VOZNICA. Časť obce Voznica, konkrétne lokalita Slavkov, zostane navždy zvečnená na filmovom plátne. Zaslúžil sa o to študent fakulty masmediálnej komunikácie Martin Dámer (23), ktorý tu natáčal jednu zo scén svojho filmu. Materiál poslúži ako praktický výstup jeho diplomovej práce.
Dej s vojnovou tematikou
„Popísať dej filmu je dosť náročné, pretože okrem historických pasáži diváka prenášame do súčasnosti, kde sa stretajú dvaja starí páni v dôchodkovom veku. Jeden je bezdomovec a druhý solventný starý pán. Práve ten sa rozhodne bezdomovcovi pomôcť a chce ho umiestniť do strediska sociálnych služieb. Cestou do tohto strediska sa vynárajú rôzne spomienky na obdobie vojny, počas ktorej sa pravidelne stretávali – no každý na inej strane. Jeden na strane Hlinkovej gardy, druhý na strane partizánov. Vždy, keď nadišla možnosť, aby jeden druhého zabili, neurobili tak,“ hovorí o príbehu Martin. Náročné bolo vymyslieť aj názov filmu. Ten podľa študenta ešte stále nie je definitívny.
„Napriek dlhej a podrobnej príprave, či už literárnej alebo technickej, názov filmu ešte nie je známy. Je to možno paradoxné, ale je to niečo, nad čím som neuvažoval a vymyslieť naozaj dobrý a výstižný názov je ťažšie, než si mnoho ľudí myslí. Dokonca aj v samotnej diplomovej práci mám pre názov filmu vždy vynechané a červenou vyznačené voľné miesto,“ hovorí Martin.
Scéna s popravou deviatich ľudí sa točila na Slavkove vo Voznici. (zdroj: Archív Martina Dámera)Voznica dýcha atmosférou
Ani nájsť vhodnú lokalitu pre filmovanie scén v exteriéri nebolo jednoduché. Nakoniec však zvíťazila Voznica v okrese Žarnovica. Ako sa k nej autor, ktorý pochádza z malej podhorskej obce Cigeľ neďaleko Prievidze, dostal?
„Nájsť vhodnú lokalitu pre filmovanie exteriérových scén z obdobia štyridsiatych rokov nie je jednoduché. Takmer všade trčia stĺpy elektrického vedenia, komíny tovární a ak už náhodou človek natrafí na dobové chalupy, vždy je v okolí alebo na stenách montované osvetlenie a podobne. Režisér a kameramani musia mať aj počas natáčania neustále oči na stopkách, aby sa do záberu nedostalo niečo, čo ho dokáže zničiť. Keď sme hľadali vhodnú lokalitu pre filmovanie tejto scény, bol som viac ako zúfalý, a tak som sa posťažoval môjmu spolubývajúcemu a spolužiakovi Jožkovi Pajerskému, ktorý je Vozničan," dodáva Martin a pokračuje: "
Ten mi povedal, že nad Voznicou sa nachádza akýsi komplex starých hájovní a v priebehu pár minút mi poslal fotky, ktoré tam nasnímal. V momente, ako som ich uvidel, bolo rozhodnuté. Exteriér dokonale spĺňal všetky kritéria, krásne prostredie bez rušivých prvkov. Celé to miesto má svoju atmosféru. Avšak povedať si, že ideme točiť práve tam je jedna vec, no realita druhá. K filmovaniu sme potrebovali povolenie od miestneho starostu, ktorému by som sa veľmi rád poďakoval za umožnenie filmovania a za ochotu vybaviť za nás povolenia od štátnych Lesov SR Žarnovica či poľovníckeho združenia. Predsa len, strieľať v cudzom chotári nie je jednoduché,“ hovorí mladík.
Hlavné postavy vojnového filmu. (zdroj: Archív Martina Dámera)Krv, zbrane i historické autá
A práve so streľbou sa spája scéna točená vo Voznici. „Išlo o scénu typickej druhovojnovej popravy, kde za obeť padlo deväť ľudí. Na Slavkove sme simulovali prostredie dedinskej usadlosti, v ktorej fašisti vyvraždili v podstate všetkých, až na jedného muža. Tým je práve postava bezdomovca Juraja v súčasnosti,“ vysvetľuje Martin.
Celý filmový štáb tvorilo aj s hercami spolu dvadsaťpäť ľudí. „Spomedzi Vozničanov sa na filme podieľal už spomínaný Jožko Pajerský, ktorý mi ako kameraman nesmierne pomohol pri filmovaní inej scény, ktorá sa točila nad obcou Cigeľ,“ hovorí študent. Pri natáčaní použili aj mnoho rekvizít, medzi nimi zbrane, uniformy či výstroj. „Za ne vďačím chalanom z Klubu vojenskej histórie Prievidza a Klubu vojenskej histórie Levice,“ ďakuje Martin a pokračuje:
„Nie je to naša prvá spolupráca, a tak som vedel, že s chalanmi je radosť pracovať. Sú nesmierne precízni a dbajú na autentickosť. Jeden z nich ma dokonca upozornil, aby sme jeho tvár nesnímali z podhľadu, pretože nemá vhodný remienok na prilbe. Je to vec, ktorú si bežný človek nevšimne, no chalani áno, a preto som vďačný za všetku ich podporu,“ hovorí študent.
Pre dotvorenie historickej vojenskej atmosféry použili aj historické automobily. „Išlo konkrétne o motocykel ČZ 125a. Ďalším prekrásnym doplnkom bolo vozidlo KdF 82 Kübelwagen,“ približuje Martin.
Samozrejme, žiadne filmovanie sa nezaobíde bez množstva zábavy. Tú zažili aj študenti pri natáčaní. „Hlavne, keď sa točia vážne scény. Vtedy herci najčastejšie doslova vybuchujú smiechom a bavia celý štáb,“ poznamenáva režisér.
„Predstavte si scénu, kde na zemi v kaluži krvi leží popravená mladá slečna s prestrelenou hlavou. K jej nevládnemu telu sa zohýba jej brat, ktorý ju chce poslednýkrát držať v náručí. A v tom zrazu: „Hapčíííí“. Mŕtva slečna si kýchla tak, že sme sa pár minút len smiali. Nie len vtipné, ale aj nepríjemné veci sa dejú počas filmovania takmer neustále. Ak aj nejakým zázrakom technika „poslúcha“, začne sa zákonite kaziť niečo iné. Napríklad počasie, ktoré nikto z nás neovplyvní. A ak raz scéna začala v zamračenom svetle, je výlúčené, aby v nasledujúcom priamo nadväzujúcom zábere svietilo slnko a všade vôkol bolo ostré svetlo a tvrdé tiene,“ vysvetľuje študent. A čo bude s filmom po jeho dokončení? Plánuje ho Martin odprezentovať aj verejnosti?
O autentické zábery vo filme nie je núdza. (zdroj: Archív Martina Dámera)Film chce ukázať verejnosti
„Po dokončení film poputuje recenzentovi diplomovej práce, ktorý naň vypracuje kritický posudok. Následne bude potrebné toto dielo obhájiť pred štátnicovou komisiou a až potom si možno uvedomím, že som niečo vytvoril. Ak budem s výsledkom spokojný, bol by som veľmi rád, keby sa mi podarilo prezentovať ho na filmových festivaloch. Ale to všetko záleží na výslednej kvalite, ktorú je vopred takmer nemožné odhadnúť,“ vysvetľuje Martin.
Jedno verejné premietanie sa vraj podľa jeho slov určite uskutoční v jeho rodnej obci Cígeľ. Ako hovorí mladý tvorca, natáčanie by bez pomoci ostatných nešlo. „Chcel by som sa poďakovať všetkým, ktorí mi s tvorbou filmu pomohli. Či už ide o školiteľa Dušana Rapoša, najbližšiu rodinu, ktorá má obrovskú zásluhu na tom, že sme vôbec mohli filmovať, či chalanov z klubov vojenskej histórie, pánovi Kudnovi, všetkým priateľom a známym, ktorí mi akoukoľvek formou pomohli pri tvorbe tohto filmu. Bez vás by to nešlo!“
