ju zabije. Potom ju surovo zbil a sotil na zem. Zo šijacieho stroja, o ktorý sa pri páde doudierala, si zobral peňaženku s takmer deväťsto korunami. Pri odchode jej bezcitne oznámil, že keď dostane dôchodok, príde zas. Keď sa starenka ako tak pozviechala, zašla do najbližších susedov, ktorí ju ochotne na noc prichýlili. Medzitým privolaná polícia urobila obhliadku miesta, žiaľ, s nulovým výsledkom.
„Starala som sa o ňu len mesiac,“ povedala nám deň po pohrebe Vyhnianka Janka Repiská, ktorá starenku opatrovala. „Bola to strašne milá starká. Takúto smrť si ozaj nezaslúžila. Hovorili, že umrela na niečo iné, že mala vredy na žalúdku, ale ona sa utrápila. Veď predtým bola celkom čiperná, nebyť tohoto, tak by si určite ešte niekoľko rokov požila.“
Starenka už celé roky žila sama v pomerne veľkom dome na konci bočnej uličky v časti Hodrúška. Keďže vchod do domu bol zboku, zlodej mal prakticky voľné pole pôsobnosti. Odtiaľ nik v okolí nemohol počuť zvuk rozbíjajúceho sa skla, ani jej nárek, či jeho vyhrážky. „Podľa mňa to musel byť niekto, kto ju poznal. Kto vedel, že už nevidí, ani nepočuje dobre,“ myslí si Janka. „Veď kto by sa odvážil o siedmej večer niekomu vykopnúť dvojo dverí a zvlášť, keď sa v dome svietilo?! Starká ho síce videla zblízka, ale nespoznala ho. Všimla si len, že bol vyšší, mal kučeravé, nie tmavé vlasy a podľa tváre vyzeral staršie, tak na päťdesiat. Na sebe mal dlhý kabát.“
Strachu z opätovného prepadnutia starenku nedokázali zbaviť ani nové železné mreže pred vchodom do domu, ani detektor pohybu, ktorý jej nad dvere namontoval Jankin manžel. Keby sa len niekto mihol v dosahu senzora, hneď by sa rozsvietilo svetlo. „Žila v neustálom strachu,“ pokračuje Janka. „Bála sa, že ten chlap sa dnu dostane cez hocijakú škáru alebo cez komín. Keď sedela pri šporáku, stále mi hovorila: Toto je môj koniec, toto ma zabije. Nevedela to prekonať...“ Celé trápenie trvalo niekoľko nekonečných dní, ktoré starenke museli pripadať ako celé roky. Až prišiel deň, ktorý ju posunul bližšie k hranici smrti. „Keď som jej, ako vždy, priniesla obed, našla som ju polomŕtvu. Zavolala som záchranku a viac sme ju už živú nevideli,“ dodala Janka.
Mária Vajcíková zomrela po pár dňoch v žiarskej nemocnici na následky mozgovej mŕtvice, ktorú pravdepodobne vyvolal prežitý stres a panický strach z ďalšieho prepadnutia. Polícia by nemala hľadať len lupiča, ale aj vraha.