VYHNE. Vo Vyhniach v okrese Žiar nad Hronom dnes nájdeme len niekoľko prestavaných víl a kaplnku, ktoré pripomínajú niekdajšie vychýrené kúpele s termálnou železitou vodou. Ich korene podľa autora knihy Stratené kúpele Vyhne Mariana Pavúka siahajú hlboko do histórie. Horúcu vodu mali podľa tradície objaviť baníci pri hĺbení štôlne pre ťažbu železnej rudy.
Podľa zdrojov, ktoré uvádza bádateľ, Arnold Ipolyi spomína, že už v 13. storočí boli kúpele známe pod názvom Bzenická teplá voda. Koncom 15. storočia ich vlastnila banskoštiavnická rodina Rösslovcov, neskôr patrili Schlaherovcom. „V roku 1564 sa dostali do majetku mesta Banská Štiavnica, ktoré ich väčšinou prenajímalo, a to až do roku 1917,“ píše autor publikácie.
Vrchol zaznamenali na prelome 17. a 18. storočia, po rekonštrukciách začiatkom i koncom 19. storočia. Niektorí z dobových autorov ich dokonca označujú za najvýznamnejšie liečebné miesto vtedajšieho Uhorska.
Amatérsky historik Marian Pavúk zachraňuje spomienky na kúpele. (zdroj: Iva Zigová)Zostali len na fotkách a pohľadniciach
Najznámejším hosťom kúpeľov bol vodca stavovského povstania František II. Rákoczi a jeho manželka Šarlota Amália. Aj ich návšteva dodala Vyhniam cveng.
„Tunajšia železitá voda blahodarne pôsobila na krvný obeh. Vyhľadávali ju najmä ženy, ktorým pomáhala pri problémoch s menštruáciou či pri neplodnosti,“ hovorí Marian Pavúk, ktorý zozbieral viac ako 600 pohľadníc zachytávajúcich Vyhne a ich kúpeľnú históriu. Cení si aj historické kúpeľné prospekty či niekoľko drobných suvenírov, napríklad hrnčeky na pitné kúry. Jeho záujem o tému pritom vzbudila nenápadná škatuľka s niekoľkými pohľadnicami, ktorú našiel, keď si kúpil v obci chalupu.
Mnohé objekty na obrázkoch a fotografiách nespoznával, preto sa obrátil na suseda Antona Ciglana a ten mu vysvetlil, že väčšinu z budov už nenájde, na konci druhej svetovej vojny totiž zhoreli. Knihu, ktorú dal neskôr dohromady a vytvoril ju práve z materiálov svojho inšpirátora a z ďalších, čo zozbieral sám, nazval preto Stratené kúpele.
V knihe Mariana Pavúka ožívajú kúpele aspoň na pohľadniciach. (zdroj: Iva Zigová)
Kúpeľní hostia vyhľadávali príjemné parky. (zdroj: Iva Zigová)Kaplnka od známeho architekta
„Dnes by ste tu už márne hľadali kúpeľné domy či krásne parky. Oheň všetko zničil a niektoré vily padli neskôr za obeť rozširovaniu miestnej strojárne. Ostalo ich len niekoľko. Niektoré, napríklad Sokáčova vila, si zachovali pôvodný charakter, iné prešli v minulosti necitlivými rekonštrukciami, ako napríklad architektonicky výnimočná vila Gecsányi,“ približuje dnešok Marian Pavúk.
Návštevník sa môže prechádzať v susedstve dnešného obecného akvaparku Vodný raj, a pritom vôbec netuší, že tieto miesta bývali kúpeľami.
Významnou spomienkou na toto obdobie je kúpeľná kaplnka. Považuje sa za prvé a zároveň jediné slovenské dielo svetovo známeho architekta Ladislava Hudeca, ktorý pôsobil v Šanghaji a výrazne zmenil jeho tvár.
„Pri prechádzke narazíte aj na vily Elvíru, Boženu, Hacherovu, či dokonale rekonštruované vily Sokáčovu, Margótsyho a Hellenbacher vilu,“ opisuje súčasný stav Pavúk. Počas druhej svetovej vojny sa areál zmenil na Pracovný tábor Židov, z ktorých mnohí skončili v koncentračných táboroch. Tábor rozpustili v roku 1944.
„Bolo to asi jediné miesto v Európe, kde namiesto tabuliek Židom vstup zakázaný, osadili tabule Árijcom vstup zakázaný. Dôvodom bolo, že tábor rozdeľovala štátna cesta, nedal sa teda oplotiť,“ spomenul zaujímavosť amatérsky historik, ktorý sa tejto téme do hĺbky venoval v ďalšej z jeho publikácií – Osud Židov vo Vyhniach.
Jedna zo zachovaných víl - Elvíra. (zdroj: Ján Krošlák)
Kúpeľná kaplnka, jedna z mála spomienok na zaniknuté kúpele. (zdroj: Ján Krošlák)O požiari kolujú len dohady
Na konci vojny, 21. apríla 1945, došlo v kúpeľnom areáli k veľkému požiaru, jeho príčiny dodnes nikto neobjasnil. Dlhé roky sa v literatúre písalo, že ho zapálili na ústupe vojsk, podľa Pavúka však k požiaru došlo až mesiac po oslobodení Vyhní.
„Sú dve teórie. Jedna hovorí, že po rumunskej posádke ostal neporiadok a keď tie slamníky a ďalšie veci vyhadzovali, nejaká dobrá duša to podpálila. Druhá naznačuje, že po Židoch ostalo v dielňach celé vybavenie a niekto možno potreboval zahladiť stopu,“ hovorí autor knihy o kúpeľoch a pripomína, že už pred požiarom začalo rabovanie materiálu a vybavenia.
Chýbajú dôkazy a skutočná príčina udalosti, ktorá dala za kúpeľmi definitívnu bodku, zostane zrejme záhadou. Zvyšky z ruín Starého kúpeľného domu, Nového kúpeľného domu, Turistického domu a ďalších vyhorených budov sa neskôr použili pri prestavbe miestneho pivovaru.
Dobový prospekt zo zbierky Mariana Pavúka. (zdroj: Iva Zigová)
Jeden z niekdajších suvenírov. (zdroj: Iva Zigová)Kto je Marian Pavúk?
Autor viacerých kníh o histórii nášho regiónu je rodený Bratislavčan, dnes žije s rodinou v Hliníku nad Hronom, chalupu má práve vo Vyhniach.Vyštudoval Priemyselnú školu strojnícku v Bratislave a týmto smerom sa neskôr uberal aj jeho profesijný život. Vo voľnom čase sa venoval športu – zápaseniu aj basketbalu. História ho oslovila až neskôr, najmä na dôchodku. Na konte má publikácie Stratené kúpele Vyhne, Osud Židov vo Vyhniach a spolu s kolektívom autorom aj Monografiu obce Vyhne. Informácie hľadá v archívoch, knižniciach aj medzi pamätníkmi. V súčasnosti pracuje na publikácii o histórii vyhnianskeho pivovaru.
