Článok pokračuje pod video reklamou
svoj ťažký život s nezamestnaným manželom, štyrmi deťmi, invalidným bratom a osemdesiatjedenročnou svokrou. Finančne sú úplne na dne. Nebyť dobrých ľudí, asi by si nemali ani čo obliecť. „Bola by som veľmi rada, keby ste vybrali našu rodinu,“ píše v závere. „Nie kvôli mne, ale kvôli mojim deťom, aby raz zažili ten pocit, že majú topánky, či vetrovku presne na mieru. Je ťažké počúvať, keď prídu zo školy a vravia, že kamaráti majú mobil, počítač, či len nové tenisky alebo banán, jogurt... a ja im musím povedať, že my na to nemáme. Nehovoriac o posteľnej bielizni, uterákoch. Nemáme proste nič...“
Toľko z listu Heleny Bratkovej, ktorý nás doslova zdvihol zo stoličiek a prinútil nás okamžite sadnúť do redakčného auta.
Hneď prvý dom vo vzdialenej novobanskej Bukovine patril rodine Bratkovej. Vyzeral ako nedokončená novostavba bez vonkajšej omietky. Keďže popisné číslo sedelo, zaklopali sme. Otvoril nám vyrastený mládenec, ktorý, ako sa vzápätí dozvedáme, je najstarším dieťaťom v rodine. Až keď sme vošli dnu, naša predstava o novostavbe sa rozplynula... To už nás víta nervózna domáca pani a autorka listu Helena Bratková. „Vždy som nervózna, keď k nám príde návšteva,“ priznáva sa úprimne. Veríme jej o to viac, že sme sem prišli neohlásene. Telefón totiž nemajú. Ešte si ani nestačíme sadnúť v nevykúrenej izbe a už nám ukazuje zošit s nalepenými výstrižkami autorských článkov z našich novín. Zistenie, že ešte donedávna prispievala do MY Žiary, akoby prelomilo všetky zábrany.
„Trinásť rokov som robila v Izomate, vo voľakedajšej sklárni,“ začína svoje rozprávanie štyridsaťosemročná Helena. „Potom som odišla na materskú s prvým synom. Po roku sa mi narodil druhý, o dva roky tretí a o ďalší rok jediná dcéra. A potom som dostala výpoveď.“ Údajne pre nadbytočnosť. Odvtedy je evidovaná na úrade práce, zohnať si v okolí nejaké zamestnanie je nemožné. Bez práce je už štyri roky aj jej manžel, ktorý si v minulosti zohnal aspoň sezónnu robotu kdesi na Orave. Z roka na rok sa však aj táto možnosť vytratila. Dnes ďakujú Bohu, že ich obec zaradila do verejnoprospešných prác, za ktoré dostávajú k dávkam v hmotnej núdzi aktivačný príplatok. Cez zimu odhadzujú sneh z autobusových zastávok, či sprístupňujú cestu ku kostolu. V lete zas pomáhali pri oprave kultúrneho domu. Ako tvrdia spolu s manželom, čokoľvek by robili, pre nich je každá robota dobrá.
„A teraz Antonovi zatvorili poľnohospodársku školu v Novej Bani, tak zostal doma,“ vysvetľuje nám prítomnosť syna. „Najbližšia škola je až v Zlatých Moravciach, nemal by tam za čo dochádzať. A keďže nemá dvadsaťpäť rokov, nemá na nič nárok. Ani na podporu, ani na detské prídavky, hoci má len sedemnásť. Povedali nám, že do dvasaťpäťky sme povinní ho sami chovať. Vďačne, ale z čoho?! A pritom sa mal chodiť každý týždeň hlásiť na úrad práce. Keby aj jeho nezapojili do prác pre obec, asi by do Bane musel chodiť pešo. Ja neviem, ako to ten Kaník vymyslel,“ nechápavo krúti hlavou. Na úrad práce však musia chodiť všetci traja jedenkrát mesačne.
Druhorodený syn Jožko navštevuje prvý rok štvorročnú ekonomickú školu. „Dobre sa učí, len, chudák, nemá písací stroj. Nemáme ani na základné veci, nie to ešte na stroj. Kvôli tomu mal na polroku trojku. Nemal na čom cvičiť...“ Jej sestra im síce dala starší písací stroj, ale chýbajú na ňom písmenká. Učiť sa na ňom nedá. Tretí syn, Michal, je ôsmak a Mária je siedmačka. Sociálne štipendium dostáva len stredoškolák Jozef, „záklaďáci“ nedosiahli potrebné percento v prospechu. Ale tie majú nárok aspoň na lacné obedy.
V dome žijú ôsmi. Oni, ich štyri deti, manželkin prostoduchý brat, ktorý nevie ani čítať, ani písať a manželova matka. Tá však býva samostatne. „Izieb by tu bolo dosť,“ hovorí Helena. „Ale nie sú zariadené.“ A tak v studenej izbe, kde sa odvíja náš rozhovor, býva Helenin päťdesiatšesťročný brat Štefan a vo vedľajšej izbe zvyšok. Cez deň kúria len v kuchyni, aby usporili palivo. Lenže, čo usporia na bývaní, to vynaložia na cestovné do školy. Napríklad Jožka stojí denne cesta dvadsať až tridsať korún. „Voľakedy, za komunistov, nás stál týždenný lístok až po skláreň osem korún,“ zaspomína si Helena. „A teraz, cestovné je u nás pomaly najväčšia položka.“
Všetky štyri deti sú práve vo veku, kedy by jedli aj za troch. Helena denne kupuje šesť litrov mlieka, z ktorých štyri musí označiť menami detí, aby si ich navzájom nevypili. Zvyšné dva litre „padnú“ na raňajky do „jednotárskych guliek“, ako nazývajú kukuričné cereálie a na zátrepku do polievok. Týždenne zjedia sedem bochníkov chleba a nerátané množstvo rožkov. Na stole sa najčastejšie objavujú múčne jedlá a kyslé polievky. Jedine v nedeľu sa varí mäsový pokrm, aj to musí jedno kura stačiť pre všetkých. Veľakrát sú to však len pokrájané drobky s omáčkou a cestovinou. A keďže v deň našej návštevy bola tzv. popolcová streda, na školákov čakali len pôstne zemiaky.
„Keby sa dala vybaviť aspoň práčka,“ zmení tému Helena. „Tú by som najviac zo všetkého potrebovala.“ Už roky má zdravotné problémy s pankreasom (lieky ju stoja okolo päťsto korún mesačne), ručné pranie na sedem ľudí ju značne vyčerpáva. Muž jej síce pri tom pomáha, ale práčku nič nenahradí. Druhým jej najväčším želaním je funkčný písací stroj pre Jozefa. Nemôže sa pozerať, ako ho tá trojka trápi. Keby však pri losovaní o päťdesiattisíc korún vybrali ju, ako prvé by kúpila dcére Májke nové šaty. „Keď sa mi narodila, s hrôzou som si uvedomila, že je to dievča,“ hovorí Helena. „Čo jej budem obliekať, veď po chlapcoch veci nebude môcť nosiť, uvedomovala som si. Našťastie sa vždy nájdu dobrí ľudia, ktorí nám dajú oblečenie pre ňu. Ešte nikdy nemala nič nové.“ A to ňou pomaly začína lomcovať puberta, kedy kriticky hodnotí svoj zovňajšok. Helena ju chápe, ale nemá čo urobiť. So svojím trápením sa utieka k Bohu, tam sa materiálnej pomoci však nedočká....
