V Kozárovciach si splnila sen

Ešte v lete toho roku získala prácu pri koňoch. „V okolí Pezinka je areál, ktorého majitelia žijú z toho, že ho prenajímajú na ustajnenie koní. Majitelia tvrdili, že je to robota pre chlapa. Veľmi mi vtedy pomohol otec, ktorý ich presvedčil, že prácu zvládnem,“ spomína Lucia.

Urobila si rekvalifikačný kurz chovateľ – jazdec. Stál 7 500 korún a hradila si ho sama. Mala v pláne kurz učiteľa jazdy, ale ako sama hovorí, ten už finančne nezvládla. „Možno neskôr,“ dodala.
V zamestnaní spoznala Lucia svojho manžela. Je stavebný robotník. Po čase sa zobrali, bývali v Bratislave, o nejaký čas na Orave, v najsevernejšie položenej dedine na Slovensku, Oravskej Polhore, odkiaľ manžel pochádza a napokon skončili v Kozárovciach.
V staručkom dome po dedkovi býva dvadsaťtriročná mladá žena spolu s manželom a trojročnou dcérkou Luckou. Momentálne je Lucia evidovaná na úrade práce. Po materskej dovolenke mala nastúpiť na pôvodné miesto v Pezinku, to však bolo vzhľadom na dieťa i vzdialenosť prakticky nemožné. Okolo domu sa narobí dosť. Manžel - stavbár - ho postupne prerába. Dom je postavený v starom štýle ako sa stavalo kedysi: je dlhý, vedľa obytnej časti je chliev a vedľa neho stajňa. V prednej časti domu sú miestnosti, ktoré manžel momentálne využíva ako dielne. Aby náročnú prestavbu zvládli, museli si zobrať úver.
V Kozárovciach sa Lucii začal plniť detský sen: „Vždy som chcela mať okolo seba veľa zvierat. Chovám deväťročnú kobylu Samantu, o ktorú som sa starala aj pri Pezinku. Bolo mi za ňou smutno, tak som majiteľa požiadala, či by som ju mohla mať pri sebe. Stajňu mám a priestor na jej voľný pohyb tiež. Okrem toho každý druhý deň na nej jazdím. Máme aj tri malé čierne prasiatka, dvanásť sliepok, jednu mačku, fenku Bekynu. Nedávno pribudla fenka bernského salašníckeho psa. Keď sme ju kupovali, nevedeli sme, že je kotná. Jedného rána vojdem do komory v starej časti domu, kde sme jej urobili ležovisko a pri nej tri malé šteniatka. Dve uhynuli, jedno prežilo.“ Majú tri andulky a tri činčily juhoamerické. Samičku tiež kúpili kotnú. Porodila dve mláďatá.
Lucia tvrdí, že financovať stravu pre jej zverinec nie je až tak nákladná záležitosť.
Zvieratám sa chce venovať profesionálne. Nedávno si dala uverejniť inzerát, že sa v neprítomnosti majiteľov postará o zvieratá. Ide najmä o obdobia prázdnin, keď rodiny odchádzajú na dovolenky a nemá sa im o ne kto postarať. Situáciu veľakrát riešia tak, že zviera vyhodia na ulicu. Mladá žena je zástankyňou kastrácie zvierat: „Je to spôsob, ako zabrániť ich nekontrolovateľnému rozmnožovaniu,“ hovorí. „Aj ja som dala vykastrovať mačku a fenku Bekynu, ktorá nie je čistokrvná.“
Rodáčka z Bratislavy si na dedinský život zvykla veľmi rýchlo. Trochu jej vadí, že každý tu o každom všetko vie. Chýba jej hypermarket, v ktorom by pod jednou strechou nakúpila všetko. V dedine je obchod, ale nie je v ňom vždy sortiment, ktorý hľadá. Raz za čas preto vycestuje na veľký nákup do Levíc. Pochvaľuje si, že ľudia v Kozárovciach sú veľmi milí. „Keď sme sa prisťahovali, susedia mi podarovali vajcia, zajaca aj zeleninu.“
Veľkomestský ruch Lucii nechýba. Hovorí, že spoločnosť nikdy nevyhľadávala a nevadí jej ani skutočnosť, že manžel odchádza na desaťdňové pracovné turnusy do Bratislavy.
„Moja vďaka patrí rodičom, ktorí ma i napriek tomu, že sa im niektoré moje rozhodnutia nepozdávali, nechali ísť vlastnou cestou a pomáhali mi,“ hovorí, „Samozrejme, som nekonečne vďačná aj svojmu manželovi, lebo iba vďaka jeho tolerancii môžem napĺňať svoje sny.“