Dvere na činžiakovom byte nám otvorila Filipkova stará mama spolu s domácim maznáčikom - čiernou jazvečíčkou Bibou. Až keď nás dôkladne „preverila“, mohli sme vojsť dnu. Náš pohľad hneď upútal modrooký anjelik Filipko, ktorý sústredene počúval pesničky z emboxu. Pokus o plač zanechal v momente, ako si ho Saška vzala na ruky. „Mala som rizikové tehotenstvo, ku koncu mi ho komplikoval aj vysoký krvný tlak,“ vracia sa Saška do obdobia pred narodením Filipka. „V piatom mesiaci som si odležala v nemocnici mesiac, lebo som mala problémy s ladvinou, na ktorú mi tlačil a druhýkrát som ležala kvôli tomu tlaku. Vtedy, bolo to asi mesiac pred stanoveným termínom pôrodu, mi primár gynekologického oddelenia povedal, že výsledky mám dobré a ak sa nič nestane, v pondelok môžem ísť domov a na pôrod si počkáme do termínu. Medzitým mi však pichli magnéziovú injekciu, vôbec neviem kvôli čomu, po ktorej mi zostalo špatne, hlava sa mi krútila. Sestričky som sa nemohla dovolať. Keď konečne prišla, zobrali ma na sono, či je malý v poriadku. Našťastie bol. Na druhý deň mi však lekár povedal, že idem rodiť...“
Do pôrodnej sály ju zobrali okolo jednej popoludní. Predtým jej dokonca priniesli obed, čo je absolútne nepochopiteľné. (Matky vedia, že namiesto jedla sa dáva klystír.) Nemala žiadne kontrakcie, jednoducho, lekár si zmyslel, že porodí. „Bola som za ňou o pol deviatej večer,“ presne si spomína Filipkova stará mama. „Bruško mala vysoko, na pôrod to vôbec nevyzeralo. Celá bola domiaganá, ako sa snažili vytlačiť z nej dieťa. Hovorím im, aby ju netrápili, aby ju dali naspäť do izby, nech sa upokojí. Alebo nech jej spravia cisársky rez tak, ako to mala zaznamenané v karte. Akurát som si vypočula, aby som sa do toho nestarala, že on vie najlepšie čo robí a aby som odišla preč. Keby sa aspoň pozrel do tej karty a videl, že je tam jasne napísané pôrod cisárskym rezom, Filipko mohol byť úplne zdravé dieťa,“ myslí si stará mama. „Nebol dôvod na predčasný pôrod.“ Keď sa dieťa nie a nie narodiť, okolo desiatej večer si službukonajúci lekár privolal pomoc ďalšej lekárky. Tá keď uvidela čo sa deje, nestrácala čas, privolala anesteziológa a o päť minút bol Filipko na svete. Žiaľ, alebo našťastie, v poslednej minúte, s rozsiahlym opuchom mozgu. Nezaplakal..., nedýchal. Prišlo na rad oživovanie a o dva dni transport do banskobystrickej nemocnice, kde v inkubátore na patologicko neurologickom oddelení prežil prvý mesiac svojho života.
Medzitým pôroduchtivý lekár zo žiarskej nemocnice odišiel. Zrejme Saškin prípad nebol jediný na jeho konte. Aspoň mamičky o ňom rozprávajú celé legendy. Napríklad aj to, že keby mu do vrecka dali „tučnú obáločku“, všetko mohlo byť inak... Ale, už je preč, údajne je kdesi mimo Slovenska.
„Najhorších bolo prvých dvanásť mesiacov,“ pokračuje Saška. „Filipko ich takmer celé preplakal, často mal kŕče. Bol celý stuhnutý, kričal, nevedeli sme mu pomôcť. Stále bol studený, akoby podchladený. Po roku to trochu ustúpilo a dnes si už len hovoríme, že Filipko má dobrý deň, Filipko má zlý deň.“ Pri našej návšteve mal evidentne dobrý deň. Usmieval sa, niečo si zarečnil a dokonca si bez ostychu zobral časopis a predviedol nám, ako vie listovať. Nevadí, že z časopisu ostalo len potrhané torzo. Zapózoval si aj v špeciálnej stoličke, ktorá mu pomáha pri správnom držaní tela a najspokojnejší ostal, keď ho Saška vložila do hojdačky zavesenej na zárubni medzi obývačkou a kuchyňou. Z jeho sveta sme ho už nevyrušili.
„Keby pánbožko dal, investovali by sme všetky peniaze do Filipka,“ má na mysli finančný príspevok od Prioru stará mama. „Aby mohli častejšie chodiť na liečenie. To nás najviac trápi, pretože keď boli prvýkrát, stálo to Sašku päťtisíc, druhýkrát už osemtisíc a teraz je to už desaťtisíc. Keďže sa zmenili predpisy, bude musieť zaplatiť aj za Filipka. Mali by ísť aj teraz v máji, no neviem či sa na to zmôžeme. Keby aspoň jeho otec platil tak, ako má, možno by to aj vyšlo.“
Lenže otec dieťaťa sa zachoval ako pravý zbabelec. Nielenže Sašku opustil, keď ho najviac potrebovala, ale nepovažuje si ani za povinnosť prispievať na Filipkovu výživu. Určené má platiť tisíc korún mesačne, no máš ho vidieť! Nech to bolo Saške akokoľvek trápne a nepríjemné, začala tento problém riešiť oznámením na polícii pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Teraz čaká, ako to všetko dopadne.
„Liečenie má pre Filipka veľký význam,“ ujíma sa slova opäť stará mama. „Vždy keď sa vrátia, vidno na malom pokrok. Má tam zabezpečenú komplexnú starostlivosť, masáže, kúpele, cvičenie tri - štyrikrát denne. Aj doma s ním sústavne cvičíme, ale odbornú starostlivosť mu nenahradíme.“ O dva roky čaká malé chlapčiatko významná operácia nôžok, na ktorých má skrátené šľachy a vybočené chodidlá. Kvôli tomu vôbec nechodí, nôžky má stále v polohe, akoby si chcel stať na špičky. Lekári sa domnievajú, že operácia by mu mohla natoľko pomôcť, že by mu umožnila chôdzu. „Aj čo sa tohoto týka. Vôbec nevieme, čo máme robiť. Neurologička hovorí, aby sme ho dávali stáť, aby si posilňoval svaly na nôžkach. Ortopedička nám to zas striktne zakazuje,“ poukazuje Saška na protichodné rady odborných lekárov. Preto by bolo najlepšie, keby sa mohli liečenia zúčastniť aspoň trikrát do roka.
Pri všetkom nešťastí má Saška jedno obrovské šťastie. Láskavých rodičov, ktorí jej, aj svojmu vnúčikovi, nezištne pomáhajú. „Keby som ich nemala, neviem, čo by s nami bolo. Keď nakúpim Filipkovi potrebné hygienické veci, z mojej materskej nič nezostane,“ pripúšťa. „Všetko je strašne drahé, nikde nemáme žiadnu zľavu. Preukaz ZŤP nám je nanič, platíme u lekára, platíme za recept, za liečenie. Nárok máme jedine na tridsať plienok mesačne...,“ dodala na záver. Z útulného bytu nás, ako inak, verne vyprevadí Biba, ktorá malého Filipka priam zbožňuje. Celé dni dokáže pri ňom preležať, doslova ho stráži, aby sa mu niečo nestalo. A aj keď si to malý anjelik nedokáže uvedomiť, je to láska najbližších, ktorá mu kúsoček po kúsočku odhaľuje nateraz ešte zastrené obzory.
