V malom byte na piatom poschodí je doma len Eva s tromi chlapcami. Dve dcérky sú ešte v škole. Nevie, dokedy tu ešte bude môcť bývať. Zlá finančná situácia jej neumožňuje platiť nájomné, ani poplatky za služby spojené s bývaním. Ale poď- me pekne po poriadku.
„Mám priateľa, ktorý bol zamestnaný, ale firma, v ktorej pracoval, skrachovala,“ začína svoje rozprávanie Eva. „Majiteľ je bohviekde, a tak ani výpoveď si nemôže poriadne vybaviť. Napriek tomu sa snaží nájsť si vhodnú prácu, aby nám mohol pomôcť.
Som matka piatich detí. Stalo sa mi niečo podobné ako pani Romerovej, až na počet detí, ktorých mám podstatne viac. Moja finančná situácia je naozaj zúfalá a pri piatich deťoch...? Veď by som ich nemala do čoho obliecť, nebyť rodinných príslušníkov, ktorí mi po svojich deťoch poskytnú odevy.“ Rad radom nám slovne a tých prítomných aj osobne, predstaví svoje deti. „Môj najstarší syn Lukáš má 16 rokov a keďže chodí do školy v Banskej Bystrici a býva na internáte, tak to niečo stojí,“ vysvetľuje. „Našťastie mám rodičov, ktorí mi nezištne pomáhajú či finančne, či materiálne. No dokedy sa môžem na nich spoliehať? To ja by som mala pomáhať im. Aspoň tak to vidím ja. Dcéra Viktorka má 13 rokov a je chorá na ľadvinu, každý rok chodí na liečenie. Bavia ju počítače, ale to aj Lukáša a dvanásťročného syna Robka, okrem toho aj kadejaké elektronické hry. On má vývojovú chybu v kĺbe a tiež chodí na liečenie, ale dlhodobo, aj na rok. Aj zajtra ho ideme zaviesť,“ hovorí a v duchu ráta, koľko ju to vyjde. Pár stoviek na benzín, vyše tisícky na pobyt. „Potom mám dcéru Lucku, ona je hyperaktívna,“ pokračuje. „K tomu je aj ďalekozraká, nosí okuliare s veľmi silnými dioptriami. Dokáže ich pokaziť 2 - 3 krát do týždňa. Už ani nestíham kupovať rámiky, ktoré sú drahé, ale čo mám robiť? Nemôžem ju nechať oslepnúť úplne. Okrem toho dokáže pokaziť aj nemožné.“ Najmladší synček Danko, ktorý z nás nespustí zrak, má 16 mesiacov, čo znamená, že je s ním na rodičovskom príspevku. Mesačne dostáva 4 110 korún, plus detské prídavky 2 700 korún. „Výživné dostanem iba od otca dieťaťa, ktorý je zamestnaný, čo je iba jeden, lebo je vo výkone trestu. Určené má 600 korún, ktoré v plnej výške prídu iba občas. Už sa stalo aj to, že mi prišlo 17 korún. Smiešne, že?! Ostatní otcovia dostávajú 1500 korún sociálne dávky alebo nič, tak im ani súd zo životného minima nestrhne. Žiadosť na zvýšenie výživného si môžem dať len vtedy, ak otec dieťaťa platí. Začarovaný kruh,“ vzdychne utrápene. „Myslíte si, že mám pre deti zľavu v škole na strave, alebo nárok na školské pomôcky zdarma? Omyl! Nespĺňam podmienky, lebo nie som sociálny prípad, pretože poberám materskú, či rodičovský príspevok, no neviem aký je v tom rozdiel, keď tie deti by som bez mojich rodičov neuživila v ani jednom prípade a ani v jednom prípade by som nebola „sociálny“. Viem, že nie som jediná, ktorá má takýto problém, ale je to zrkadlo našej spoločnosti.
Vidíte, bývame v dvojizbovom mestskom byte, na ktorého odkúpenie, mimochodom, nemám odkiaľ zobrať peniaze. A keďže nás je dosť a chceme byť umytí a v čistom, tak aj nájom je podľa toho upravený. Mesačne to robí 6 319 korún, okrem toho inkaso 1200 korún. Mám to platiť a nechať deti bez školských pomôcok a bez stravy? To by som nemohla, a tak ma musia vysťahovať,“ pripúšťa. Vôbec netají, že doterajšia dlžoba na nájomnom sa už vyšplhala na dobre vyše stotisíc. Nemá poňatia, čo s ňou a jej deťmi bude. „Hľadáme si lacnejší podnájom... Asi by som sa mala obrátiť na vládu. Ešte chcem povedať, že aj keď môžem byť doma so synom, situácia ma núti ísť do roboty. Lenže, zoberie ma niekto do práce, keď mám päť detí a každý zamestnávateľ chce teraz výkonnú silu, ktorá mu bude robiť a nie maródiť s deťmi? Ja nepoznám iné riešenie alebo inú možnosť, iba ako sa „priživiť“ na takýchto pomocných ponukách, lebo mojej rodine, hlavne deťom, by to veľmi pomohlo.“