LADOMERSKÁ VIESKA. Príbeh sedemnásťročného Peťka, ktorý pred štyrmi rokmi utrpel mozgovú príhodu a celej jeho rodine sa tým zmenil život od základov, sme vám priniesli už minulý rok. Navštívili sme ich preto aj tento rok, aby sme zistili, čo majú nové a či nastali pokroky v Peťkovej liečbe.
Začalo to bolesťou hlavy
Peťko Gocník bol dieťa ako všetky ostatné. Bavil ho šport, tancovanie i škola. Všetko sa zmenilo v deň, keď ho začala neznesiteľne bolieť hlava. „Na cétečku mu zistili trojcentimetrovú aneuryzmu v centre mozgu a previezli ho na ARO do Banskej Bystrice. Tam ma o všetkom informovali a zároveň oslovili niekoľko nemocníc, ktoré sa zaoberajú neurochirurgiou,“ vysvetľuje Peťkova mama Katarína Gocníková. Chlapca bolo nutné operovať, avšak na Slovensku sa do komplikovanej operácie nikto nechcel pustiť, tak ho previezli vrtuľníkom do Hradca Kráľové.
Do Čiech ho priviezli v stredu večer, operovať ho mali v piatok o ôsmej ráno. Lekári to však už ale nestihli. „Pár hodín predtým, o pol tretej, sa Peťo zobudil na to, že je smädný. Potom začal kričať, že ho bolí hlava, tak som zavolala sestričku. Zrazu prestal dýchať, už mu nebilo ani srdiečko. Cieva v hlave mu praskla a mozog zakrvácal,“ spomína na ťažké chvíle Katka. Lekári začali chlapca okamžite oživovať a následne ho uviedli do umelého spánku.
Dnes už je na tom Peťko podstatne lepšie. Vníma vonkajšie podnety. Vyžaduje si však všetku možnú starostlivosť a tak s ním jeho matka trávi dvadsaťštyri hodín denne. Od doby, kedy sme o Peťkovi písali naposledy, sa zmenilo veľa vecí. Peťkovi rodičia sa koncom februára tohto roka rozhodli vyzvať ľudí, aby im pomohli a vyzbierali sa pre ich chorého syna. Za dva týždne ľudia prispeli rodine Gocníkovcov sumou vyše trinásť tisíc eur.
Aj s pomocou nadácie sa im podarilo za vyzbierané peniaze zakúpiť plošinu aj so špeciálnym bicyklom, na ktorom môže chlapec cvičiť ruky a nohy. Plošina umiestnená pri schodoch do domu zas slúži k ľahšiemu presunu vozíka. Predtým, keď chcela ísť Katka so synom von, museli Peťka prenášať dvaja, nakoľko vozík, na ktorom je pripútaný, váži niečo cez šesťdesiat kilo. „Vďaka tejto plošine chodíme aj častejšie von,“ hovorí s úsmevom. Vďaka špeciálnemu bicyklu, na ktorom denne Peťko cvičí, dokáže zas lepšie ohýbať svoje ruky a nohy.
Vďaka špeciálnemu bicyklu môže Peťko cvičiť ruky aj nohy. (zdroj: Lucia Svitková)
Vďaka plošine zas môžu častejšie chodievať so synom von. (zdroj: Lucia Svitková)Poisťovňa rehabilitácie neprepláca
Najnovšie jeho matka požiadala o nový vozík, keďže na starom sa Peťkovi začala kriviť chrbtica a začali sa prejavovať náznaky skoliózy. Nový vozík, ktorý dali Peťkovi vyrobiť na mieru, je ľahší o štyridsať kíl. Jeho cena je približne dvetisíc deväťsto eur. Podľa štátu mala mladá mamička nárok na preplatenie väčšej sumy vozíka. Prekvapenie však nastalo, keď si bola vziať rozhodnutie od úradu. „Stálo tam, že na vozík musím doplatiť 1 200 eur, pritom mi hovorili, že mi preplatia minimálne 85 percent z celkovej sumy vozíka,“ neskrýva svoje prekvapenie Katka. Kvôli vozíku sa musela dokonca zadĺžiť, len aby ho mohla svojmu synovi zaobstarať. „Vozík má sedemnásť kíl a je parádny,“ teší sa mamička z novej pomôcky, ktorá uľahčí jej synovi život.
Okrem finančnej zbierky ľudia pomáhajú Gocníkovcom aj zbierkou vrchnáčikov. Vďaka nim môžu raz či dvakrát do roka navštíviť kúpele v Maďarsku, ktoré Peťkovi slúžia na rehabilitáciu. Chlapca totiž nikde na Slovensku nechcú zobrať rehabilitovať kvôli tomu, že ma zavedenú tracheostómiu. „Ani poisťovňa nám rehabilitáciu v zahraničí neuhradí,“ hovorí so zármutkom v hlase matka, ktorá do poisťovne veľakrát posielala papiere, faktúry a doklady a nič nepomohlo.
„Pani z poisťovne mi povedala, že to je nadštandard a luxus, že ideme rehabilitovať do zahraničia,. A kam máme ísť, keď nás tu nikde nezoberú?“ nechápavo krúti hlavou. Pritom jej syn má na rehabilitácie nárok dvakrát do roka, ktoré by poisťovňa mala preplatiť. „Je to hanba. Alkoholikom, gamblerom či drogovo závislým tu platia liečenia a chorým deťom nedokážu pomôcť?“ neskrýva svoje rozhorčenie Katka.
Riešenie by videla v tom, keby sa na Slovensku vybudovalo podobné zariadenie ako v Maďarsku alebo keby sa aspoň upravili podmienky v existujúcich rehabilitačných zariadeniach. „Ako je možné, že nezvládnu cvičiť s takýmto dieťaťom, keď ja to doma zvládam?“ Kladie si otázku Katka, ktorá dodáva, že niekedy sa aj hanbí, že žije na Slovensku.
Peťko Gocník je podľa slov jeho matky veľký bojovník a robí pokroky v liečbe. (zdroj: Lucia Svitková)Badá synove pokroky
Aj tento rok absolvovala s Peťkom týždennú rehabilitáciu v Maďarsku, z ktorej sa vrátili prednedávnom. „Ako sme začali chodiť na rehabilitácie do Maďarska, zlepšilo sa mu držanie hlavy, dokonca si začal šúchať oči či vŕtať v nose i zívať, čo predtým nerobil,“ hovorí Katka.
Synove pokroky pripisuje magnetickej stimulácii mozgu, ktorú mu urobili. „Takáto stimulácia obnovuje poškodené centrá v mozgu,“ vysvetľuje. Po štvrtom pobyte v Maďarsku začal v ramene hýbať aj nehybnou rukou. Procedúry majú od rána do večera do bodky naplánované. „Cítime sa tam skoro ako rodina,“ hovorí Katka. Toto zariadenie podľa jej slov navštevuje väčšina Slovákov. „Chodia tam deti, dospelí, či s Parkinsonom alebo inými pohybovými poruchami,“ hovorí Katka.
So synom má Katka doma denný režim, ktorý začína o pol ôsmej ráno. Niekoľkokrát do dňa cvičia, keď je pekne, chodievajú von. Peťko krúti rukami, potom nohami. Nasleduje strečing na žinenkách. Potom znova točenie rúk a nôh, potom cvičenie na bruchu. „Podvečer cvičíme na bokoch v popruhoch. Pomedzi to varím, riadim, žehlím, vysávam,“ hovorí s úsmevom matka, ktorá musí stíhať všetko.
Dokonca s Peťkom hrávajú magnetickú dámu. „Keď ma ide vyhodiť, je taký škodoradostný, najprv sa na mňa pozrie, začne sa smiať a vyhodí ma,“ hovorí s úsmevom Katka, ktorá sa svojmu synovi stále snaží vymýšľať nejaký program a zamestnávať ho. „Či už sa hráme, alebo kreslíme. Aj jeho dve sestry mu robia divadlá a zabávajú ho,“ dodáva. A keď je Peťko rozosmiaty, tak aj kope nohami. Keď mu poviem, aby to spravil, tak to nespraví, iba vtedy, keď sa smeje,“ hovorí.
Aj napriek ťažkému údelu a prognóz lekárov, ktorí vraveli, že Peťko nebude vidieť ani počuť, je podľa Katky jej syn veľký bojovník, ktorý sa nevzdáva. Od prebudenia sa z bdelej kómy sa musel učiť všetko odznova. „Ani by som nepovedala, že on takto zabojuje. Predtým, keď sa mu to stalo, tak sa trošku udrel a už stonal,“ hovorí Katka, ktorá sa teší z každého nového pokroku svojho syna.
