HRABIČOV. Otvárame bráničku, prichádzame k staršiemu domčeku, v ktorom nás už s úsmevom čaká útla babička. Pozýva nás dnu, sadáme si a ona začína svoje rozprávanie. Aj napriek tomu, že nemala ľahký život, v jej slovách cítiť pokoru a skromnosť. O detstve Mária nerada rozpráva. Prežila ho totiž s otcom alkoholikom, ktorý sa k nim nesprával práve najlepšie.
Pracovala už od detstva
Mária Luptáková sa narodila v roku 1924 v Hrabičove, kde prežila celý svoj život. Ako dieťa chodila do školy rovnako ako dnešné deti. S tým rozdielom, že po škole nemala čas na hranie. Musela pásť kravy. Že je čas ísť domov, jej nenaznačovali hodinky ani mobil.
„Keď prechádzala okolo mašinka, ktorá voľakedy zvážala drevo z doliny, zapískala, a to bol signál, keď sme vedeli, že máme ísť domov,“ začína svoje rozprávanie starenka, ktorá si v živote prežila už všeličo. Keď jej rodičia odišli za prácou, zostávala na jej pleciach všetka robota. Musela sa postarať o zvieratá i o pole. Neskôr aj ona odišla za prácou na majer neďaleko Pezinka.
V čase, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, mala Mária dvadsať rokov. Správy o ňom ju zachytili v práci na majeri pri Pezinku. „My sme vtedy ani len netušili, že kúsok od nás sa bojuje. Oznámil nám to až správca majera, pre ktorého sme pracovali,“ hovorí.
Unikli len o vlások smrti
Vtedy mladú ženu okamžite premohol strach a chcela sa vrátiť domov do svojej rodnej dediny. „Správca nám to však nedovolil a ukryl nás uňho,“ opisuje minúty strachu Mária. V dome sa ľudia báli spať kvôli bombardovaniu, pred vojakmi sa preto ukrývali v maštaliach. „Všade nad hlavami nám lietali bojové lietadlá, oblohu skoro nebolo vidieť,“ spomína babička. Keď videli, že je zle a všade zneli poplašné sirény, utekali sa okamžite schovať do neďalekej maštale. Mária však dodnes ďakuje Bohu, že do nej nestihli dobehnúť.
„Zrazu sme zbadali, ako z výšky padá horiace zostrelené lietadlo priamo na maštaľ, v ktorej sme sa chceli ukryť,“ opisuje desivé momenty, ktorá doteraz ďakuje Bohu, že ich ochránil. „Určite to bola vyššia moc, že sme vtedy do tej maštale nestihli dobehnúť,“ hovorí o zážitku, na ktorý do konca života nezabudne.
Tetuška si vo svojom živote prežila naozaj všeličo. Keď sa chlapi kvôli vojnovej situácii nedostali do svojich domovov, musela ťažkú prácu robiť sama. „Pamätám si, ako som musela voziť repu na voloch do Pezinka,“ hovorí.
Vojaci podľa jej slov vraj hocikedy v noci prišli do domu a chceli mladé ženy odviesť so sebou. „Nechceli sme s nimi ísť, plakali sme. Nakoniec sa nad nami ako keby zázrakom zľutovali,“ hovorí starenka.
V domoch sa stále kvôli bombardovaniu báli spávať. Prespávali preto, kde sa dalo, niekedy aj pod stromami vonku. „Bolo leto, tak sme spávali v marhuľovom sade priamo pod stromami,“ pokračuje v rozprávaní.
Naspäť domov sa museli vracať cez hory, nakoľko všade zúrila vojna. Keď vyhlásili vojnový stav aj v Kľakovskej doline, mali vtedy doma zabíjačku a páračky. Okamžite museli všetko nechať a prichystať si len najnutnejšie veci ako jedlo či zbožie, ktoré vo vreciach zakopávali doma, aby im všetko nepobrali vojaci.
„Náš dom bol zaplnený ako sklad,“ spomína Mária. Pred vojakmi sa všetci ukryli u nich. Bolo ich tam asi osemnásť. Variť si museli na maličkom sporáčiku. Ľudia tam vtedy prespávali všade, aj na zemi na slame. Nakoniec však museli opustiť aj svoj rodný dom a evakuovať do hôr.
Na chrbtoch si niesli všetko, čo si stihli. Otec niesol matku, ktorá v tom čase ochorela a nevládala ísť sama. Brodili sa v polmetrovom snehu, bez poriadnej obuvi.
Silno veriaca žena si doma zriadila vlastný oltárik, pri ktorom sa pravidelne modlí. Pochválil jej ho i miestny kňaz. (zdroj: Lucia Svitková)Dom im vypálili dvakrát
Máriina rodina v tom čase prišla o svoj milovaný dom i o zásoby jedla, ktoré si v ňom poschovávali. Vojaci im ho vypálili dokonca dvakrát. „Z nášho domu zostal iba komín a holé múry a jedna modlitebná knižka, ktorej sa akoby zázrakom nič nestalo,“ spomína na trpkú minulosť.
Babička ju našla, keď sa prehrabávala v ruinách, ktoré z domu zostali. Neverila vlastným očiam, keď zistila, že je knižka takmer neporušená. „To ma presvedčilo, že Boh naozaj existuje,“ hovorí. Aby Bohu vzdala vďaku a úctu, zariadila si Mária nad posteľou oltárik, ku ktorému sa pravidelne modlí a ďakuje za všetko.
Oltárik je zložený zo sošiek, ktoré babičke priniesli známi a rodina z Lúrd či z Medžugoria.
Okrem smutných zážitkov si Mária zaspomínala aj na tie príjemné. Jedným z nich bolo, keď babička navštívila hlavné mesto. „To bol v mojom živote ten najlepší zážitok,“ hovorí. Panorámu Bratislavy si vychutnala plavbou na kompe. Vtedy si uvedomila, že život nie je len o starostiach. „Bola to radosť, bez starostí,“ hovorí babička
Keď má zlý sen, zaspieva si
Nezabudnuteľný zážitok mala, keď navštívila nitriansky Agrokomplex, kde si vtedy prvýkrát vyskúšala jazdu lanovkou vo vzduchu. „Veľmi som sa bála a nechcela som tam ísť,“ hovorí babička, ktorá vtedy len s malou dušičkou a modlitebnou knižkou v ruke nasadala na lanovku. „Pri nastupovaní som vravela prevádzkarovi, že budem volať na svätého Dávida. A on mi povedal, že môžem volať na všetkých svätých, že mi aj tak nepomôžu,“ hovorí s úsmevom babička.
Momentálne sa prababka Mária teší z troch detí, ôsmich vnúčat a šiestich pravnúčat. Na svoju rodinu nedá dopustiť a trávi s nimi čas. Najkrajšie však pre ňu je, keď sa s rodinou stretne počas Štedrého večera za jedným stolom.
Vtedy rodine zvykne zavinšovať aj zaspievať vianočnú pesničku. Náboženské piesne naučila spievať aj svoju pravnučku. „Všetkým sa to ráta, hneď sa ku mne pripoja a začnú spievať,“ hovorí čiperná babička. „Aj keď sa v noci zobudím zo zlého sna, zaspievam si, aby som sa nebála,“ hovorí.
Okrem kresťanských programov babička nepozerá ani televíziu. „Nič iné tam nevidíte, len zabíjanie a krutosť,“ hovorí a podáva nám koláče, aby sme sa pohostili. Vonku sa už zvečerieva a my sa chystáme na odchod. Na záver sa už len babičky pýtame, čo by chcela odkázať dnešným mladým ľuďom. „Aby mali robotu a zdravie, aby sa pekne znášali, toto by som si priala aj pre mladých,“ hovorí.
