LOVČICA-TRUBÍN. Do Lovčice – Trubína sa manželia Bolfovci presťahovali pred niekoľkými rokmi. Prisťahovali sa z mesta, no vidiek bol Denise už od malička blízky. „Moji starí rodičia žili na lazoch, kde som strávila svoje detstvo,“ hovorí. Za svojím vysnívaným domovom sa manželia sťahovali niekoľkokrát, útočisko našli nakoniec na majeri neďaleko Lovčice-Trubína.
Deti lieči hipoterapiou
„Splnila som si svoj sen,“ hovorí s úsmevom Denisa. Pred dvoma rokmi si otvorili Majer u Bolfov, ktorý sprístupnili aj verejnosti. Chovajú sedem koní, a to welsch pony, anglického plnokrvníka, amerického klusáka, paint horse a dva krížence. Družstvo dalo manželom do prenájmu pasienky, na ktorých sa môžu kone voľne pásť. „Nemusíme im zhromažďovať kvantum sena,“ hovorí chovateľka.
Denisa Bolfová je vyštudovaná pedagogička. Donedávna pracovala ako učiteľka v materskej škole. Povinnosti s majerom ju však prinútili vzdať sa svojho miesta a naplno sa venovať pomáhaniu deťom prostredníctvom hipoterapie, liečby pomocou koní. „Spojila som to, čo viem, s tým, čo chcem,“ hovorí Denisa. Aby mohla oficiálne vykonávať hipoterapiu, urobila si kurz. Majer navštevujú prevažne deti so zdravotnými problémami.
Zajazdiť na koňoch si však chodia aj zdravé deti. Kone pomáhajú podľa Denisy pri viacerých problémoch. „Táto terapia je vhodná pre každého,“ hovorí Denisa. „Kôň má pohyb, ktorý je podobný pohybu človeka. Ide aj dopredu, aj do bokov,“ vysvetľuje. Jazdou na koni ohýba človek celé telo. Zapája pri tom svaly, ktoré bežne nevyužíva,“ hovorí.
Hipoterapiu s Denisou absolvujú deti so skoliózou, ale aj deti trpiace autizmom. „O autistoch je známe, že majú svoj svet a na koni sa dokážu uvoľniť,“ vysvetľuje terapeutka. Kone pomáhajú deťom s podobným ochorením, aby svoju pozornosť dokázali dlhšie na niečo zamerať.
Hipoterapia pomáha aj deťom s detskou mozgovou obrnou. „Navštevuje nás chlapček, ktorý absolvoval už niekoľko operácií. Po každej má stiahnuté svalstvo a práve jazda na koni mu pomáha znovu ho rozhýbať,“ vysvetľuje Denisa.
S hipoterapiou začínajú cvikmi na najmenšom koni.
„Keď začíname, deti cvičia na poníkoch,“ hovorí. Postupne prechádzajú z poníka na najširšieho koňa, a tak sa im rozťahujú šľachy, najmä stehenné. Nedávno si manželia zaobstarali špeciálnu plošinu, ktorá slúži pre pacientov na vozíčku či pre ťažších ľudí, ktorí majú problém vysadnúť na koňa.
Terapie bývajú v dvoch časových intervaloch. Deti cvičia 30 minút alebo hodinu. „Záleží od dieťatka, ako dlho vydrží,“ hovorí Denisa. Napríklad autistické deti ruší aj to, keď počujú štebot vtákov. Vtedy sa musíme zvrtnúť a ísť domov,“ hovorí. Náklady si rodičia vybavujú poväčšine cez rôzne organizácie, fondy či nadácie. „Cez poisťovňu takéto niečo ani nevybavujeme. To je kopec papierov a poisťovňa aj tak prepláca minimum,“ hovorí terapeutka.
Hipoterapia je podľa jej slov viac rozšírená v Čechách. Na Slovensko však už začína postupne prichádzať. „Niektorí lekári dokonca sami posielajú svojich pacientov na hipoterapiu,“ hovorí Denisa. Majú ju v rámci liečebných procedúr aj niektoré zo slovenských rehabilitačných zariadení.



Balzam na telo aj na dušu
Okrem detí s ochoreniami svalstva navštevujú majer aj ľudia s duševnými problémami, pre ktorých kone a príroda znamenajú obrovský relax a upokojenie. „Keď sa dá, ideme vždy do prírody, kde je podnetov na zrelaxovanie a upokojenie mysle veľa,“ hovorí. „Kone šíria teplo, sú príjemné na dotyk, čo je dobré na psychiku,“ dodáva. „Hipoterapia je naozaj terapia,“ hovorí s úsmevom. Aj u pacientov, ktorí ju absolvujú, badať pokroky.
„Ľudia si k nám chodia vybiť energiu, stres, dostávajú sa z bežného kolobehu života do pokoja,“ hovorí Denisa. Voziť sa na koňoch k nim chodia aj jeden a pol ročné deti. „najmenšie deti sa väčšinou pýtajú na tie najväčšie kone,“ hovorí s úsmevom Denisa.
Najlepšie je začať s jazdou na koni už od detstva. „Deti z koní nemajú až taký strach,“ približuje. O kone sa Denisa stará spoločne s manželom, pomáha aj najstarší syn. Jej najmladšia dcéra zas na koni jazdí súťažne.
Denisa okrem terapie začala deti pripravovať aj na jazdecké súťaže. „Boli sme a tohto roku sa nám podarilo dačo aj povyhrávať,“ teší sa z úspechu svojich zverencov Denisa. „Deti chcú súťažiť, baví ich to,“ hovorí. Sama na koni nikdy nesúťažila. „Mala som obrovský stres už len pri tej predstave,“ usmieva sa. „Pre mňa je najlepšie sadnúť na koňa a ísť zrelaxovať,“ hovorí.
Pre deti organizujú aj denné tábory, kde si rodičia môžu svoje deti ráno vyložiť a poobede či večer sa po ne vrátiť. Reakcie rodičov aj detí na tábory sú pozitívne.
Počas táborového dňa majú deti naplánovaný program na celý deň. „Ráno začneme tak, že si urobíme spoločný kruh a porozprávame sa, na čo sa deti tešia a čo by chceli robiť,“ hovorí. Potom pokračujú starostlivosťou o zvieratá. „Deti, ktoré chcú, mi pomáhajú podojiť kozu či nakŕmiť a učesať kone,“ pokračuje.
Doobeda chodievajú s koňmi na túry do prírody. Po prestávke majú deti poobede vyplnené tvorivými dielňami. Potom trénujú na koňoch. Tábor navštívi v jednom turnuse dvadsaťpäť detí.
Okrem koní chovajú manželia ovcu, kozu, miniprasa či zajaca. „Všetky zvieratá žijú u nás na voľno,“ hovorí. S týmito zvieratmi chodí Denisa do škôlok, kde sa deťom venuje prostredníctvom animoterapie. „Deti v škôlke ich skúšajú dojiť. Už len tá prítomnosť zvierat robí deti šťastnejšími. Dokážu sa pri nich lepšie uvoľniť,“ hovorí. Aj deti, ktoré majú poruchy reči a s ľuďmi sa nerozprávajú, sa dokážu rozprávať so zvieratami.



Chcú konské trasy na mape
Manželia spolupracujú aj s klubom turistov. „Mapujeme okolie a snažíme sa vytvoriť konské turistické trasy, ktoré sa v okolí nenachádzajú zatiaľ nikde,“ hovorí. Snažia sa spoločne o to, aby jednotlivé trasy mohli byť oficiálne zaznačené na mapách. Minulý rok mapovali Ponitrie, okruh Vtáčnika, Kremnické a Štiavnické vrchy.
A aké sú Denisine plány do budúcnosti? „Chcela by som okrem hipoterapie a animoterapie ponúknuť aj ergoterapiu.“ „Kto sa potrebuje vyliečiť robotou, tomu dám vidly, lopatu a môže pracovať,“ hovorí s úsmevom.
Ergoterapia je oficiálny názov pre terapiu, pri ktorej sa ľudia liečia prácou. Používajú ju predovšetkým v centrách, v ktorých sa liečia ľudia z rôznych závislostí. „Pacienti sa musia starať o hospodárske zvieratá a sami si vypestovať plodiny,“ hovorí.
Život na majeri ďaleko od ľudí je pre Denisu dobrodružstvom.
„Keby som si mohla vybrať, chcela by som sa narodiť v dobe amerických priekopníkov, ktorí kočovali na koňoch a osádzali si svoju zem, “ hovorí s úsmevom. A či plánuje rozšíriť svoj majer o ďalšie kone? „Samozrejme! Pokiaľ budeme mať pasienky, ja prijmem aj sto koní,“ odpovedá s úsmevom Denisa.