BANSKÁ ŠTIAVNICA. Sestry Magdaléna a Emília Vášáryové sú akýmisi patrónkami barokovej pamiatky. Boli to práve ony, ktoré si adoptovali prvú z kalvárskych kaplniek a prispeli na jej obnovu. Stali sa tak inšpiráciou pre ďalších.
Návštevníkom známej kalvárie už slúži nové centrum s parkoviskom (+ FOTO) Čítajte Otvárali ste centrum pre návštevníkov banskoštiavnickej kalvárie. Aký je váš vzťah k tomuto miestu?
- Som Štiavničanka, narodila som sa tu a žila 17 rokov. Na cintoríne ležia moji starí a prastarí rodičia, takže sa sem stále vraciam. Môj otec nám vštepil lásku k tomuto mestu a k tunajším pamiatkam a ich významu. Pamätám si, keď komunisti v 50. rokoch minulého storočia chceli všetko zbúrať a postaviť nové. Vtedy srdce môjho otca dostalo prvú ranu.
So sestrou ste ako prvé adoptovali jednu z tunajších kaplniek, konkrétne Ježiš na Olivovej hore, a motivovali ste tak iných...
- Ešte ako veľvyslankyňa vo Viedni som sa snažila založiť nadáciu, ktorá by pomohla vrátiť kalvárii život. Zámer sa neskôr prerodil do Kalvárskeho fondu. Ale potrebovalo to takého človeka, ako je Martin Macharik. Bolo preto logické, že prvý, koho oslovil na adopciu kaplniek, som bola ja a cezo mňa aj moja sestra. Dali sme dokopy peniaze a podarilo sa to. Takže, kto si ešte neadoptoval kaplnku, prosím! (úsmev)
V úvodnom príhovore pri otváraní návštevníckeho centra ste spomenuli, že rozhodnutie darovať peniaze na obnovu kaplnky sa vám vracia.
- Mám taký pocit. Vychovali ma tak a som presvedčená, že keď niekto robí dobro, vráti sa mu to. Darí sa mne aj mojej rodine. Žijeme, sme veselí, rozširujeme sa. Pred týždňom som tu bola s vnúčatami. Dúfam, že budú pokračovať v tejto našej činnosti.
Kalvária zažívala v posledných desaťročiach dobré aj zlé časy. Ako si na to spomínate?
- Pamätám si kalváriu, keď ešte veľmi intenzívne fungovala ako sakrálny objekt. Moja nemecká babička sem chodievala peši dlhé kilometre a po Svätých schodoch išla kolenačky modliac sa, aby sme boli zdraví. Ja som ju sprevádzala, takže aj ja som si ich prešla na kolenách.
Ale pamätám si aj, ako túto krásnu pamiatku rozkrádali. Najhoršími časmi boli asi 70. roky. Začali ju opravovať v dobrej viere, no otĺkli pôvodné omietky. Historické kľučky som neskôr objavovala v domoch pod kalváriou. Môj spolužiak, ktorý vtedy zodpovedal za prísun materiálu na obnovu kalvárie, mi vtedy povedal, že môže nasadiť aj troch psov a troch strážnikov, no do rána aj tak polovicu materiálu rozkradnú.
