LOVČICA-TRUBÍN. Približne 450-kilometrovú púť Slovenskom absolvujú traja jazdci zo Slovenska, medzi nimi aj Denisa Bolfová z Lovčice-Trubína. Na koňoch sa naprieč krajinou jazdci vydali od soboty (13. marca) pri poľských hraniciach v Suchej Hore, kde prevzali štafetu od poľských jazdcov, ktorí celé podujatie otvorili.
V štafete po Slovákoch budú pokračovať jazdci z Rakúska, Slovinska a nakoniec jazdci z Talianska, ktorí medzinárodnú kresťanskú púť ukončia v Ríme, kde celú mapu prejdených trás slávnostne odovzdajú pápežovi Františkovi.
Na púť sa pripravovali
Púť na koňoch je venovaná mimoriadnemu Svätému roku milosrdenstva, ktorý vyhlásil pápež František a potrvá do novembra tohto roka. Veriacim na celom svete má Svätý rok priniesť odpustenie za spáchané hriechy a otvoriť cirkev aj ľuďom mimo nej. Pre katolíkov ide o slávnostné obdobie. Očakáva sa, že okrem iného sa znásobí počet pútnikov, ktorí pri tejto príležitosti zavítajú do Ríma.
Česť niesť štafetu cez Slovensko pripadla spomínanej Denise a ďalším dvom jazdcom. Celá trasa by trojici mala trvať približne dvadsať dní aj s prestávkami. Zaujímalo nás, či sa Denisa na náročnú niekoľkodňovú púť špeciálne pripravovala. „Na takúto dlhú púť musí byť hlavne dobrý kôň, a teda kôň v dobrej kondícii, ktorý sa nebojí prejsť cez vodu, mosty či rôzne kľukaté cesty a je pokojný aj na neznámom mieste,“ vysvetlila Denisa. Na púť sa so svojím koňom aj špeciálne pripravovali. Podľa jej slov pravidelne absolvovali niekoľkodňové, približne stokilometrové túry.
„Kobylu som si dala prezrieť aj veterinárom. To znamená, že musí byť pravidelne očkovaná, odčervovaná, dali sme jej tiež podkuť predné nohy,“ dodala jazdkyňa, ktorá podotkla, že aj strava pre koňa, ktorého čaká takáto náročná trasa, musí byť vyvážená. „Kŕmim ju vitamínmi, minerálmi, počas cesty budem dopĺňať elektrolyty,“ (elektricky nevodivé roztoky a látky, ktoré v tele podmieňujú vodivosť, pozn. red.).
Celá trasa púte. Začala v Poľsku a skončí v Ríme. (zdroj: Michal Hučko)Oddychovať budú na staniciach
A nemá jazdkyňa, ktorá takúto náročnú trasu absolvuje po prvýkrát, z neznámej cesty obavy? „Celú púť beriem ako pracovnú dovolenku. Budem tam so svojím koňom, v prírode. Krížom-krážom prejdem celé Slovensko, spoznám veľa koniarov, budeme prespávať v iných stajniach,“ povedala s úsmevom.
Čoho sa však Denisa trošku obáva je, že pôjdu miestami, ktoré nepoznajú. „Ale domáci jazdci by nás mali aspoň na nejakých úsekoch doprevádzať,“ dodala s tým, že po celý čas pri sebe budú mať GPS, mapy a neustále nabité mobilné telefóny.
Trasa naprieč Slovenskom je vraj najdlhšia spomedzi všetkých zúčastnených štátov. „Trasu sme rozdelili na jednotlivé úseky – stanice, kde sa kone budú dať napojiť a ustajniť počas prestávok na oddych,“ dodala Denisa. Tieto stanice by sa mali do budúcna využívať bežne pre potreby jazdeckej turistiky.
Do turistických jazdeckých máp by teda mali pribudnúť nielen informácie o tom, kde sa jednotlivé stanice nachádzajú, ale aj typ cesty, ktorá k nim vedie, či dĺžky jednotlivých úsekov medzi stanicami.
Trasa naprieč Slovenskom. Končí pri rakúskych hraniciach. (zdroj: Archív Michala Hučka)Chcú zviditeľniť jazdectvo
Účasť Slovenska na púti naprieč Európou preto Denisa považuje za akciu, ktorá zviditeľní turistické jazdectvo aj na Slovensku. „Teším sa, že môžem byť pri tom, páči sa mi myšlienka, že sa prechádza cez päť štátov, ktoré takto budú prepojené,“ vyznala sa jazdkyňa, ktorá odvážne tvrdí, že si raz možno celú trasu z Poľska až do Ríma prejde celú.
Podľa slov predsedu sekcie jazdeckej turistiky pod Klubom slovenských turistov Michala Hučka trvalo dva roky, kým sa im všetky stanice podarilo prepojiť dohromady.
Hučko, ktorý Denisu náročnou úlohou poveril, nezabudol tiež podotknúť, že ide predovšetkým o turistiku, nie o preteky, a preto by sa jazdci nemali ponáhľať a zbytočne tak preceňovať svoje i konské sily. Za deň by podľa jeho slov mali s koňmi prejsť tridsať až tridsaťpäť kilometrov.
„Doobeda sa ide v kľude. To je turistika, to nie sú preteky,“ zdôraznil. Pol dňa by zas podľa neho malo slúžiť na to, aby jazdci kone osedlali, vyčistili či nakŕmili. Dôležité je aj, aby sa vedeli jazdci v teréne orientovať. „Tu by mala nastať súhra dvoch duší – jazdca i koňa,“ dodal Hučko s úsmevom.
„Nakoľko naši predkovia v minulosti kone dusili, my im to teraz chceme vrátiť v podobe spojenia prírody a koní. Lebo to je podľa mňa pre ne najideálnejšie,“ pokračoval. Aj on verí, že púť naprieč Slovenskom zvýši záujem o jazdecký ruch na Slovensku. Ak všetko dopadne podľa plánu, naši jazdci by mali už o dvadsať dní pri rakúskych hraniciach v Borinke pri Bratislave odovzdať štafetu Rakúšanom.
Denisa Bolfová. Púte sa nebojí, naopak, rada by si ju prešla celú. (zdroj: Lucia Gregušová)
