achrov, tvorivých hráčov, či ľahkonohých driblérov a kanonierov aj futbalisti určení na tzv. špinavú robotu. Ostrí chlapci, ktorí sa nikdy nevyhli protihráčovi v osobnom súboji. Tí, čo sa do všetkých nebezpečných situácií vrhali bez rozmýšľania i bez ohľadu na možnosť prípadného zranenia. Takí, čo by namiesto lopty odkopli protihráča, ba neodtiahli by nohu ani spod idúceho válca.
Tieto kritériá väčšinou spĺňali obrancovia, ale ani ”tvrďasi” v strede poľa, či v útoku neboli žiadnou výnimkou. Mužstvo Svätého Kríža nad Hronom a neskoršie Žiaru nad Hronom sa vyznačovalo odjakživa technickým prejavom svojej hry, ale predsa aj v jeho strede bolo vždy niekoľko ostrých chlapcov. Skúsme si ich pri príležitosti 75. výročia založenia futbalu v Žiari nad Hronom (1929 - 2004) pripomenúť.
Začnime od brankárov. Emil Šándor, tesne v povojnových rokoch (hral za Žiar nad Hronom1946 - 1953) vynikal najmä dôrazom v osobnom kontakte. Zavalitý a pevný brankár bol v tom čase absolútnou nevyhnutnosťou. Po ňom prišiel do brány Ernest Bystričan (1953 - 1963). Aj keď postavou pomenší, ale mal za sebou niekoľko zápasov v slovenskom boxeristickom ringu a tým aj tvrdú telesnú prípravu. Túto trénovanosť a aj skúsenosti neraz využíval v priamom kontakte s protihráčom. Bol jedným z prvých brankárov, ktorý začal či už v tréningoch, ale hlavne v zápasoch používať rukavice. Boli to však klasické zváračské, ktoré používal v robote a pre futbal si ich zmäkčil strojovým olejom. Ďalším brankárom, ktorý nikdy neuhol v osobnou súboji bol Ján Štepo (1960 - 1970). Výborný pri vybiehaní, ale najmä silne emocionálny. Zrážka s takýmto herným prejavom, až snáď na Jána Baranca (1974 - 1975), ktorý najmä svojou robustnou postavou vzbudzoval prirodzený rešpekt a po krátkom pôsobení v Žiari nad Hronom zakotvil v ligovom VSS Košice.
Žiarska obrana bola vždy takmer odjakživa zložená z hráčov, ktorí mali patričný fyzický fond, výšku a dôraz. Z tej najstaršej generácie vynikal svojou nekompromisnosťou na poste stredného obrancu Jozef Líška (1938 - 1946). Ďalším z tej istej generácie bol Ján Magula (1938 - 1946) s takou silou odkopu, že pri jednom z jeho trestných kopov praskla lopta na brvne súperovej bránky. Ťažko vymenovať všetkých, ale predsa za ďalšiu zmienku stojí Miroslav Novotný (1955 - 1958), ktorý prišiel do Žiaru nad Hronom zo Zvolena a potom vlastný odchovanec Marián Boška (1950 - 1960), o ktorom sa traduje pamätné vyhlásenie, ktoré svojím záložníkom prízvukoval: ”Len mi ho nadožeň!” - a po kontakte bol súperov hráč odstavený a neraz skončil na pletive v tom čase ohrady starého škvárového ihriska.
Začiatkom šesťdesiatych rokov sa začalo formovať v Žiari nad Hronom kvalitné mužstvo z vlastných odchovancov a hráčov z blízkeho okolia. V rámci stredoslovenského regiónu bola široko - ďaleko známa obranná formácia v zložení Demián Čáky - Milan Putiš - Ján Čurný ( 1960 - 1968). Všetko hráči o výške okolo 190 cm a živej váhy blízko 90 kg. Ani jeden z nich v osobných súbojoch neuhol. Okrem toho všetci traja boli aj obratní a aj lopta im nerobila až také veľké problémy. V hlavičkových súbojoch vynikal najmä Čurný, keď hlavou vedel odvrátiť aj tú najnebezpečnejšiu situáciu. Po nich bol výraznou osobnosťou na poste stopéra počas prvých rokov účinkovania v I. SNL Marián Weis (1970 - 1975), odchovanec Handlovej o ktorom sa vedelo, že bol schopný odkopnúť aj ”šínu”. Z útoku do obrany sa postupne stiahol Miloš Ferko (1975 - 1985) a na tomto poste, i keď postavou menší, ale veľmi pohyblivý a najmä tvrdý a nekompromisný v osobných súbojoch, si vydobil renomé jedného z najlepších hráčov, v tom čase veľmi kvalitnej I. SNL. Medzi dôrazných hráčov možno zaradiť aj Miroslava Herdu (1979 - 1987), odchovanca nitrianskeho futbalu. V časoch určitej stagnácie žiarskeho futbalu v mužstve dospelých bol ”zlým mužom” Marián Kršiak (1984 - 1989), ktorý si vo svojom priestore vedel urobiť vždy patričný poriadok.
V posledných rokoch poznačených úspechmi v III. lige a dvojročným účinkovaním v II. lige sa v mužstve vystriedalo pomerne dosť hráčov, ale predsa pri hodnotení ostrých chlapcov sa tak trochu vynímajú Igor Zemko a Štefan Ondriáš (1999 - 2002). Ich tvrdé zákroky neraz poznačili nohy protihráčov, ale pritom ich hra bola naprosto korektná. V súčasnom žiarskom mužstve, ktoré sa viac vyznačuje technickým a kombinačným poňatím hry ako nadmernou tvrdosťou a nasadením predsa len určitú tvrdosť v osobných súbojoch prezentoval Peter Kuric (1999 - 2004), ktorý však už zarezáva v druholigovej Kremničke.
Ostrých chlapcov zdobil napríklad výrok - kde urobili vkĺzačku, tam už tráva nerástla! Ale naproti tomu to boli a aj sú vždy vynikajúci športovci - a v prvom rade správni chlapi, ktorí vedeli rozdať, ale aj prijať. Bodaj by ich na našich ihriskách bolo čoraz viac.
Dnes nemá význam porovnávať futbal trebárs s tým z roku 1970. Dnes sa robí všetko v obrovskej rýchlosti, nasadení (hoci niekedy na úkor presnosti), ihrisko sa tým ”zmenšilo”, je podstatne menej voľnosti, často jediná chyba v obrannej činnosti rozhoduje o osude zápasu. Ale generácia futbalistov rokov sedemdesiatych išla na tréning alebo na zápas s radosťou a nie s nechuťou, čo je najväčšia krivda, akej sa môže futbalista, dnes už niekedy vo svojom zamestnaní, dopustiť. A tam niekde, s prihliadnutím na biedu najvyššieho slovenského futbalu, je ”pes zakopaný”!
Autor: Milan Barniak