nlivo banálna záležitosť ako je zmena počasia. Ako žijú bezdomovci večer? Kde spia? Možno to bude na započudovanie, keď niektorý bezdomovec rozbije výklad a potom čaká, kým poňho príde polícia alebo niekoho okradne? A hoci nie všetci bezdomovci sa snažia nájsť si prácu a dostať sa zo svojho položenia, je na mieste otázka: Poskytujeme nejaké možnosti tým ľuďom bez domova, ktorí sa snažia svoj život zmeniť? Akú skutočnú pomoc – nie iba drobné do klobúka – sme schopní im ponúknuť? Najprv som len uvažoval, ako hlboko človek musí klesnúť, čo strašné sa musí stať, aby sa dostal až sem. Snažil som sa pozerať ich pohľadom, zároveň mi však naháňali strach. Nie ako ľudia, ale fakt, že existujú. Čo ak sa mi stane to, čo im? Čo ak sa infekcia bezdomovectva prenesie aj na mňa? Ulicami, kde títo ľudia postávajú, posedávajú či kľačia a žobrú, prúdia denne stovky ľudí. Hádžeme im drobné, ako by sme sa tým snažili poistiť sa pre prípad, že by sme sa ocitli na ich mieste, nádej, že aj nám potom niekto hodí pár drobných.
Počiatočná ľútosť niekedy prerastie až k opovrhnutiu. Obyvatelia jednej z bytoviek na Ulici Chrasteka v Žiari nad Hronom, s bezdomovcami takéto skúsenosti majú. Zo začiatku boli ochotní darovať obnosené šatstvo a ponúknuť jedlom. Vedeli pochopiť, že v zimných mesiacoch sa chcú zohriať, nájsť si aspoň na večer prístrešie. Ich postoj sa však radikálne zmenil, keď po určitom čase sa množili prípady opilstva, rozliate víno a zvratky zanechávali zápach, ktorý sa šírili zo suterénu do celej bytovky. Ich rozhorčenie bolo o to väčšie, že i po zamykaní vchodových dverí sa prípady opakovali. Bezdomovci to riešili rozbitím skla na vchodových dverách a v niektorých prípadoch zasahovala i mestská polícia. I takéto zlé skúsenosti majú niektorí obyvatelia väčších miest a nielen v Žiari nad Hronom.
Úradníci o nich nevedia
Najväčším problémom i naďalej zostane úradný kontakt. Pretože, aj keď sa na úrade práce zaregistrujú a ak im tam aj nájdu vhodnú prácu, nemožno im to hneď oznámiť. Niežeby boli natoľko leniví (aspoň nie všetci), ale zväčša sa živia predajom novín, rôznymi brigádami či žobraním a každá minúta na ulici pre nich znamená možné peniaze na každodenné jedlo. Odborníci pokladajú bezdomovectvo za jeden z prejavov chudoby a nevnímajú ho len ako stratu obydlia. Bezdomovec môže prežívať v nejakom prístrešku, napríklad v ubytovni, nocľahárni, opustenom dome, v pivniciach či v kanáloch. Za najťažšiu formu bezdomovectva sa pokladá nevyhnutnosť prespávať vonku... Bezdomovci nie sú jednoliata masa. Niektorí si z nich život bezdomovca vybrali, iní sa dostali na ulicu v dôsledku nejakej sociálnej katastrofy. Ďalší sa potulujú po uliciach, spia vonku.... Vari najnebezpečnejšou skupinou nezvládnutia socializácie sú však ľudia, potencio- nálni bezdomovci, deti z detských domovov či prepustení väzni alebo utečenci. Na Slovensku je podľa údajov ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny pre ľudí bez domova 60 útulkov, azylových domovov a nocľahárni v 42 mestách a obciach. Najviac - 18 a s najväčšou kapacitou 253 miest je v Prešovskom samosprávnom kraji, najmenej - 3, s najnižšou kapacitou 55 miest v Nitrianskom samosprávnom kraji. V Bratislave, kde sa predpokladá najvyššia koncentrácia bezdomovcov, sú tri útulky a jedna nocľaháreň s celkovou kapacitou 91 miest.
Autor: Milan Berko ml.