HODRUŠA-HÁMRE. Talentovaný umelecký kováč Marián Volentier sa umeleckému kovaniu venuje už od strednej školy. Absolvoval Súkromnú umeleckú školu v Hodruši-Hámroch, kde okrem umeleckého kováčstva študoval aj zlatníctvo, kovorytectvo či pasiarstvo. „Išiel som na kurz k jednému umeleckému kováčovi v Poprade. Nadchlo ma to, a práve odvtedy sa tomu venujem,“ opisuje svoje začiatky mladý kováč.
Zdobené brány sú hit
Po škole sa rozhodol založiť si vlastnú dielňu, v ktorej majstruje umelecké diela na objednávku. Marián sa venuje predovšetkým exteriérovým a interiérovým plastikám, v podobe dekoračných predmetov či sôch. Výnimkou nie je ani zdobenie kovaných brán. V poslednej dobe sa stalo veľkým trendom nechať si vytepať na brány rôzne obrazy, ktoré ju oživia, okrášlia. Za Mariánom chodia ľudia s rôznymi nápadmi.
„Sú inšpiratívni. Povedia mi nápad, ja si ho v hlave predstavím, nakreslím návrh, ktorý si spoločne so zákazníkom prejdeme a nakoniec to vyrobím,“ hovorí Marián, ktorý najčastejšie na brány vyhotovuje prírodné motívy ako stromy, srnky, orlov či jelene. Tie si podľa jeho slov zákazníci najčastejšie žiadajú. „Vždy je to nejaký iný nápad, každý to chce inak a v tom je tá rozmanitosť umenia,“ hovorí kováč.
Pri jeho práci sa však stretol aj so zvláštnymi požiadavkami. „Jedna pizzeria odo mňa chcela, aby som im na bránu vyklepal pizzu,“ hovorí Marián s úsmevom. Túto zákazku však nakoniec odmietol, pretože by to podľa neho nevyzeralo dobre.
Kovaná brána v podaní Mariána Volentiera. (zdroj: Vladimír Nikodém)Česi sú väčší kováči
Mariánovou najväčšou vášňou je tvorba sôch. Zatiaľ najväčšou sochou, ktorou sa môže popýšiť, je zhruba dva a pol metra vysoký drak s rozpätím krídel až tri metre, ktorého vyrábal v Zlíne pri príležitosti Dňa remesiel. Drak zostal vystavený v miestnej galérii. Výroba sochy trvala približne štyri mesiace. Denne práci na nej venoval približne šesť hodín.
„Bolo potrebné vyrobiť jednotlivé kusy a pospájať ich dohromady,“ vysvetľuje Marián, ktorý výstavy a súťaže, najmä v Čechách, navštevuje pravidelne. „Je to dobrá možnosť sa prezentovať a ukázať svoje umenie ľuďom,“ hovorí. Zo súťaží si mladý kováč odniesol aj niekoľko cien, medzi nimi aj ocenenie v kategórii Slovenský šperk. Všetky teraz visia v jeho rodičovskom dome, v ktorom má zriadenú aj svoju vlastnú dielňu.
Za najväčší úspech však Marián nepovažuje prvenstvá v súťažiach, ale to, že sa minulý rok ako jediný vybraný zástupca z elitných umeleckých kováčov zo Slovenska mohol zúčastniť medzinárodného kováčskeho fóra na českom hrade Helfštýn. Fóra sa okrem Slovenska a Čiech zúčastnili aj kováči z ďalších krajín Európy, ale aj z Ameriky, Japonska či z Ruska.
Mariána do fóra vybrala odborná komisia, ktorá vyberá kováčov s najlepšími výsledkami súťaží.
V priebehu jedného týždňa museli desiati kováči vytvoriť jednu spoločnú sochu, ktorá následne zostala ako expozícia v hrade nastálo,“ hovorí Marián. Každý rok tiež kováč chodí do Čiech na medzinárodné stretnutia umeleckých kováčov.
V Čechách je podľa jeho slov umelecké kováčstvo viac rozšírené ako u nás.
„Tam je kováčskych podujatí oveľa viac, ako máme tu,“ hovorí Marián a pokračuje: „Mávame aj také spoločné kovanie, a keď niečo vytvárame spoločne, je to prínosné. Ostatní kováči mi tak predajú svoje skúsenosti.“ Takéto spoločné kovanie podľa jeho slov funguje tak, že sa dohodnú desiati kováči a dajú si za úlohu napríklad počas jedného víkendu vytvoriť spoločnú sochu.
Spoločne na diele pracujú na nejakom verejnom priestranstve, kde socha po dokončení aj zostane. Dá sa však toľkým umelcom s rôznym cítením spolupracovať? „Vždy jeden, ktorý vymyslí ten návrh, je vedúci kováč a ostatní sa ho pýtajú a pripomienkujú, čo by sa mohlo zmeniť. Vtedy to funguje,“ hovorí.
Kováči si sami stanovia termín, keď socha musí byť hotová a potom na nej pracujú od rána do večera. Aj umeleckých škôl s kováčskym remeslom je v Čechách viac a aj mladí tam vraj majú o tento odbor oveľa väčší záujem ako na Slovensku.
Zatiaľ najväčšia Mariánova socha draka. (zdroj: Archív Mariána Volentiera)
(zdroj: Archív Mariána Volentiera)Sochy musia mať dušu
Marián je medzi ľuďmi i ostatnými kováčmi pomerne známy. Jeho prácu si nevedia vynachváliť zákazníci nielen zo Slovenska, ale aj z Čiech. Jeho výrobky sú rozmanité – od obrúčok, šperkov cez dekoratívne a úžitkové predmety po brány či sochy. Pri práci Marián používa všetky kovové materiály, napríklad sklo, zlato, oceľ, mosadz či meď.
Momentálne skúša kováč prácu so sklom. „Ide o roztavenie skla a jeho následné tvarovanie,“ hovorí. Sklo by chcel kombinovať aj s kovmi. „Chcel by som kombinovať krehké sklo s pevným kovom,“ hovorí. „Zatiaľ by chcel vyskúšať len dekoratívne predmety na stôl, svietniky, misky, a potom nejaké sošky.
Čím sa pri svojej práci inšpiruje? „Pri práci ma inšpiruje čokoľvek. Či už pocity, príroda alebo hudba,“ prezrádza a pokračuje: „Ak ste vnímaví, dokážete nájsť inšpiráciu.“ Každý jeho výrobok je originál. Kópie vyrába len veľmi nerád.
Najviac ho baví realizácia samotného nápadu, myšlienky. Ak má dobrú náladu, cítiť ju aj z výrobku. Ak má melancholickú náladu, aj jeho dielo pôsobí melancholicky.
Marián je tiež veľký detailista a snaží sa neustále zlepšovať. „Mám vysoké nároky na seba. Svoje diela vnímam, že je je to to najlepšie, čo som na danú dobu mohol spraviť, ale musím ísť ďalej. Nezostanem na jednom mieste, aby som nešiel dozadu ale dopredu,“ hovorí. To, čo by na svojich sochách chcel ešte viac vylepšiť, je ich výraz.
„To je ten pocit, keď sa na tú sochu pozriete. Ten pocit, ktorý vo vás vyvolá,“ hovorí Marián. Na to sa chcem momentálne zameriavať, na to, aby to železo malo dušu a niečo vyjadrovalo,“ hovorí. Začal vytvárať modely, aby sa nemusel sústreďovať na technické spracovanie, len na výraz sôch.
Mariána inšpiruje impresionizmus, umelecký smer, ktorý sa snažil zachytiť dojem, atmosféru okamihu. „Veľmi ma tiež inšpirujú aj zahraniční starší kováči. Z impresionizmu sa mi páčia Monetove obrazy,“ hovorí.
(zdroj: Archív Mariána Volentiera)Ceny sôch za stovky eur
Marián teraz pracuje na soške koníka, ktorý bude z čistého striebra, presnejšie z rýdzeho investičného striebra. Takýto materiál si kupujú zákazníci sami vo forme tehličiek či nugetov. Aká je cena výrobkov z drahých kovov?
„Je to individuálne. Záleží na tom, ako to chce mať zákazník prepracované a koľko času to pri výrobe zaberie. Od toho sa odvíja aj cena,“ vysvetľuje kováč. Cena takéhoto približne dvadsaťcentimetrového strieborného koníka sa môže vyšplhať až na osemsto eur. Niektorí zákazníci sú dokonca takí, že sa na cenu ani nepýtajú vopred. „Jednoducho si danú vec nechajú vyrobiť a potom sa dohodneme,“ hovorí.
Umelecké kováčstvo je fyzicky náročná práca a veľakrát v prichádza aj k zraneniam či popáleninám.
„Mal som už narazené šľachy a musel som podstúpiť dvojnásobnú operáciu s palcom aj malíčkom. Teraz mám narazené zápästie,“ hovorí s úsmevom. No ani to ho neodrádza, aby robil ľudí šťastnými jeho umením.
Svoje skúsenosti sa snaží predávať aj študentom z miestnej umeleckej školy, ktorí u neho praxujú. „Baví ich to a to som veľmi rád,“ hovorí. „Dobrého kováča musí baviť jeho robota. Nemôže mu prekážať žiar z ohňa, teda to, že je to fyzicky náročná práca. Keď ešte do nej vloží umenie, je to o to lepšie. Tým sa vlastne odlíši od ostatných,“ prezrádza recept, ako sa stať dobrým umeleckým kováčom.
„Vtedy je už autor. Keď to umelecké cítenie nemá, z toho zostane obyčajné kováčstvo, ako sú napríklad klasické brány. Mariánovým plánom do budúcna je zorganizovať v okolí výstavu, kde by svoje diela mohol odprezentovať – v Žarnovici alebo v Žiari nad Hronom.
Napriek talentu ostáva pokorný. „Zisk, peniaze, úspech alebo dosiahnutie dokonalého spracovania diela nie je pre mňa lákadlom alebo cieľom. Moja vízia je cesta, počas ktorej zhmotňujem svoje predstavy. Dávať im tvar, formu aj výraz,“ hovorí kováč a pokračuje: „Človek dokáže všetko, čo si vie v mysli predstaviť. Mňa láka hľadať to, čo zostáva v mojej mysli neobjavené.“
Marián sa okrem iného venuje aj výrobe šperkov. (zdroj: Archív Mariána Volentiera)
