Dojímavé stretnutie s nevidiacimi manželmi zarezonovalo v detských srdiečkach a z množstva autentických postrehov vyberáme nasledovný:
„Dnes sme mali besedu. Prišli k nám pán a pani Vavrovci. Neboli to obyčajní ľudia. Obidvaja boli slepí. Teta Vavrová nevidí od malička a ujo Vavro má zvyšky zraku.
Rozprávali nám o tom, ako čítajú a píšu nevidiaci ľudia. Majú úplne iné písmo a knihy na čítanie ako my, vidiaci. Používajú mnoho zvukových pomôcok, ktoré im uľahčujú život. Medzi takéto pomôcky patrí aj hovoriaca kuchynská váha alebo zvuková signalizácia na zapálené a zhasnuté svetlo v miestnosti. Priniesli so sebou aj slepecké knihy a časopisy. Boli tam samé bodky. Mohlo ich byť hádam milión. Niečo také sme ešte nevideli. Páčilo sa nám, ako teta rýchlo napísala Braillovým písmom vetu, ktorú jej nadiktovala jedna žiačka našej školy. Niet sa však čomu čudovať, veď vyhrala prvé miesto v čítaní pre nevidiacich. Veľká pomôcka pre nevidiacich je aj biela slepecká palička.
Besiedka sa nám páčila. Teta a ujo nám všetkým v krátkosti porozprávali, aký je ich život a aké ťažkosti musia denne zdolávať. My všetci vidiaci spoluobčania by sme im mali pomáhať a nesťažovať im život medzi nami vytváraním rôznych prekážok. Máme pred nimi výhodu zraku, avšak sa od nich môžeme aj mnohému priučiť.“ Žiaci 3. ročníka ZŠ na Ul. Dr. Janského č.2 v Žiari nad Hronom
Týmto sa zároveň chceme poďakovať manželom Vavrovým za ich ochotu prísť medzi nás a podeliť sa so svojím neľahkým, ale plnohodnotne prežívaným životom.
Autor: Monika Podskalková
