autorov.
Divadlo Pôtoň vyhlásilo druhý ročník na Slovensku jedinečného divadelného workshopu. O podrobnostiach a zaujímavostiach sme sa porozprávali s Michalom Dittem z Divadla Pôtoň.
Prečo ste sa rozhodli zorganizovať takúto akciu?
Celý nápad vyplynul zo stavu súčasnej drámy na Slovensku. Mladí dramatici nemajú šancu, aby sa etablovali prostredníctvom divadiel. Pre divadlo je zaujímavejšie uviesť na svoju scénu skôr zahraničného dramatika, ktorého texty sú overené a inscenované poprednými európskymi divadlami než autora domáceho - neznámeho. Začínajúci dramatici na Slovensku v podstate nemajú šancu byť inscenovaní vo veľkom divadle. Túto dieru sa síce snažia vyplniť nezávislé divadlá, ale k podpore novej drámy je to strašne málo.
Druhou stranou mince je ale aj fakt, že v hrách začínajúcich autorov sa často stretávame s určitými chybami, pretože dramatický text má svoje špecifiká. Chýba systém vzdelávania – workshopov pre mladých dramatikov. V projekte Fabula Rasa chceme, aby sa nádejní dramatici vzdelávali v oblasti „výroby“ dramatického textu a oboznámili sa aj s inscenačnou tvorivou prácou režiséra a dramaturga.
Okrem údajov o sebe majú záujemcovia o workshop zaslať aj svoj vlastný text, či už je to poviedka alebo dráma. Začiatočníkov, ktorí majú v sebe iba pnutie, ale zatiaľ nič nenapísali, nechcete?
Začať písať drámu nie je jednoduché. Človek musí mať minimálne skúsenosti s literárnou tvorbou, či už je to próza alebo poézia. Je to dobrý základ k tomu, aby bol autor schopný napísať kvalitný divadelný text.
Čo budete učiť začínajúcich dramatikov na prvom víkendovom stretnutí 18. až 20 marca?
To záleží aj od „materiálu“, ktorý príde. Ale určite sa nevyhneme drobným prednáškam z teórie drámy a písomným cvičeniam od banálnej situácie až k napínavému príbehu. Lektori sú zároveň aj skúsení divadelní tvorcovia (režiséri a dramaturgovia), ktorí mnohým účastníkom pootvoria dvere aj do zákulisia samotného divadla. Ako sa hovorí: priamo do kuchyne. Od prvého stretnutia sa ale predovšetkým očakáva, že mladí dramatici navrhnú koncept svojho nového textu, na ktorom budú pracovať. Tento koncept budú konzultovať s lektormi a budú s nimi komunikovať aj neskôr pri jeho spracovávaní prostredníctvom elektronickej pošty.
Po uplynutí prvého stretnutia budú mať účastníci workshopu iba necelé tri mesiace, aby v spolupráci s lektormi napísali divadelnú hru. Nie je to príliš krátka doba?
Divadelnú hru je možné napísať aj za týždeň, ale aj za desať rokov. Ja osobne píšem text zhruba rok, ale, samozrejme, je to individuálne. Myslím si však, že napísať text za tri mesiace, počas ktorých svoju prácu neustále konzultujete s kompetentnou osobou, je možné. Napríklad minulý rok účastníci pracovali na textoch, ktoré museli vychádzať z literatúry obdobia avantgárd. Dramatizovali Karla Čapka, Boženu Slančíkovú-Timravu alebo Františka Švantnera.
A tento rok?
Nebudeme nič určovať, okrem počtu postáv, čo je dôležité preto, aby mohli byť zrealizovateľné záverečné prezentácie vo forme inscenácií.
Lektormi projektu budú známi režiséri a dramaturgovia. Mohli by ste nám ich predstaviť?
Supervízorom projektu je Silvester Lavrík, ktorý je v divadelných kruhoch známym režisérom, dramatikom a spisovateľom. Donedávna bol umeleckým šéfom v Mestskom divadle Zlín. Karol Horváth je jeho dvorný dramaturg a tiež dramatik. Roman Olekšák je dramatik a čerstvý absolvent divadelnej réžie na VŠMU. Ja som niekoľkonásobným účastníkom súťaže Dráma, kde som sa v posledných ročníkoch umiestnil na popredných miestach a 3. miesto som získal v súťaži Artur. Som dramaturgom Divadla Pôtoň.
V prvom ročníku vášho projektu ste si „žiakov“ vyberali spomedzi už skúsených autorov. Síce na základe anonymne zaslaných textov, ale prihlášky ste zasielali adresne. Veľké problémy ste teda so skúsenými dramatikmi nemali.
Bol tam menší problém, povedal by som generačný boj. Dvaja účastníci mali viac ako 50 rokov. Cítili sa byť skúsenejšími a tvrdohlavo nás presviedčali: my už takto píšeme a vyhovuje nám to. S nimi boli veľmi ťažké debaty. Síce pripustili pripomienky, ale aj tak to muselo byť podľa nich.
Stačí vôbec jeden víkend, aby sa človek naučil písať drámu?
Myslím si, že človeku, ktorý skutočne chce písať drámu, aj dva dni dajú strašne veľa.
Prvé stretnutie má za úlohu poskytnúť priestor pre konfrontáciu svojich názorov a vedomostí s lektormi, príležitosť navzájom sa spoznať.
Po prvom víkende budú účastníci počas necelých troch mesiacov písať hru a komunikovať s lektormi elektronicky. Zdá sa mi netypické pre tak živé umenie, akým je divadlo, pracovať tak neosobne – prostredníctvom e-mailu.
Je to neosobné, ale je to najjednoduchšia a najrýchlejšia forma. Dramatik potrebuje k písaniu svoj kľud, východ slnka, svoju kávu alebo niečo iné, čo by sme mu tu v Leviciach nedokázali poskytnúť. Navyše, počas druhého víkendu - 10. až 12. júna - sa budú lektori piatim najlepším autorom venovať oveľa intenzívnejšie.
Päť najlepších drám, ktoré vyberú lektori, budú inscenované piatimi slovenskými režisérmi. Budú medzi nimi aj známe mená?
Na zozname oslovených sú známi režiséri. Máme ich vyhliadnutých sedem, skutočne renomovaných. Dúfam, že prijmú možnosť zúčastniť sa na takomto projekte a zrealizovať súčasný text.
Hry z minulého ročníka ste prezentovali v Bratislave. Kde by ste ich chceli odohrať tento rok?
Školenia určite budú prebiehať v Leviciach a okolí. Minulý rok prebiehali na troch miestach: v rekreačnom stredisku Margita Ilona, v Tekovskom múzeu a v kaštieli v Kalinčiakove. Hry by sme chceli prezentovať v Leviciach na záver kultúrneho leta.
Dokedy sa môžu začínajúci autori u vás prihlásiť?
Do 4. marca. Podorobné informácie si nájdu na našej internetovej stránke www.poton.sk.
Čo je príťažlivé pre mladého človeka v súčasnej dobe písať drámu?
Určite je to v prvom rade sebarealizácia tvorivého a kreatívneho jedinca, ktorý si vytvára svoj vlastný svet. Vyjadruje svoje postrehy a názory prostredníctvom vymyslených postáv. Dramatici sú notorickí rozprávači vymyslených a popritom mierne skutočných príbehov. V druhom rade je to možno aj túžba po sláve a uznaní. Popravde, netuším.