nčinách čaká. Avšak to, čo sme uvideli po príchode do Kľaku, predčilo všetky naše predstavy. Snehu do pol pása, s takmer nulovou šancou zaparkovať auto. A tak ho nechávame kdesi uprostred dediny a do Supekov „dobaletíme“ po vlastných. Len pre ilustráciu, kráčame popri plôtiku siahajúcom nám čosi povyše lakťa. V skutočnosti však ten „plôtik“ meria 2,20 metra! Takže, po akej hromade snehu to vlastne ideme do časti Kľaku, ktorú miestni voľakedy nazývali „stará krčma“?!
Konečne sme pred domom Edity Supekovej. Ešte dva opatrné kroky a ... už aj vidíme tú skazu. Škridlová strecha na hospodárskom domčeku nevydržala nápor snehu a rozlomila sa takmer uprostred. „Mama akurát dokŕmila sliepky a vošla do domu, keď sa ozvalo zaprašťanie,“ vysvetľuje nešťastná Edita. „Pomyslela som si, že to asi praskla strieška nad dverami. Aj mame som povedala, že to nič, to sa dá ľahko opraviť.“ Keď však otvorila dvere, skaza, ktorú uvidela, ju úplne ochromila. Dá sa povedať, že jej mamu od tragédie zachránili doslova sekundy. Keby sa len o chvíľočku dlhšie zdržala pri sliepkach, ktoré sú „ubytované“ práve v hospodárskom domčeku, mohlo všetko dopadnúť oveľa tragickejšie.
„V médiách sa hovorí len o katastrofách vo svete, ale čo sa u nás deje, to nikoho nezaujíma, nikto o tom nevie,“ pokračuje s určitou dávkou zatrpknutosti Edita. Narýchlo nevie ani odhadnúť, akú škodu rozlámaná strecha narobila. Najhoršie je, že budova nie je ani poistená, celá oprava sa bude musieť hradiť len z domáceho rozpočtu.
„Od rána tu chlapi z verejno-prospešných prác odpratávali zničenú časť strechy,“ hovorí ďalej. „Ja neviem, je to ako koniec sveta,“ ukazuje na obrovskú dieru, ktorou sa nehlučne sypú veľké snehové vločky. Na mieste, kde stojíme, má rodina uskladnené drevo a uhlie. Bude ho treba pozakrývať, aby sa úplne nerozmočilo. „Nechápem. Nechápem, ako sa to mohlo stať,“ krúti hlavou strápene, s bezmocnými slzami v očiach. Najviac jej je ľúto, že strecha na pomerne novej budove sa zlomila aj napriek tomu, že z nej sneh sústavne odpratávali. „Koľké roky tu už bývam, vyrastala som tu, no toľkoto snehu som ešte nezažila. Včera som sa skoro ani domov z roboty nedostala,“ pokračuje Edita. „Syn ma doviezol z novobanskej nemocnice autom, ktoré musel odstaviť v dedine. K domu sa vôbec nedalo a ani nedá prejsť.“ Našťastie, pomyslíme si, lebo ich Octáviu zvyknú zaparkovať presne na mieste, kde sa zosypala strecha. To by už škoda predstavovala pekných pár stotisíc korún.
„Ja neviem, či do tejto obce nejdú žiadne prostriedky, aby sa udržiavala,“ hovorí ďalej. „Dnes ráno sme museli lopatami vyhádzať chodník, aby sa k nám chlapi z VPP mohli dostať. Veď ste videli, aká je cesta. Tu neprejde jednoducho nič. Keby nebodaj niekto potreboval pomoc, museli by sme ho na sánkach odfelať,“ odmlčí sa na chvíľu pri tej predstave. „Viete čo, robím v nočných zmenách, robím soboty, nedele, som k dispozícii ľuďom v tejto dedine už roky, no keď sa niečo stane, nikto vám nevyjde v ústrety,“ neskrýva sklamanie žena, ktorá už pred piatimi rokmi pochovala svojho manžela. Našťastie sa môže spoľahnúť na svojho syna i priateľa, ale ani oni predsa nie sú žiadni otroci. „Ľudia sa opakovane sťažujú, že táto obec nie je udržiavaná. Náš starosta proste nie je schopný povedať ľuďom zamestnaným na obecnom úrade, aby tie cesty poodhŕňali, aby urobili prístup ku všetkým domom. A pritom možno berú väčší plat ako ja. Dostávam len minimálnu mzdu a trúfnem si povedať, že vykonávam oveľa zodpovednejšiu prácu ako oni... Sme tu už len ako taká osada, ktorá je úplne odpísaná. Hoci sem chodia vládni predstavitelia a stále sa tu oslavuje výročie vypálenia obce, nik nevidí, ako tu žijeme. Aj čo sa týka služieb,“ znechutene mávne rukou. A my sa len desíme, že ak by nastalo prudké oteplenie, Kľak by mohol začať písať novú históriu ako vytopená obec.