ŽIAR NAD HRONOM. Mama a dcéra, ktoré propagujú folklór a tradície – zberateľka Ľudmila Pulišová a etnografka Ľudmila Pulišová ml. Obe sa podieľali na výstave z Truhlíc starých materí, ktorú ste mohli navštíviť minulý mesiac v žiarskom kultúrnom centre. Laickej verejnosti priblížila, ako naši predkovia žili a predovšetkým, ako sa obliekali. Organizátori dali dohromady ukážky krojov nielen zo Svätého Kríža (dnes Žiaru nad Hronom), ale aj z okolitých obcí.
V kroji si prevzala aj ocenenie
Vzácnymi kúskami odevu a archívnymi fotografiami prispela aj Ľudmila Pulišová. „Od malička mám k tomu vzťah. Mama mi musela doma veľa spievať. Rada som sa rozprávala so starými ľuďmi a počúvala. Ešte som zažila pravé páračky, tam sa toho neskutočne veľa narozprávalo,“ hovorí dnes už dôchodkyňa o tom, ako jej vášeň pre ľudové zvyky vznikala.
Až neskôr, niekedy v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď už mala deti, začala spomienky pamätníkov zaznamenávať. „Najskôr na čínsky magnetofón, to bola celkom zábava. Až oveľa neskôr mi dcéra darovala diktafón,“ spomína.
Väčšina ľudí, od ktorých získala vzácne informácie a mnohé fotografie, pomrela. Ich dnes žijúci potomkovia si kroj a jeho súčasti pamätajú už len zo starých praskajúcich skríň či povál.
Ľudmilu Pulišovú pozná jej okolie aj ako zberateľku, mnohé z exponátov vystavených v pamätnej izbe pod hradom Šášov sa tam dostali práve vďaka nej.
„Aj na túto výstavu šli dva kožúšky, lajblík, čepiec, kytla odo mňa,“ vymenúva. Vo svätokrížkom kroji, ktorý má vo veľkej úcte, si prišla prevziať aj pamätnú plaketu za dobrovoľnícku činnosť spojenú s uchovávaním histórie mesta Žiar nad Hronom.
Po ocenenie si prišla Ľudmila Pulišová vo svätokrížskom kroji. (zdroj: Iva Zigová)Pripravujú spoločnú publikáciu
Nie je sa čomu čudovať, že vzor vo svojej matke našla aj Ľudmila Pulišová ml. „Vyvinulo sa to prirodzene. Mama tancovala v súbore a brávala nás so sebou na nácviky. Na strednej škole som sa o folklór začala zaujímať viac a neskôr som išla študovať národopis,“ vysvetľuje, ako sa dostala k svojej profesii. Aktuálne pôsobí v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
Kým mama desiatky rokov zbiera časti krojov, fotografie a živé spomienky ľudí z regiónu, dcéra sa venuje zhromažďovaniu starších literárnych a archívnych prameňov.
„Postupne by sme to chceli dať dokopy a vydať to knižne,“ avizuje etnografka.
„Je toho toľko, že by si to zaslúžilo pretaviť do knižnej podoby,“ potvrdzuje jej mama.
Z výstavy z Truhlíc starých materí. (zdroj: Iva Zigová)Muži si vlasy potierali masťou
Ako sa teda naši predkovia obliekali? Vo Svätom Kríži a jeho okolí ešte aj koncom 19. storočia pretrvávali niektoré prvky tradičného odevu. Kroje však postupne vytláčala konfekcia. Pod mestský štýl sa podpísalo vysťahovalectvo, ale aj odchod mužov na vojnu, z ktorej sa vracali s inými zvykmi.
Pre tradičný mužský odev bola podľa slov etnografky základom košeľa, ktorá pôvodne bola krátka s dlhými širokými rukávmi z doma tkaného plátna. K nej sa nosili široké plátené gate dlhé do polovice lýtok a na koncoch roztrapkané.
„Typickým bol široký kožený opasok s troma prackami, doňho si muži ukladali peniaze alebo na ňom mali zavesený mešec s tabakom, prípadne si zaň zasúvali fajku,“ približuje múzejníčka.
V zime k plátnu pribudlo súkno a z neho vesty, kabanice či dlhý kabát cez plecia – takzvaná širica.
„Zaujímavosťou bol účes. Ešte v 19. storočí nosili muži vlasy dlhé po plecia v strede rozdelené pútcom. Aby im nepadali do očí, potierali si ich masťou,“ hovorí odborníčka. „Až na vojne, kde ich ostrihali, sa pre nich stal bežným krátky zostrih, ktorý im už ostal,“ dopĺňa.
Mužský kabát cez plecia s názvom širica. (zdroj: Iva Zigová)Dnešné kroje strácajú historickú vernosť
Hornú časť ženského odevu tvorilo takzvané oplecko s nazberanými rukávmi ukončenými dierkovanou výšivkou alebo zdobenými čipkou. Spodnou časťou bola sukňa alebo kytla. „V tom čase boli módne široké boky, ženy si preto pod sukne priväzovali šúľky, aby im ich to opticky zväčšilo,“ pripomína módu etnografka.
Lajblíky zdobené flitrami či stužkami boli malými umeleckými dielami, v dedine ich vedelo ušiť a vyzdobiť len niekoľko žien. Pod vestičkou nosili ženy takzvanú delinku, štvorcovú šatku preloženú do trojuholníka a prekríženú cez prsia.
„Zaujímavosťou je, že delinka mala svoju úlohu aj pri ohláškach. Podľa toho, o koľké v poradí išlo, takú farbu mala. Na prvé sa chodilo s bielou, na druhé s modrou a na tretie s bordovou,“ objasňuje odborníčka.
Keď sa na zachovávanie tradícií v obciach pozerá jej mama dnes, oceňuje, že folklórnych súborov v mestách aj v obciach opäť pribúda. Čo sa podľa nej vytráca, je však snaha o historickú vernosť.
„Pre mňa je ideálom čo najvierohodnejší kroj, verný obdobiu aj regiónu, ktoré má reprezentovať. Dnes sa ale šije všeličo, ľudia majú tendenciu si ten odev príliš krášliť, lebo sa im to tak páči. S tradíciou to má však len málo spoločné,“ hodnotí súčasný trend zberateľka.
