v ľudí je však od základu otrasená...
„V dome sme mali spoločný vodomer a viete ako to je. Jeden minul toľko, druhý zas hentoľko a... neboli sme spokojní,“ vracia sa teta Milka do obdobia spred šiestich rokov, kedy si po vzájomnej dohode dali namontovať vodomery do každého bytu. Keďže ich životnosť je práve tých šesť rokov, prišiel čas vymeniť ich. V dvoch bytoch si vodomery dali vymeniť ešte vlani. „Vždy som mala rovnakú spotrebu, tých osem kubíkov za štvrťroka, tak som vedela, že vodomer je v poriadku,“ vysvetľuje. „Ale kvôli spokojnosti susedov som sa rozhodla aj ja dať ho vymeniť.“ Domový dôverník to nahlásil na bytovom, kde mu povedali, že vodomer prídu vymeniť ešte v decembri. Neprišli. Potom mali prísť v januári, no zas neprišli. „Nakoniec im zavolala suseda, ktorá tiež ešte nemala vodomer vymenený. Sľúbili, že už určite prídu,“ pokračuje. „Čakali sme ich každú chvíľu. Až 11. marca, hneď ráno mi zvoní sused, ešte som ani oblečená nebola a pýta sa ma, či budem doma, že za takú hodinu prídu konečne tie vodomery vymeniť. Reku dobre, ešte si zájdem do obchodu, akurát to stihnem.“
Zo svojho osemapoltisícového dôchodku, ktorý dostala pred tromi dňami, vzala tisícku a išla si nakúpiť. Domov sa vrátila o dvesto korún ľahšia, v peňaženke jej zostali tri dvestokorunáčky, dve stokorunáčky a zopár drobných, čo tam mala aj predtým. „Ako som sa blížila z obchodu domov, do vchodových dverí, zrazu som za sebou zbadala dve osoby. Chlapa a ženu,“ opisuje deň D. „Aj mi to bolo čudné, že žena, ale som si pomyslela, že asi bude treba niečo vypisovať okolo toho vodomeru. A keďže sa za mnou objavili práve v tom časovom limite, kedy ho mali prísť vymeniť, bola som na sto percent presvedčená, že sú to oni. Aj som sa ich spýtala, či sú z bytového a či mi prišli ten vodomer vymeniť. Že hej. Tak som ich pustila do bytu. Ona ma dokonca vyzula z čižiem, mne sa ťažko vyzúvajú,“ spomína si aj na najmenšie detaily teta Milka. „V kuchyni som si z košíka povykladala nákup, peňaženku som však nechala v ňom.“ Medzitým sa jej „vodár“ spýtal, kde má vodomer. Zašikovala ho do kúpeľne, kde si otvoril dvierka, pozrel na vodomer a vrátil sa do kuchyne. „Vytiahol akýsi zošit, v ktorom boli samé čísla a hovorí mi, že za výmenu vodomeru dáva bytové tisíc korún. Ja mu na to, že čo mi má čo bytové dávať tisíc korún, my dávame peniaze susede a tá chodí za všetkých platiť vodárom. Ale on zas na to, že starý vodomer sa vráti na bytové a za to je tých tisíc korún. Vraj je to tak podľa nového zákona. A čo sa s ním budem škriepiť, myslím si. Tisícku odložím nabok a keby niečo bolo, tak ich vrátim. Vytiahol päťtisícku a asi 700 korún s tým, že tisícku nemá.“
Nasledovala otrepaná finta s výdajom z päťtisícky. Teta Milka mu hovorí, že mu veru vydať nemá, nech sa ide spýtať do susedov. To, samozrejme, nechcel. A v tom jej zišlo na um, že vždy, keď dostane dôchodok, hneď si z neho štyri a pol tisíc odloží bokom do obálky na zaplatenie bytu a zvyšok do druhej, na bežné výdavky. Keďže dôchodok dostala len pred tromi dňami, peniaze boli ešte v obálkach. „Tak som išla po tie štyri tisícky a on mi dal päťtisícku a ešte aj päťdesiat korún,“ pokračuje teta Milka ďalej. „Nato mi tá žena hovorí, aby som si ich išla zaniesť. Dala som ich do spálne, kde som mala aj ďalšie peniaze. Keď som sa vrátila, poslala ma do kúpeľne, aby som púšťala vodu, aj studenú, aj teplú. Čo som ja mohla vedieť, či treba púšťať vodu?! Veď vodomer mi ešte nikdy nevymieňali. Po chvíli mi povedali, že už vedia aký typ vodomeru treba a že ho idú zobrať von do auta. Išla som s nimi dolu, že ich pri vchodových dverách počkám, lebo sa mi zle chodí na tých boľavých nohách, aby som nemusela chodiť hore dolu. Čakám, čakám, ale oni nechodili.“ Po nejakej chvíli sa teta Milka teda vrátila do bytu s tým, že keď prídu, tak im znova pôjde dolu otvoriť. Ani nevie, čo ju to napadlo, zobrala do rúk peňaženku a išla sa pozrieť, či v nej má peniaze. „Všetky tri dvestokorunáčky boli preč, nechali mi tam len tie dve stokoruny a drobné. Už som začala tušiť, že je zle. Idem do spálne. Ježišmária, všetky peniaze boli preč. Tých 5 050, ďalších 500, čo som mala s tými štyrmi tisíckami na byt, dvetisíc na bežné výdavky a 11 500 korún, ktoré som mala od vlani odložené na natieranie okien. Dokopy to bolo 19 650 korún. Určite to spravili vtedy, keď mi kázali púšťať vodu.“
Šokovaná zavolala synovi, ktorý to oznámil na polícii. Zapísali si jej výpoveď, popis páchateľov a tým sa to asi aj skončilo. Tete Milke ostali len oči pre plač a 270 korún, s ktorými mala prežiť nielen veľkonočné sviatky, ale prakticky celý mesiac, až do ďalšieho dôchodku. Našťastie sa syn o ňu postaral, keby jeho nemala, nevie si predstaviť, čo by robila. „Najviac ma mrzí, že keď som bola odložiť tých 5050 korún, že som na spálni nezavrela dvere. Tak ťažko sa otvárajú, že by som bola určite počula aj cez hučiacu vodu, keby chcel niekto vojsť do tej miestnosti,“ vyčíta si už zbytočne. Na druhej strane sa desí pomyslenia, čo by sa stalo, keby ich prichytila, ako prehľadávajú spálňu...
