Boj za práva obyvateľov regiónov priviedol aktivistov z občianskeho združenia Kremnica nad zlato LUBOŠA KÜRTHYHO (č.37) a IVANU UHRÍKOVÚ (č.100) na kandidátku strany #SIEŤ v parlamentných voľbách. Vysvetľujú, aké boli dôvody ich rozhodnutia.
Dosiaľ vás verejnosť poznala ako občianskych aktivistov bojujúcich proti ťažbe zlata v Kremnici a rozširovaniu bentonitových lomov v regióne. Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky a kandidovať do parlamentu?
- Už asi desať rokov riešime ťažbu zlata v Kremnici, no situácia a prístup štátu a vlády, či už súčasnej alebo tých minulých, nás presvedčili, že z pozície aktivistov sa nám síce podarilo dosiahnuť čiastkové zmeny v legislatíve, no nikdy nedosiahneme zmenu celkového prístupu, o ktorú nám ide. Vidíme, že náš lokálny problém je len symptómom celospoločenského problému.
Prípadov, keď občan a verejnosť prehrávajú so súkromným záujmom ťažobných spoločností, často úplne bezvýznamných, a žiaľ, aj so štátnymi úradmi vydávajúcimi všetky možné povolenia pre tieto firmy, je na Slovensku mnoho – napríklad urán v Košiciach, aktuálne ropa či zemný plyn na severovýchode Slovenska a ďalšie. Samostatnou kapitolou sú malé vodné elektrárne na Hrone.
Smutné je, že občianske združenia ako to naše musia stále vznikať a bojovať za práva ľudí, lebo štát to nerobí, práve naopak.
Prečo ste sa rozhodli práve pre stranu Sieť?
- Posledné roky naše občianske združenie Kremnica nad zlato zastupuje ako právnik líder strany Sieť Radoslav Procházka. Oslovil nás a pre nás to bola logická voľba. Úlohy štátu, jeho zodpovednosť voči verejnosti a tému ochrany krajiny, ale aj tému rozvoja regiónov chápe rovnako ako my. To je pre nás rozhodujúce.
Práve Radoslav Procházka o vás povedal, že ste v boji proti ťažbe v meste a regióne, kde žijete, neohli chrbát pod tlakom silného PR ťažiarov, pod tlakom rozhodnutí štátnych úradov ani pod tlakom politikov? Ako si rovný chrbát zachovať v parlamente?
- Naše rozhodnutie kandidovať vyplynulo aj z presvedčenia, že Slovensko si zaslúži vládnu garnitúru, ktorá má záujem riešiť problémy v prospech verejnosti a nie v prospech súkromných záujmov firiem, často schránkových.
Náš program, ktorý sme dávali dohromady v rámci pracovnej skupiny Siete s názvom Ochrana krajiny a prírodných zdrojov, kde pôsobia nielen občianski aktivisti, ale aj odborníci, strana absolútne podporuje a chce ho presadzovať. Na svojom sneme ho členovia jednohlasne odsúhlasili.
To je pre nás záruka, že nebudeme musieť robiť kompromisy, ktoré v týchto zásadných témach robiť nechceme.
Mohlo by sa zdať, že téma ťažby, napríklad v Kremnici, ustala. Je to realita alebo len ticho pred búrkou? Kde dnes vidíte hrozbu v oblasti ťažby a súvisiacich zákonov?
- Nemáme dôvod myslieť si, že niekoľko konkrétnych zmien v zákonoch zmenilo celý systém či praktiky súčasných politikov a štátnej správy. Je jasné, že po voľbách sa aktivity ťažiarov opäť naplno rozbehnú. Je totiž zreteľné, že rôzne podozrivé spoločnosti, často schránkové, majú na Slovensku otvorené dvere. Keby tomu tak nebolo, tieto firmy by nemali šancu presadiť sa u nás. Takéto spoločnosti sú tu živené povoleniami úradníkov. To by sa napríklad v Rakúsku nemohlo stať.
Nejaká obec alebo mesto sa vyjadrí, že si nejakú aktivitu – napríklad ťažbu, na svojom území neželá, no úrady ten súhlas vydajú bez ohľadu na to, čo chcú ľudia v regióne. Okrem toho sa tvária, že je to v poriadku. Keby štát v tejto oblasti fungoval v prospech verejnosti, nevznikali by kauzy a ľudia ako my by sa nemuseli aktivizovať v občianskych združeniach bojujúcich za niečo či proti niečomu.
V podstate hovoríte, že úrady pri rozhodnutiach často ignorujú ľudí, ktorí v oblasti, kde sa chystá podobný zámer, žijú?
- Žiaľ, je to tak. Na Slovensku sa vôbec neriešia strety záujmov. Vládne tu obrovská právna neistota. Človek sa vráti zo zahraničia so zárobkom. Postaví si dom a bez toho, že by sa ho niekto pýtal, mu za ním postavia skládku alebo vykopú ťažobnú jamu.
Aby sa ľudia do regiónov vracali, musia mať istotu, že o svojom osude môžu rozhodovať sami. Aj preto nie sme tradiční eko-aktivisti. Ochraňujeme naše rodiny, náš majetok, naše právo na zdravé životné prostredie. Nechceme sa doma cítiť ako v krajine tretieho sveta.
Aká by teda mala byť surovinová politika štátu?
- Ona už existuje, jej posledná aktualizácia vznikla za druhej Dzurindovej vlády, no nedodržiava sa. Jej podstatou by mala byť efektívnosť a racionálnosť, ale tieto slová si ministerstvá hospodárstva a životného prostredia vysvetľujú po svojom.
Dnes platí, že efektívne a racionálne je vykutať zo zeme všetko, čo sa nehýbe. Niekto si sprivatizuje zisky a zmizne s tým, že my ako spoločnosť to zatiahneme. Zisky štátu, ktorý je vlastníkom nerastného bohatstva, sú pritom zanedbateľné. Inštitút ocenenia ložísk v praxi nefunguje. Inak by nemohli prechádzať zámery na miestach, kde sa ťažiť z dlhodobého hľadiska a z hľadiska negatívnych vplyvov na región neoplatí.
Vysvetlite to bližšie...
- Keď vám niekde ostane zničený región so zaostalou sociálnou štruktúrou a pasívnym obyvateľstvom, je to problém, ktorého riešenie vyjde štát poriadne draho. Nehovoriac o revitalizácii prostredia.
Keď firmy hovoria o environmentaly friendly či win – win projektoch, nehovoria, ako bude krajina vyzerať po ukončení ťažby a po ich odchode, ukazujú krásne farebné vizualizácie parkov a stromov v ťažobných jamách. Nakresliť sa dá totiž všetko.
Bežný volič z regiónu môže namietať, že odmietanie ťažobných aktivít a ochrana životného prostredia nie sú top témami, ktoré ho zaujímajú. Pýta sa na zamestnanosť, sociálna oblasť...
- Ako sme už povedali, my nie sme klasickí enviroaktivisti, my si len uvedomujeme, že sa nedá prosperovať takým spôsobom, že si zničíme krajinu ťažbou.
Naopak, vidíme budúci rozvoj v inováciách a v pridanej hodnote toho - ktorého regiónu. V prípade Kremnice napríklad v cestovnom ruchu, väčšie investície do ktorého tu roky brzdí práve hrozba ťažby.
