HODRUŠA-HÁMRE. Viliam Kišš sa narodil 28. februára v roku 1916. Vyrastal v Slatine nad Bebravou, odtiaľ sa neskôr odsťahoval do Modry.
„V Modre som žil do dospelosti, tam som skončil aj učiteľský ústav,“ spomína Viliam. „Stal sa zo mňa učiteľ, a potom som učil kde-kade po Slovensku. Kde ma ministerstvo poslalo, tam som šiel,“ hovorí sympatický dôchodca. V mladosti Viliam veľa fotografoval, robením fotografií sa istý čas aj živil. „Ako študent som si privyrábal fotografovaním,“ hovorí Viliam, ktorý v tej dobe vlastnil jeden z najdokonalejších fotoaparátov, Rolleiflex.
Aktívny aj na dôchodku
Vďaka fotografovaniu sa ako mladý dostal do Školfilmu. „Tam som sa dostal k filmovaniu,“ spomína Viliam. Zo začiatku pracoval ako kameraman, neskôr ako režisér. „Po skončení vojny som sa oženil a vrátil som sa k učiteľstvu, lebo Školfilm zrušili,“ hovorí. V Limbachu, kde učil, si ho vyhľadal riaditeľ hodrušského podniku Sandrik.
„Prišli za mnou, či by som nechcel pracovať ako vychovávateľ učňov v Hodruši,“ hovorí. „Tak som sa stal riaditeľom učňovskej školy a po rokoch som sa stal technickým úradníkom vo fabrike, kde som pracoval až do dôchodku.“ V Hodruši – Hámroch Viliam žije od roku 1948.
Popri práci sa stíhal venovať jedinej záľube, ktorá mu zostala až dodnes a tou je včelárenie. Na dôchodku sa Viliam začal zaujímať o takzvanú genealógiu rodiny (pátranie po predkoch, pozn. redakcie). Včeláreniu a pátraniu po predkoch sa storočný Viliam venuje dodnes a neplánuje prestať.
Stal sa dokonca jedným z prvých členov Genealogickej spoločnosti v Martine. „Robil som nielen môj rodokmeň, ale aj otcov či matkin a manželkin. Dá sa povedať, že to bola taká bádateľská práca, ktorá ma drží dodnes,“ hovorí s úsmevom dôchodca.
Liek na dlhovekosť? Práca duševná i fyzická
Pri odhaľovaní svojich predkov sa dozvedel mnoho zaujímavostí. Aj tomu, že ho jeho záľuby zamestnávajú aj na dôchodku, pripisuje svoju dlhovekosť. „Mal som čo robiť, k včeláreniu pribudla genealógia, mal som telesnú prácu, duševnú prácu, takže som vlastne bez nejakých ťažkostí prešiel do dôchodku. Poznám prípady, keď ľudia žiadne záujmy nemali. Prišli do dôchodku, potulovali sa po ceste a čakali, kto s nimi prehovorí,“ hovorí Viliam a pokračuje:
„Ja som sa nikdy nenudil, ja som mal vždy prácu.“ Za svoj závideniahodný vek môže Viliam vďačiť aj tomu, že počas života aktívne športoval. „Ako študent som zbieral loptičky na tenise,“ spomína. Keď bol v poslednom ročníku, profesori, ktorí tenis hrávali, mu dali do ruky raketu a mohol s nimi hrávať. „Potom som si rakety kúpil a začal som hrávať,“ hovorí. Viliam je dokonca jedným so zakladateľov prvého hokejového družstva v Hodruši-Hámroch.
„Mal som tridsať rokov, keď som prišiel sem a začal som hrať hokej,“ hovorí. Hokeju sa venoval do štyridsiatky. Hodrušskí hokejisti sa dokonca dostali do krajskej súťaže, ktorú vyhrali a postúpili nakoniec do ligovej súťaže. Tej sa však kvôli vzdialenosti a nedostatku času popri práci nakoniec nezúčastnili. Po štyridsiatke hokej prestal hrať a stal sa hokejovým rozhodcom, čo mu vydržalo až do päťdesiatky. Do veku 92 rokov dokonca ešte šoféroval auto.
Za prínos vo včelárstve získal Viliam niekoľko ocenení. (zdroj: Lucia Svitková)Medzi predkami má známe osobnosti
Okrem toho Viliam aktívne lyžoval či hrával na hudobné nástroje ako organ, heligónka. No jeho jedinou vášňou, ktorá po rokoch nevyhasla, je spomínaná genealógia.„Rodokmeň je vždy ukrutne zaujímavá vec. Tam sa dozviete vecí,“ hovorí. Viliam sa vďaka pátraniu po minulosti dozvedel napríklad aj to, že jeho predkovia bývali v Sedmohradsku, odkiaľ ich vyhnali Turci., „Zničili im majetky a všetky šľachtické papiere,“ hovorí. Odtiaľ vraj utiekli a usadili sa v Uhrovci.
Tam žili 200 rokov, keď tam okolo roku 1810 prišiel Samuel Štúr. „Vtedy tam bol býval jeden z mojich predkov, Ján Kišš, ktorý sa so Štúrom zoznámil. Jánovi Kiššovi sa v roku 1814 narodil syn Ján. O rok neskôr sa zas Štúrovcom narodil známy Ľudovít Štúr (1815). Ján s Ľudovítom vraj boli priatelia, vychodili v Uhrovci školu. Ich cesty sa rozdelili po ukončení lýcea. Štúr sa dal na budovanie národa, Ján Kišš prevzal po otcovi majetky, oženil sa a vzal si z nového mesta Jozefínu Geržovú, ktorá pravdepodobne bola zo včelárskej rodiny.
Spolu s Jánom Kiššom si založili veľké včelárstvo v Dežericiach v takých časoch, keď do včelárstva vnikali všelijaké nové technické vymoženosti, ktoré sa od tej doby nezmenili a včelárime podľa nich dodnes,“ hovorí Viliam. V tej dobe sa mal Ján Kišš zoznámiť so Štefanom Závodníkom, ktorý založil Spolok slovenských včelárov okolo roku 1869. Závodník sa stal predsedom združenia, jeho prvým zástupcom práve Ján Kišš. Jozefína Geržová sa teda stala prvou včelárkou na Slovensku, dokonca prvou, čo chovala včely – matky.
Kiššovci v tej dobe používali najmodernejšiu včelársku techniku. Aj Viliam sa rozhodol pokračovať v šľapajách svojich predkov. Od spolku slovenských včelárov dokonca získal všetky kovy za dlhoročnú prácu a prínos vo včelárstve. „Vďaka včelám a tým rodokmeňom som aj telesne aj duševne živý,“ hovorí aktívny dôchodca. Záľubu vo včelárstve po Viliamovi prebral aj jeho syn, čo dôchodcu veľmi teší.
O tom, že včelárenie majú Kiššovci jednoducho v krvi, svedčí aj to, že Viliamov otec zložil hymnu včelárov, ktorá sa používa dodnes. „Môj otec mal rád včelárenie, no okrem toho mal rád aj hudbu. Zbieral slovenské ľudové piesne, aj ich vydal v zošitoch v hre na klavíri. V 31. roku bol požiadaný, aby napísal včelársky pochod. Tak si zobral za námet pieseň Letí, letí roj,“ hovorí. Na základe motívu tejto ľudovej piesne napísal Slávnostný pochod slovenských včelárov. „A táto pieseň sa stala hymnou včelárov. A dnes, keď včelári zahajujú výročnú schôdzu, hrajú tam pieseň môjho otca,“ hovorí.
Nikoho neprekvapí, že aj Viliam má záľubu aj v hre na hudobné nástroje. Ovláda hru na heligónke, jeden čas dokonca hrával aj v kostole na organe. Na ústnej harmonike hrá dokonca, aj keď včelárči. „Do kapsy, ktorú si berávam, keď idem za včelami, si pribalím aj ústnu harmoniku. A keď ma nikto nevidí a nepočuje, tak včeličkám na nej aj zahrám,“ hovorí s úsmevom Viliam.
S mobilom sa nekamaráti
Storočný dôchodca sa zaujíma aj o dianie vo svete. „Každý deň sledujem televízne noviny. Dnes je v televízii velikánsky výber,“ hovorí dôchodca, ktorý sa na bežné relácie nepozerá. Sú podľa neho úbohé. Niekedy zvykne hodnotiť reláciu aj z pohľadu režiséra či kameramana, nakoľko sám na týchto pozíciách niekedy pracoval. „Koľkokrát sa pozerám na relácie a hovorím si, ako to mohol ten režisér vôbec pustiť do vysielania,“ hovorí.
Ako spomínal dôchodca, televíziu pozerá, no s počítačom či mobilom si veru nerozumie. Pritom ako jeden z prvých obyvateľov mal v obci auto, či spotrebiče, ako sú chladnička, práčka. Svoj vzťah k výdobytkom doby vysvetľuje takto:
„Ja som sa narodil v prvej svetovej vojne. Zažil som rozvoj lietadiel. Po lietadlách prišlo rádio. Ešte ako chlapec som si spravil kryštálové rádio. Chytal som Bratislavu a Viedeň. Potom prišla televízia, prišlo fotografovanie,“ hovorí.
Zmeny v technickom pokroku podľa neho idú tak rýchlo, že sa im človek nestíha poriadne prispôsobiť. „Dneska máte elektrické kúrenie, kanvicu a ja neviem čo. To za našich mladých čias nebývalo,“ hovorí Viliam. A ako sa mu na všetky tieto novinky zvyká?
„Niektoré človek príjme, no niektoré dodnes ignorujem,“ hovorí Viliam. Podobne je to aj s mobilom, počítačom či internetom. „Pre mňa je mobil záhadou,“ hovorí s úsmevom storočný dôchodca. Jeden pritom vlastní, no nepoužíva ho.
Dlho mu vraj trvalo aj to, kým sa naučil na bezdrôtovej pevnej linke.
Dokonca mal doma zavedený aj internet, ktorý dostal od synovca. „Keď som sa do toho díval pol hodinu, začali ma bolieť oči. Nechcel som si ich pokaziť na obrazovke počítača, tak som to synovcovi vrátil,“ hovorí. Autom Viliam jazdil do veku úctyhodných deväťdesiatdva rokov. Lúčil sa s ním ťažko. Podľa Viliamovej dcéry mal jej otec zmysel pre nové a moderné veci.
„My sme mali prví v dedine sporák, chladničku, elektrickú práčku so šmýkačkou. Mňa vozili na kočíku, ktorý mal tri kolesá, ako je to dnes v móde.“ Kočík bol drevený a keď sa šlo do horších trás, dal sa aj poskladať.
A aký bol jeho najlepší zážitok v živote? Na to si spomína Viliam celkom presne a s úsmevom: „Bolo to vtedy, keď sa mi narodili moje dve deti.“ Viliam má jednu dcéru a jedného syna. Má dve vnúčatá a pravnúčat päť, aj jedno pra-pravnúča, ktoré má tri roky.
A aké sú ďalšie plány aktívneho jubilanta?. „Ja si už veľmi plány do budúcna nerobím. Mojím jediným želaním je, aby sa moje deti mali dobre, aby užili toho sveta,“ dodáva Viliam na záver.
