BANSKÁ ŠTIAVNICA. Gregor Petrikovič (20) študuje filozofiu v Anglicku. Popri štúdiu objavil fotografiu a začal sa venovať surreálnym autoportrétom. Na všetkých fotografiách je on sám, pričom sa do nich snaží vložiť prvky prírody. V rozhovore tiež prezradil, aký rozdiel je medzi životom doma a v zahraničí.
Ako dlho sa už venujete fotografovaniu? Ako ste sa k nemu dostali?
- Prvý foťák som si kúpil dva a pol roka dozadu, obyčajnú zrkadlovku nižšej triedy – Canon 600D. Tú používam doteraz. V sedemnástich som objavil tvorbu Alexa Stoddarda a dodnes si pamätám, ako ma uchvátili jeho autoportréty a oddanosť k 365-dňovému projektu, počas ktorého fotil každý jeden deň nový konceptuálny alebo surreálny portrét. Bolo to asi po prvýkrát, keď som sa prostredníctvom fotiek dokázal vcítiť do kože niekoho iného a rozhodol sa to skúsiť sám. Fotografii som sa začal venovať najviac po odchode do Anglicka. Jeden z predmetov v škole bolo ‘fine art’, a nakoľko som nevedel kresliť, začal som fotiť. Problém som mal hlavne s hľadaním ľudí, ktorí by boli ochotní nechať sa odfotiť. Začal som preto s autoportrétmi, cez ktoré som sa vžil do role fotografa ako aj objektu.
Už dlhšie pôsobíte v Anglicku.Ako dlho ste už tam a prečo ste sa rozhodli odísť z Banskej Štiavnice?
- Keď som sa začal zaujímať o možnosti, ako sa naučiť viac o filme a fotografii, uvedomil som si, že ak to chcem brať vážne a skutočne sa posunúť na iný level, najrozumnejšou možnosťou bude odísť do zahraničia a získať skúsenosti tam. V šestnástich som našiel HMC štipendiá, ktoré ponúkali študentom z východnej Európy možnosť ročného pobytu na britských privátnych školách. I keď som vedel, že šanca je veľmi malá, skúsil som to.
Prešiel som prihláškou, testami a pohovormi a nakoniec som štipendium spolu s ďalšími štyrmi Slovákmi dostal a odišiel na New Hall School v Essexe. Tam som po prvom roku štúdia dostal dobré známky, čím mi samotná škola predĺžila štipendium, aby som si tam dokončil ďalší ročník a zároveň tam aj zmaturoval.
Minulý rok som si zobral rok voľna, ale namiesto cestovania som pracoval v Londýne v televíznej produkčnej spoločnosti, aby som si mohol teraz dovoliť študovať na Univerzite v Durhame.
Každá fotografia má svoj názov, príbeh. Táto sa volá Samota. (zdroj: Gregor Petrikovič)Je fotografovanie len váš koníček alebo sa ním živíte popri štúdiu?
– Fotografovanie je stále iba koníčkom. Momentálne som len v prvom ročníku na univerzite v Durhame, kde študujem filozofiu. Fotím hlavne cez prázdniny, nakoľko nemám veľa času popri neustálom čítaní a písaní esejí.
Často tu fotím na rôznych univerzitných akciách, plesoch alebo plagáty pre divadelné hry a inscenácie, keďže tu máme 28 poloprofesionálnych divadelných spoločností. Na plný úväzok som pracoval minulý rok, keď som sa po skončení strednej školy presťahoval do Londýna.
Tam som dostal najprv neplatenú pracovnú stáž na dva týždne v televíznej produkčnej spoločnosti, kde som napokon na kontrakt ostal celý rok a pracoval som ako asistent na produkcii.
Čo fotíte najradšej? Sú to portréty, príroda alebo možno nejaké fantasy?
- Najradšej rozhodne fotím portréty. Pre mňa osobne je najdôležitejšia postava, cez ktorú sa dá komunikovať myšlienka a príbeh. Častokrát spájam hlavne autoportréty s prvkami surrealizmu, aby som vyjadril pocit, ktorý sa ináč ťažko vysvetľuje alebo aj stvárňuje v podobe konvenčnej fotografie.
Na vašich fotografiách vidieť, že spájate dohromady najčastejšie človeka a prírodu. Čo sa snažíte zachytiť? Má každá z nich svoj príbeh?
- Príroda je veľmi často opakujúca sa téma v mojich fotografiách a často sa pomocou nej snažím vyjadriť vzťah s človekom. Pochádzam z Banskej Štiavnice, kde je príroda všade naokolo a už od mala som ju vnímal ako miesto, kde človek môže ísť a premýšľať.
Pri fotení niekedy začnem s myšlienkou, ktorú chcem, aby fotka mala, prípadne si naskicujem, akú má mať kompozíciu. Častokrát som však len tak zobral nejakú rekvizitu a utekal hneď po škole do prírody, kým ešte bolo vidno – a začal fotiť čo mi prišlo na rozum.
Kde je krajšia príroda, v Anglicku alebo je predsa len krajšia tá u nás?
– Nebol som tu až na tak veľa miestach ale musím skonštatovať že rozmanitosti slovenskej prírody sa Anglicko nevyrovná. Tu v Durhame, kde som momentálne, je to skôr plné vresovísk a polí ktoré tomu dávajú mierne pochmúrnu atmosféru. Doma na strednom Slovensku máme omnoho krajšie kopce a lesy.
Fotka "Keď som sa prebudil, svet bol v plameňoch." (zdroj: Gregor Petrikovič)Vaše fotografie sú predsa len iné ako klasické portréty či štylizované pózy. Má tento smer fotografovania aj svoj názov a prečo ste sa rozhodli ísť takouto cestou?
- Hm, tu v Anglicku je to zvyčajne označované ako niečo medzi konceptuálnou a sureálnou fotografiou.
Obe patria skôr pod ‘fine art’ – výtvarnú fotografiu, kde je prednejšia vízia a subjektívna myšlienka fotografa než vierohodné znázornenie reality. Rozhodol som sa pre ňu hlavne potom, čo som sledoval viacero fotografov môjho veku z USA a veľmi sa mi zapáčila ich tvorba.
Bolo to niečo iné, nové – nemalo to len klasický efekt dokumentovania pomocou fotografie. Komunikovalo to istý príbeh, ktorý mal v sebe emóciu autora. Fotil som hlavne v okolí Banskej Štiavnice, ale aj v Anglicku v Essexe a vo Walese a väčšinou autoportréty keďže som často nenašiel človeka, ktorý by mi veril v rámci fotografie (smiech).
Kde čerpáte inšpiráciu? Čo alebo kto vás motivuje pri vašej tvorbe?
- Pre mňa je inšpirácia kolekcia toho, čo som videl, zažil, cítil alebo mi bolo povedané. Častokrát to je lokácia alebo miesto, ktoré uvidím, keď som vonku, a hneď mi napadne príbeh a postava, ktorá by sa tam dala zakomponovať . Inokedy je to skôr samotný pocit, ktorý mám v sebe a snažím sa ho zmeniť do vizuálnej podoby. Niekedy sa opýtam samého seba, ako sa cítim a potom sa snažím vytvoriť metaforu cez ktorú by sa táto emócia dala nepriamo vyjadriť.
Majú vaše fotografie úspech aj v zahraničí, kde sa momentálne nachádzate?
- Ako fotograf som stále v mojich očiach len amatér a len malá ryba vo veľkom oceáne talentovaných ľudí. Do súťaží som sa zapájal len tu, v Anglicku.
Najväčší úspech bol pre mňa, keď bola moja fotografia vybraná z 2100 študentských príspevkov do letnej výstavy pre The Royal Academy of Arts (Kráľovská akadémia umení v Londýne – pozn. red.).
To bol veľmi bizarný moment. Druhý úspech, ktorý som absolútne neočakával, bol, keď som som sa ocitol v top 14 v súťaži Who Are You, ktorá bola hodnotená fotografom Rankinom. Ten pritom fotil snáď všetky hudobné či herecké ikony a tiež anglickú kráľovnú.
Jednou z cien bolo publikovanie našich prác na billboardoch po celom Anglicku. Toto mi neskôr pomohlo dostať sa na dvojtýždňový kurz Britskej filmovej akadémie, kde sme spolu s ďalšími študentmi vyrábali film za pomoci Oscarových producentov, ktorí nás celým procesom viedli. To bola jedna z najlepších skúseností, akú som kedy zažil.
(zdroj: Gregor Petrikovič)Čím sa pri fotografovaní riadite? Máte to vždy vopred premyslené alebo to dolaďujete až potom?
- Niekedy začínam s už dopredu nakresleným konceptom fotografie, inokedy zase netuším, čo idem robiť, až kým neprídem na nejaké miesto počas prechádzky a zapáči sa mi, ako vyzerá. Pocitové fotografovanie je určite najlepšie. Často sa mi stane, že na jeden autoportrét odfotím 200 záberov a fotím dovtedy, kým nie som s výsledkom spokojný.
Ste na vašich fotografiách prevažne vy?
- Áno, väčšina fotiek, kde je jedna postava, sú moje auto-portréty. Je to hlavne kvôli tomu, že keď som začal fotiť na strednej v Anglicku, nikto sa nechcel nechať fotiť, a tak som začal používať samého seba. Zaberá to omnoho viac času, nakoľko treba mať fotoaparát na statíve, zaostriť na určitý objekt, kde budem neskôr umiestnený, odhadnúť expozíciu tak, aby keď tam budem ja, aby bola dostatočne vyvážená a potom už len stlačiť spúšť a utekať pred kameru.
Kde môžu ľudia najčastejšie vidieť vaše fotografie? Mali ste už aj nejakú výstavu?
- Svoju tvorbu publikujem na internetových stránkach, ako je Flickr ale v poslednej dobe čoraz viac aj na Instagrame, ktorý sa stal akýmsi centrom pre fotografov. Moje fotky boli vystavené v New Hall School, kým som tam chodil. Potom nasledovala letná výstava v The Royal Academy of Arts v Londýne, kde bola vybratá jedna z mojich fotografií a neskôr na to bol jeden z ďalších mojich autoportrétov publikovaný na billboardoch po Anglicku. Samostatnú výstavu som však ešte nikdy nemal.
Aké sú vaše plány do budúcna? Vrátiť sa domov alebo zostať v Anglicku?
- Po skončení univerzity si pravdepodobne dám na nejaký čas pauzu a chcel by som cestovať a užívať si život, kým teoreticky nemám žiadne záväzky.
Tu je to veľmi bežné, zatiaľ čo na Slovensku je to skoro až potrebou sa hneď zamestnať. Potom by som však veľmi rád šiel naspäť do Londýna a zapojil sa do filmovej produkcie a zároveň pokračoval vo fotografii. Myslím si, že jedného dňa sa vrátim na Slovensko. Nevidím dôvod, prečo nie. Pokiaľ si nájdem prácu s ktorou budem spokojný, tak samozrejme.
Viac o Gregorovej tvorbe nájdete TU.
