Všetko sa to začalo láskou

V útulnom, pekne zariadenom byte, nevidno stopy núdze. Ale, ako sa vzápätí dozvedáme, väčšinu z toho, čo vidíme, patrí jej mame, ktorá väčšinu času trávi na chatke v Bartošovej Lehôtke. „Keby sme ju nemali, tak neviem, neviem,“ s úsmevom pozrie Ľubica na mamu, ktorá je práve na „návšteve“. Pekným chlapcom však nie je dvakrát milý dôvod nášho príchodu. Ale, nemajú sa za čo hanbiť a bola by škoda zahodiť možnosť účasti v hre o päťdesiattisíc korún od obchodného domu Prior.
Každý príbeh má svoj začiatok. Rozprávkový, hororový, ale aj ten obyčajný – ľudský. „Ten môj sa začal pred 17 rokmi,“ započúvame sa do Ľubiciných slov. „Vtedy sa ešte u nás neoslavoval sviatok Valentína, ale začalo sa to všetko láskou. Pracovala som na dokončujúcom sa kultúrnom stredisku. Ako bolo zvykom v dobe hlbokého socializmu, všetci, to ako brigády socialistickej práce a dobrovoľníci zo SZM, chodili pomáhať upratovať po stavbároch, aby sa stredisko mohlo čím skôr otvoriť, aby mohlo slúžiť uvedomelej pracujúcej triede.
Vtedy som ho stretla. Princa svojich snov. Lásku, akú stretávame len raz v živote. Moja tetka hovorila o takomto prípade: zamilovala sa ako somár do kopy sena. Aj so mnou to bolo presne tak. Neviem, ako to všetko prebiehalo, bola som v tranze afrických šamanov. Keď som sa prebrala, zistila som, že som sama a na dôvažok tehotná. Áno, nosil mi síce kvety, výborne sme si rozumeli, ale ďalej nič viac. Môj syn dostal meno po otcovi. Pretĺkali sme sa, ako sa dalo. Robila som v miestnych novinách a potom v školstve.
Keď mal syn štyri roky, stretla som niekoho druhého. Natoľko si s malým padli do oka, že som sa ani veľmi nebránila, veď ktorá mama by nechcela vidieť šťastné dieťa. Prišli sme až k svadobným šatám, pozvánkam, aj termínu veľkého dňa, o ktorom sníva veľa dievčat. Asi týždeň pred svadbou išiel domov pre mamu. Nevrátil sa. Bez vysvetlenia, bez ospravedlnenia. Svadbu sme zrušili, hostí odvolali. Nič zvláštne pod slnkom, keby som nebola zistila, že som znovu tehotná. Čo teraz? Okrem muchy a komára mám problém čokoľvek zabiť. A tak som prišla k už druhému synovi. Nikto si nevie predstaviť, ako si ľudia na mňa ukazovali, ohovárali, bola som tá najzvrhlejšia osoba v okolí.
Odvtedy prešli roky. Moji chlapci sú už veľkí. Jeden je gymnazista a ten druhý, mamino zlato, chodí do štvrtej triedy základnej školy. Jeden otecko si už päť rokov nespomenul, že má syna a ten druhý si pamätá, kedy má meniny bratov chlapec, ale synove nie. To nevadí, že býva cez ulicu, je pre neho ako nutné zlo. A ja som sa do dnešného dňa nedozvedela, čo sa vtedy vlastne stalo. Neľutujem, že som sa pred rokmi rozhodla tak, ako som sa rozhodla. Sú to pre mňa tie najkrajšie deti, lebo sú moje. Pretĺkame sa životom s odretými ušami. Najhoršie ale je, že som už štyri mesiace nezamestnaná a začínajú nám peniažky chýbať aj pri tej najväčšej skromnosti.
V každej súťaži sa pýtajú, čo by sa urobilo s výhrou. Ak by sa to náhodou prihodilo nám, veď šťastie sa nezvykne unaviť, jednému by som vybrala rifle, lebo má len jedny, druhému police do izby, aby som sa nepodkýnala o autíčka, ktoré má rozložené na zemi. A sebe by som si dopriala niečo pre dušu. Napríklad soľnú lampu, lebo keď je duša v pohode, všetko sa dá pretrpieť a prebolieť.
A ak nevyhrám? Nič sa nedeje. Veď na jar sa určite roztopí sneh, bude svietiť slnko a opäť rozkvitnú kvety. Každý príbeh má koniec. Ten náš však ešte nekončí. Je to len nejaká prestávka pred novým začiatkom.“
Nádej, to je to slovko, ktoré poháňa Ľubicu dopredu. Momentálne navštevuje rekvalifikačný kurz, ktorý ešte rozšíri jej možnosti. „Nebojím sa žiadnej práce,“ zdôrazňuje. „Keby deti neboli práve v takom citlivom veku, išla by som aj ulice zametať.“ Pevne veríme, že sa v živote nestratí, že možno už o deň, dva, príde ponuka na nové zamestnanie. A možno práve niekomu z vás, ktorí čítate tieto riadky, chýba zodpovedná pracovníčka....