinského.“ V maľovaní už Jana vyskúšala viacero štýlov – olejomaľbu, kresbu uhlom či grafity. Nadchla ju však prostota malieb na sklo. „Podmaľbu na sklo praktizujem od roku 1997. Táto výtvarná technika mi úplne stačí, aj tak zo mňa nebude žiadny Leonardo da Vinci či Rafael.“ Pri maľovaní zúročila svoje cestovanie. V tvorbe využíva spomienky, ktoré má od východných hraníc po západné, od severu po juh. „Inšpiruje ma hlavne prostý dedinský život. Veľmi milujem folklór,“ hovorí Jana a dopĺňa: „Ja mám také hladné oči. Vždy si všímam svoje okolie. Krásu dokážem nájsť aj v obyčajnom stebielku trávy.“ Jana vie a predovšetkým vidí, že ručná práca je vzácna. Preto si vždy vážila prácu ľudských rúk a to, čo všetko dokážu vytvoriť. „Keď idem tvoriť, najprv si musím premyslieť, čo budem maľovať. Ceruzkou si nakreslím zrkadlový obraz toho, čo chcem. Všetko musím kresliť opačne,“ vysvetľuje Jana. Toto si potom namaľuje na sklo a neskôr to kritizuje. Maľuje obyčajnými temperovými farbami. Kedysi sa do nich dávalo vajíčko či tvaroh, aby farba priľnula na sklo. „V dnešnej dobe to už nie je potrebné, ja do farieb pridávam bielu latexovú farbu.“
Diela od Jany Hojákovej sú takmer v každom kúte sveta. „Ja som ako Coca-Cola. Moje obrázky si kúpili Japonci, sú aj na Novom Zélande, v Kalifornii.“ Namaľovať však dva rovnaké obrázky sa nedá. Ku každému jednému pristupuje Jana individuálne. Celkovo je namaľovanie obrázka dosť dlhý proces. „Najťažšie je vymyslieť tému, dať tomu určitú formu, kompozíciu, aby to nebolo vysunuté napríklad iba na jednej strane. Snažím sa tomu dať život a zmysel. Aby aj kreslené postavičky mali život a pohyb,“ hovorí Jana. Svoju prvú výstavu mala v Leviciach. Tam ju objavili pracovníčky ÚĽUVU. Práca s nimi jej však nevyhovuje. „Oni si vyberú jeden-dva obrázky a chcú, aby som kreslila stále tie isté. Ja však potrebujem tvoriť stále niečo iné, nové. Sériová tvorba nie je pre mňa.“ Tvorba Jany Hojákovej je aj na predaj. Ako hovorí, za minimálne ceny. Kým v ÚĽUVE sa jej obrázky predávali za 1000 korún, priamo od autorky ich kúpite za tristo až štyristo korún v rámiku. Záleží na veľkosti obrázku. I keď jej tvorbu prirovnávajú k Ladovi, ona sa tomu bráni. „Okrem vlastnej tvorby si vyberám aj najzničenejšie obrazy z našich múzeí. Tie sú častokrát plesnivé, opadané, zničené. Veľmi ma mrzelo, že naše generácie z tých obrazov už nič nebudú mať, tak som sa rozhodla robiť z tých zničených obrazov kópie. Reštaurovať sa už nedajú.“
Jana Hojáková má medzi svojimi obrázkami aj akúsi srdcovú záležitosť, ktorú by nikdy nikomu nepredala. „Srdcovou záležitosťou je pre mňa sedem obrázkov živočíchov. Také už nerobím a ani nepredávam, iba raz som s nimi bola na výstave.“ Umelkyni veľmi chýbal názor odborného kritika. „Všetci mi hovorili, aké pekné sú moje výtvory, ale chýbal mi názor odborníka. Raz som jedného požiadala, aby mi moje diela zhodnotil. Prezrel si moje obrázky a povedal: maľujte, maľujte, maľujte. To bolo pre mňa veľké povzbudenie,“ spomína. Za mesiac je schopná namaľovať maximálne 20 obrázkov. V sobotu a nedeľu však nemaľuje. Vždy len vtedy, keď má chuť, pretože to robí pre radosť, nie pre obchod. „Nemaľujem ani na objednávku.“

Dievčia skala (Povesť)
Pohronská dedinka si uľahčene vydýchla, keď ju po niekoľkých dňoch opúšťal oddiel vojakov. Vojaci sa zoraďovali do šíku pred krčmou. Vojsko cisára tu a v okolitých dedinách získalo veľa nových zverbovancov, preto mali dôvod na oslavu. Vojaci svoju veselosť neskrývali, dávali ju okázale najavo. Snažili sa ju preniesť i na dedinčanov, no nedarilo sa im to. Dedina túto veselosť s nimi nezdieľala. Najmä nie postihnutí a ich rodiny.
Vojsko sa pohlo. Väčšina zverbovancov sa už v duchu so svojím budúcim osudom zmierila. Len Martin nie. Nebolo mu veru ľahko na duši. Čo mamka a čo sestra Zuzka? Či si Zuzka vo svojich šestnástich rokoch poradí vo všetkom? Richtár aj jeho dal na súpis, keď ho nemal čím podplatiť, ako to urobili viacerí.
Keď postáli v Hliníku, uvidel sestru v rozhovore s kapitánom. Kráčala vytrvalo za nimi. Kapitán každú chvíľu zaostal vzadu a Martin si všimol, že dohovára sestre, ktorá mu niečo rozpráva, rukami rozkladá... Vytrvalosť a neustále prosby našli odozvu aj u vojakov. Kapitán sa obrátil ku dievčine a ukázal síce na nevysokú, ale kolmú skalu, prečnievajúcu nad cestou. „Ak preskočíš z tamtej skaly a nič sa ti nestane, prepustím tvojho brata na slobodu! Ak sa však bojíš, tak sa obráť a choď domov, lebo tvojim prosbám nevyhoviem!“ Dievča sa pozrelo na skalu. Bola naozaj strmá. Postrehla i vyčítavý pohľad brata. Rozhodla sa rýchlo. Necítila ani únavu z cesty, rezko sa štverala na skalu. Bála sa, aby si to kapitán nerozmyslel. Chvíľu postála na vrchole, pozrela sa dole na cestu a skočila. Široké sukne jej pri skoku nadul vietor, rýchlosť pádu sa tým zmiernila. Nič sa jej nestalo, a tak kapitán bol nútený dodržať slovo. Prepustil jej brata na slobodu. Nevšedná sesterská láska zvíťazila nad tvrdým srdcom vojaka. Od tých čias volajú túto skalu Dievčia skala.

Najčítanejšie na My Žiar

Inzercia - Tlačové správy

  1. Piešťanská firma ovládla svet zubárskych kresiel
  2. Atos má „platinovú“ medailu EcoVadis za postoj k udržateľnosti
  3. 5 príkladov, kedy banke nejde len o peniaze
  4. Školy môžu získať podporu pre zelené projekty
  5. Európska noc výskumníkov prináša zážitky s vedou opäť naživo
  6. Riskovali viac než iní. Jeden z nich sa slávy nedožil
  7. Takto si nastavíte, aby vám maily od SME nekončili v spame
  8. Digitálne dvojča v Konštrukta-TireTech
  1. SITA Slovenská tlačová agentúra zlepšuje dostupnosť služieb
  2. 4 veci, na ktoré si treba dať pozor pri zateplení šikmej strechy
  3. 5 príkladov, kedy banke nejde len o peniaze
  4. Atos má „platinovú“ medailu EcoVadis za postoj k udržateľnosti
  5. Jablone prinášajú už tretiu úrodu. A je rovnako bohatá.
  6. Školy môžu získať podporu pre zelené projekty
  7. Európska noc výskumníkov prináša zážitky s vedou opäť naživo
  8. Jednodňovú zdravotnú starostlivosť preferujú lekári aj pacienti
  1. Osem cestovateľských tipov, kam sa vybrať cez jesenné prázdniny 11 326
  2. Tejto zelenine patrí štvrté miesto na svete. Máte ju doma? 5 102
  3. Riskovali viac než iní. Jeden z nich sa slávy nedožil 4 756
  4. Európska noc výskumníkov prináša zážitky s vedou opäť naživo 4 656
  5. Vyskúšajte vylepšenú aplikáciu SME aj s novou SME Minútou 3 745
  6. Digitálne dvojča v Konštrukta-TireTech 3 629
  7. Piešťanská firma ovládla svet zubárskych kresiel 3 579
  8. Bublina: Hravý a kreatívny časopis pre deti v denníku SME 2 605

Blogy SME

  1. Ľubomír Maretta: Samota
  2. Tupou Ceruzou: Ukrajinské referendum
  3. Marián Betík: Veselo o slovenskom futbale
  4. Miroslav Kocúr: Progresívny fašizmus voči kresťanom?
  5. Mirka Polohová: O jeseni, prvých gaštanoch a radosti
  6. Marek Kytka: Skvelý Pavol Regenda opäť skóroval v drese káčerov a Šimon Nemec v Devils podal kvalitný výkon
  7. ADRA Slovensko: Ukrajina | Pomoc pre oslobodené mesto Izium a nový projekt humanitárnej pomoci
  8. Jozef Javurek: Kurátor
  1. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú. 12 991
  2. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia v Rusku dobrou správou? 10 724
  3. Roman Kebísek: Malý prehľad prepadov Jánošíka, ku ktorým sa priznal 9 919
  4. Matúš Lazúr: Čo bude špendlíkom ktorý spôsobí prasknutie realitnej bubliny? 7 358
  5. Janka Bittó Cigániková: Katarína Hatráková a Romana Tabák sa dnes stali symbolom pokrytectva a bezcharakternosti 5 626
  6. Ján Valchár: Mohylizácia ruských brancov. Presne podľa plánu. 3 589
  7. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia dobrá, diel tretí. 3 538
  8. Marek Strapko: Irán vs. Rusko 3 334
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 48. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 3/3 - rok 1928
  2. Jiří Ščobák: Co konkrétního se hovoří o finanční gramotnosti na Slovensku?
  3. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  4. Jiří Ščobák: Plaval jsem přes Dunaj a byla to brnkačka!
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927
  6. Jiří Ščobák: Energie a plyn: Zvládneme túto zimu v poriadku? Prečo je dôležité, aby trh s plynom fungoval ako celok? Odporučili by ste fixovať ceny energií?
  7. Jiří Ščobák: Ako sa nedať podviesť v online svete? (pustite/dajte prečítať aj svojim rodičom!)
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žiar - aktuálne správy

Tipujte bez rizika a vyhrajte.


8 h
Ilustračná fotografia.

Konať sa bude po dvojročnej prestávke.


TASR 28. sep

Osobná doprava dnes patrí k bežnému štandardu, vozíme sa do práce, na nákupy, dovolenky, za koníčkami.


(PR) 26. sep
Vedenie Banskobystrického samosprávneho kraja si uvedomuje nedostatok lekárov, láka ich na nadštandardné podmienky.

Všeobecní lekári i špecialisti chýbajú vo všetkých okresoch.


24. sep

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Vodiči musia rátať s obmedzeniami.


14 h

Fakultná nemocnica Nitra plne rešpektuje rozhodnutie krajského súdu, povedala hovorkyňa.


7 h

Trenčianska železničná polícia obvinila 34-ročného muža z okresu Nové Mesto nad Váhom z prečinu výtržníctva.


SITA 28. sep

Vodiči sa dlhodobo sťažujú, že na Hutách sa na asfalte šmýka.


26. sep

Blogy SME

  1. Ľubomír Maretta: Samota
  2. Tupou Ceruzou: Ukrajinské referendum
  3. Marián Betík: Veselo o slovenskom futbale
  4. Miroslav Kocúr: Progresívny fašizmus voči kresťanom?
  5. Mirka Polohová: O jeseni, prvých gaštanoch a radosti
  6. Marek Kytka: Skvelý Pavol Regenda opäť skóroval v drese káčerov a Šimon Nemec v Devils podal kvalitný výkon
  7. ADRA Slovensko: Ukrajina | Pomoc pre oslobodené mesto Izium a nový projekt humanitárnej pomoci
  8. Jozef Javurek: Kurátor
  1. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú. 12 991
  2. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia v Rusku dobrou správou? 10 724
  3. Roman Kebísek: Malý prehľad prepadov Jánošíka, ku ktorým sa priznal 9 919
  4. Matúš Lazúr: Čo bude špendlíkom ktorý spôsobí prasknutie realitnej bubliny? 7 358
  5. Janka Bittó Cigániková: Katarína Hatráková a Romana Tabák sa dnes stali symbolom pokrytectva a bezcharakternosti 5 626
  6. Ján Valchár: Mohylizácia ruských brancov. Presne podľa plánu. 3 589
  7. Ján Valchár: Prečo je čiastočná mobilizácia dobrá, diel tretí. 3 538
  8. Marek Strapko: Irán vs. Rusko 3 334
  1. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 48. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 3/3 - rok 1928
  2. Jiří Ščobák: Co konkrétního se hovoří o finanční gramotnosti na Slovensku?
  3. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  4. Jiří Ščobák: Plaval jsem přes Dunaj a byla to brnkačka!
  5. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 47. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 2/3 - rok 1927
  6. Jiří Ščobák: Energie a plyn: Zvládneme túto zimu v poriadku? Prečo je dôležité, aby trh s plynom fungoval ako celok? Odporučili by ste fixovať ceny energií?
  7. Jiří Ščobák: Ako sa nedať podviesť v online svete? (pustite/dajte prečítať aj svojim rodičom!)
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 46. - Arktída - Hubert Wilkins a Detroitská arktická expedícia 1/3 - rok 1926

Už ste čítali?

SkryťZatvoriť reklamu