ŽARNOVICA. Dvadsaťdeväťročná Žarnovičanka zasvätila svoj život lietaniu v oblakoch ako letuška. V Žarnovici žila do svojich osemnástich rokov, neskôr bývala vo viacerých mestách na Slovensku i v Európe kvôli štúdiu a práci. V súčasnosti žije v Spojených arabských emirátoch, v Dubaji.
Povolanie letušky so sebou prináša množstvo zaujímavých vyhliadok na cestovanie a inak to nie je ani v Luciinom prípade. O svojich cestách sa dokonca letuška rozhodla písať blog, kde sa o svoje zážitky a skúsenosti delí s ostatnými. O jej vášni nám porozprávala v rozhovore.
Lucia, ako dlho sa už venujete cestovaniu? Ako ste sa k nemu dostali?
- Cestovanie je mojou záľubou už veľmi dlho. Aktívne však cestujem niečo viac ako štyri roky, pretože pracujem ako letuška. Spoznávanie nových miest a ľudí, život v kufri a lietanie v oblakoch je na dennom poriadku. K tomuto povolaniu, lepšie povedané životnému štýlu, som sa dostala náhodou. Hľadala som nejaké informácie na internete a našla som tam aj ponuku tejto leteckej spoločnosti. Išla som na pohovor, vzali ma a o tri mesiace som už pristávala v Dubaji, v mojom novom domove.
Spomínali ste, že pracujete ako letuška. Tie vďaka svojmu povolaniu precestujú svet. Aké miesta ste už navštívili?
- Áno, je to pravda. Nikto ale už nehovorí o tom, za akú cenu vidíme svet. Usmiate fotky na sociálnych sieťach, promenáda po svetových letiskách, krásna uniforma a krásny make-up nie sú zárukou toho, že tento život je ľahký a taký „lesklý“, ako si mnohí myslia. Navštívila som každý kontinent sveta okrem Antarktídy, zatiaľ. Videla som už okolo 70 miest sveta a v niektorých z nich som bola aj viackrát.
Ktoré z miest vás zaujalo najviac a prečo?
- Je ťažko rozhodnúť, kde sa mi páči najviac. Na svete je veľmi veľa krásnych miest, ktoré by stáli za spomenutie. Ja spomeniem tie, ktoré sú od Slovenska najvzdialenejšie. Moje top miesta, ktoré som doteraz navštívila, sú Los Angeles, San Diego a San Francisco, mestá v Kalifornii. V San Diegu som videla môj najkrajší západ slnka na sveta. Hneď za ním je západ slnka na ostroveMaurícius. Mojou srdcovkou je aj Japonsko, kde som strávila tohtoročnú dovolenku. Južná Afrika má tiež svoje miesto v mojom top liste. A takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho...
Lucia začala cestovať ako osemnásťročná. Odvtedy precestovala skoro celý svet. (zdroj: Archív Lucie Bánovskej)O svojich cestovateľských zážitkoch sa s ostatnými delíte na svojom blogu. Čo vás viedlo k tomu, aby ste si ho začali písať?
- Blog som začala písať hneď, ako som sa stala letuškou, ale vzhľadom na náročnosť povolania som sa tomu prestala venovať. Teraz nastal čas sa k tomu prinavrátiť. Cieľom blogu je priblížiť čitateľovi miesta, o ktorých možno uvažuje ako o dovolenkovej destinácii, ale stále váha, či ísť alebo nie. Je to aj pre ľudí, čo si len tak radi prečítajú zážitky niekoho iného a dozvedia sa aj niečo autentické o danej kultúre a krajine.
Môj blog luciabanovska.wordpress.com je veľmi čerstvý, ešte tam nie je veľa príspevkov. Postupne tam však budú pribúdať články so zážitkami z celého sveta. Bude to písané aj po anglicky, teda zahraniční čitatelia si prídu tiež na svoje.
Váš najnovší blog je o Japonsku, respektíve o mestečku Kyóto. Bola to vaša prvá návšteva Japonska alebo ste si Japonsko zamilovali natoľko, že sa sem vraciate často? Prečo práve Japonsko? Čo vás na ňom inšpiruje?
- Ako som spomínala, Japonsko je jedna z mojich srdcoviek a pred pár dňami som sa odtiaľ vrátila z dovolenky. Zážitky boli tak silné, že som sa rozhodla podeliť práve s nimi ako prvými. Zatiaľ je publikovaný zážitok, keď som sa prezliekala za gejšu. Čoskoro sa ale čitatelia môžu tešiť na zážitky z výstupu na horu Fuji a potom na mnohé ďalšie, nielen z Japonska.
Krajina vychádzajúceho slnka je úplne iná než Európa a prostredie, v ktorom žijeme my. Rozdiely sú v ľuďoch a aj v ich správaní, kultúre aj v ich životnom štýle. Učarovalo mi práve tým, že je iné, pre mňa celkom exotické. Zapáčilo sa mi tam hneď od prvého momentu, a to bolo asi pred troma rokmi. Odvtedy sa tam rada vraciam.
O svojich zážitkoch sa mladá letuška rozhodla písať blog. (zdroj: Archív Lucie Bánovskej)Na svojej ceste ste si vyskúšali prevtelenie sa do obleku gejše, čo opisujete aj vo svojom blogu. Aký to bol pre vás zážitok?
- Bol to úžasný zážitok a dopriala by som ho každému. Myslím si, že každý, kto plánuje návštevu tejto krajiny, by mal toto absolvovať ako „povinnú jazdu“. Žena prezlečená za gejšu a muž za samuraja. Úplná fantázia a skúsenosť, o ktorú človek nikdy nepríde.
Máte z cestovania aj nejaké vtipné príhody?
Vtipných príhod je veľa. Jeden z nezabudnuteľných zážitkov je ísť prvýkrát na japonské WC. Pristanete na letisku a potrebujete použiť toaletu, alebo ak vydržíte až do hotela, šok bude rovnaký. WC, ktoré má milión funkcií, ovládací panel k nemu napravo a všetko písané po japonsky! V tomto momente dúfate, že vykonáte, čo treba, a žiadnu ujmu neutrpíte. Potom príde na rad splachovanie a to je ďalšia neznáma.
Tlačidlá na splachovanie sú maskované a trvá pár sekúnd, niekedy minút, kým na to prídete. Japonské toalety by mali mať priložený manuál, to si myslím ja. Jednou z funkcií japonského WC je aj hudba, rôzne druhy hudby. Sedenie na tróne si môžete spríjemniť zvukmi horskej čistinky, alebo šumom mora.
Za spomenutie stojí aj jedna milá príhoda z „konca sveta“, z Aucklandu na Novom Zélande. Niekto tam na mňa kričal, keď som kráčala po ulici. Dotyčný pán ma oslovoval mojím menom, ale ani tak som tomu nevenovala pozornosť. Veď kto by ma mohol poznať v tom šírom a ďalekom svete. Kamarátke, s ktorou som kráčala, to ale nedalo a otočila sa. Pán za nami utekal a potom som pochopila prečo.
Bol to môj pasažier z letu, ktorého som v ten deň priviezla na Zéland a chcel ma pozdraviť. Bol to veľmi príjemný pocit. Treba podotknúť, že letušky v uniforme s červeným rúžom vyzerajú zvyčajne úplne inak než v civile, preto som bola prekvapená, že ma vôbec spoznal.
(zdroj: Archív Lucie Bánovskej)Ľudí v súčasnosti odrádzajú od cestovania najmä obavy z hrozby terorizmu. Nebojíte sa cestovať? Ako možno povzbudiť ľudí, aby sa nebáli vycestovať a cítili sa bezpečne?
- Cestovať sa nebojím, veď to by som potom nemohla vykonávať svoju prácu. Ja mám taký dosť tvrdý názor na toto nebezpečenstvo. Ak má lietadlo spadnúť, tak spadne. Ak ma má niečo niekde zraziť, tak ma zrazí. Ak budú ľudia sedieť doma na posteli, aby boli v bezpečí, padne na nich skriňa. Cieľom terorizmu je šíriť strach z vychádzania z domu a z cestovania. Je na nás, či sa tomu podriadime alebo nie.
Cestujete sama alebo ešte s niekým iným?
- Tí, čo ma poznajú, vedia, že som veľmi spoločenská. Nerada som sama a nerada cestujem sama. Na dovolenky preto cestujem rada v spoločnosti priateľov.
Aké sú vaše ďalšie cestovateľské plány a na čo sa môžu čitatelia tešiť pri ďalšom blogu?
- Už vyššie som načrtla, že by som chcela uverejniť pocity a zážitky z výstupu na najvyššiu horu Japonska. Neskôr sa budem snažiť čitateľom priblížiť aj môj život letuškovania. Na túto tému bolo popísaných už veľa článkov a čítala som veľa rozhovorov s letuškami. Môžem už teraz prisľúbiť, že môj článok bude iný. Na moje povolanie sa pozriem inou optikou. A nebude ružová.
Máte nejaké cestovateľské rady a tipy pre tých, ktorí sa chcú vydať do sveta, povedzme za exotikou, za čo najlacnejší peniaz?
- Odkedy lietam letom-svetom, som sa naučila, že ubytovanie netreba rezervovať veľmi dopredu. Pokiaľ ide človek za zážitkami a poznaním, tak na mieste bude len spať.
Nemyslím si, že treba investovať do drahých hotelov. Mne stačí čistá posteľ a sociálne zariadenie. Na tomto si teda nepotrpím. Overené stránky na internete zvyčajne ponúkajú vierohodné hodnotenia. Stačí sa len nimi prelúskať a cestovateľ bude mať obraz o (ne)kvalite daného ubytovania.
Stravovanie na najvychytenejších uliciach metropol sveta tiež nepatrí medzi moje obľúbené, pretože tam jedlo bude mať turistické ceny a kvalita môže pokrivkávať. Treba zájsť do malých uličiek a rodinných reštaurácií. Nikdy nezabudnem na to, že najhoršie špagety Agli Olio som mala v Ríme neďaleko fontány Di Trevi. Za zážitky a atrakcie sa platí všade. Tiež sa ale dá nájsť najlepšia cena.
Prieskum na internete ponúkne človeku predstavu o cene a v destinácii si to overí u miestnych. Veľakrát sa mi stalo, že daná atrakcia bola na mieste ešte lacnejšia. S lokálnymi obyvateľmi sa dá potom aj vyjednávať a v tom som ja doma. To robím najradšej. Takto znie môj rýchly recept na lacnú dovolenku.
A už dávno neplatí, že to je Chorvátsko. Lacno som precestovala Zanzibar, Maurícius a nedávno aj Japonsko. Lacno je ale relatívny pojem, teda keď hovorím lacno, mám na mysli lacno na pomery v destinácii. Srí Lanka, Thajsko, Vietnam, alebo Kambodža tiež patria k vychyteným destináciám na dobrodružstvo „za pár šupov“.
(zdroj: Archív Lucie Bánovskej)A možno rada pre tých, ktorí by chceli cestovať, len sa nevedia odhodlať...máte pre nich nejaké odporúčanie?
- Za svojimi snami treba ísť. Nikdy nie je neskoro vycestovať prvýkrát. Najskôr na krátko na skusy a potom sa to podľa mňa každému zapáči. Potom bude cestovať pravidelne alebo aj odíde na rok túlania sa po našej modrej planéte.
Ak je to pre niekoho pridlhá doba, tak sú možnosti výmenných pracovných pobytov, a to nehovorím o Európe. Dá sa ísť do Ázie, Afriky a aj Austrálie, alebo Ameriky. Možností je veľa, len sa netreba nechať odradiť. Kde je vôľa, tam je vždy cesta.
Ak by ste to mohli zhrnúť – čo pre vás znamená cestovanie?
- Cestovanie je pre mňa poznanie, rozširovanie si obzorov, spoznávanie svojich limitov aj samej seba. Cestovanie ma naučilo, ako komunikovať s rôznymi národnosťami. Dozvedala som sa veľa zaujímavostí o krajinách. Myslím, že som sa v priebehu týchto štyroch rokov neskutočne veľa naučila v každom smere.
Ani jedna kniha by mi nedala toľko poznatkov, čo mám teraz. Samozrejme, nič z tohto by nebolo bez podpory rodiny, pretože moja práca nie je vždy jednoduchá a neraz mi bolo ťažko. O tom ale nabudúce.
Luciin blog o zaujímavých cestovateľkých zážitkoch si môžete prečítať TU.
