, ktorá dostala nemecké pomenovanie „Paulisch“, patrila s Veľkým Polom Paulinérom. Keďže predtým v chotári terajšej obce boli postavené štyri vodné píly na spracovanie lesnej guľatiny, vzniklo aj pomenovanie v maďarčine „Dóczi – furesz“(furesz – píla). Pomenovanie sa postupne viackrát menilo. V roku 1536 Fyurez, v roku 1545 Pylafyriz, v roku 1773 Píla a v roku 1920 Tekovská Píla. Nemecké pomenovanie Paulisch si obyvatelia bez zmien ponechali cez celé obdobie osídľovania.
Eugen Čižmárik, súčasný starosta a otec troch detí, pôsobí vo funkcii starostu druhé volebné obdobie. „Pochádzam z Banskej Štiavnice, sem som sa priženil,“ vysvetľuje starosta a pokračuje: „A hoci nie som rodák z Píly, veľmi som si to tu obľúbil. Nikdy som svoje rozhodnutie vychovávať tu svoje deti neoľutoval.“ I keď samotná obec zaberá pomerne rozsiahle územie, približne 26 štvorcových kilometrov, obyvateľov má iba niečo cez 150. „Obciam, ako je naša, sa iba ťažko darí získavať potrebné finančné prostriedky. Preto s financiami, ktoré máme k dispozícii, hospodárime opatrne a využívame ich naozaj na tie najdôležitejšie potreby. Napríklad najbližšie nás čaká rekonštrukcia budovy obecného úradu,“ približuje neľahkú situáciu Eugen Čižmárik. Starosti mu robí aj vysoká nezamestnanosť, ktorá je viac ako 40 percentná. Aj tu, podobne ako v iných obciach, pracujú v aktivačnej činnosti nezamestnaní obyvatelia z obce. V zime sa starajú o údržbu ciest, odpratávanie snehu a vo zvyšný čas roka zase o zeleň obce. „Ľudia, ktorí sa aktivačnej činnosti zúčastňujú, sú veľmi šikovní a musím ich pochváliť. Aj vďaka nim je obec upravená,“ chváli nezamestnaných starosta. I keď sa obec borí s nedostatkom financií, školu má stále v prevádzke. „Školu navštevujú deti prvého stupňa, dochádzajú k nám i z Veľkého Pola. Čo je rarita, máme iba 15 detí v celej škole,“ hovorí starosta. Učí sa vnej však tak ako v ostatných, deti v ničom nezaostávajú za rovesníkmi z väčších škôl. Majú dokonca viac príležitostí pracovať i s počítačmi. „Ako mnohé iné školy, aj my sme sa prihlásili do projektu Infovek. V rámci neho sme pre školu získali 6 počítačov. Je to veľké plus pre deti, pretože kým vo väčších obciach alebo v mestách sa o rovnaký počet počítačov musí deliť oveľa viac detí, u nás si za počítač môže sadnúť každé dieťa,“ vymenúva výhody malej školy Eugen Čižmárik.
Aké sú jeho plány do budúcna? „Keďže máme veľmi peknú a čistú prírodu, bol by som rád, keby sa v obci praktizovala agroturistika. Mám už vypracovaný aj menší plán, ale nebudem radšej predbiehať, aby som to neporiekol.“ No a čo robí starosta Píly vo svojom voľnom čase? „Okrem toho, že sa venujem rodine a prácam okolo domu, hrám aj vo vlastnej country kapele Spona.“
Obľúbená kapela spona
Miestna trampská a country skupina vznikla v roku 1999 ako rodinná kapela, pôsobil v nej otec s tromi deťmi. „Najmladší Tomáš hrajúci na mandolínu mal pri začatí účinkovania na verejnosti 9 rokov, starší Ján hrajúci na gitare 10 rokov,“ vysvetľuje Eugen Čižmárik, zakladateľ skupiny. Na gitare a spevom v tom čase sprevádzala kapelu aj 12-ročná Eva Trajteľová. „V roku 2000 sa k nám hrou na kontrabas a spievaním pridala aj dcéra Erika.“ Otec Eugen – hrajúci na banjo a fúkaciu harmoniku – velil a učil deti hrať a spievať prevažne vlastné skladby. V roku 2001 skupinu opustila Eva Trajteľová a o rok neskôr aj Erika. „Vzápätí nato však pribudol basgitarista a vokalista Radovan Supuka a neskôr ešte harmonikár Milan Fabian.“ V tomto zložení kapela vydala aj svoje prvé CD. „Hráme všetko, čo sa nám z country a trampskej hudby páči. Či už je to na rôznych koncertoch, country báloch alebo pri táborákoch. Naposledy sme pred pár týždňami vystupovali aj v televízii, v programe Drišľakoviny,“ hovorí na záver Eugen Čižmárik.
Postupný vývoj udalostí v obci
Osídlenie sa spája aj s obdobím rozmachu baníctva v okolí Kremnicka, Štiavnicka a Novobanska. Prisťahovalci – osídlenci sem prišli z Bavorska a Švábska. Priniesli si so sebou aj ich nemecké nárečie, ktoré sa zachovalo s menšími obmenami do polovice 20.storočia, čiže do konca II. svetovej vojny. V tunajšom okolí boli otvorené banské štôlne, kde bola ruda bohatá na zinok, železo a meď. Táto vydolovaná ruda sa vozila na vozoch s volským záprahom do Žarnovickej Huty, kde bola aj spracovaná. Keďže okolité kopce sú vápencového pôvodu, boli na viacerých miestach postavené pece na pálenie vápna. Dolovaný vápencový kameň bol v nich vypálený na kvalitné vápno. Toto vápno nebolo vhodné na bielenie, pretože bolo šedej farby. Používalo sa na murovanie s kameňom pri stavbách nových domov ešte v predvojnových rokoch. Bolo veľmi dobrým stavebným materiálom a držalo v murive ako betón. Najdlhšie sa zachovali vápenné pece vedľa cesty pod Wolfovým štálom. Na bielenie miestností sa používalo kamenné vápno zo Skýcova alebo aj z Veľkého Pola. Celý chotár terajšej obce bol postupne osídlený všade tam, kde boli k tomu vhodné podmienky. Dôležitým faktorom bola prítomnosť vody a miesto na postavenie domu, prípadne aj hospodárskej budovy. Takto boli vytvorené osady – štále (spolu 62 štálov), v ktorých bývalo 1 – 10 rodín. V niektorých domoch, hlavne v tých starších drevených alebo vymurovaných z kameňa, príp. surovej tehly, bývali aj dve rodiny. Najväčší rozmach obce nastal v predvojnových rokoch. Po vojne sa začali stavať nové rodinné domy, ktoré už boli moderné na to obdobie. Stavali sa z kameňa a pálenej tehly, pokryté boli škridlou alebo eternitom. Väčšina obyvateľov sa zaoberala poľnohospodárstvom, chovom dobytka a prácou v lese. V letnom období chodilo mnoho ľudí na sezónne poľnohospodárske práce do južných oblastí, či už na žatvu obilia alebo na polročné poľnohospodárske práce. Odtiaľ si priniesli výžinok – obilie, ktoré im priamo v mlynoch pomleli a domov si odniesli už len zomletú múku. Týmto spôsobom si zabezpečovali obživu na celý rok aj bezmajetní obyvatelia, ktorých bola prevažná väčšina. Do roku 1944 z celkového počtu obyvateľov bolo 92 % nemeckej národnosti a 8% slovenskej národnosti. V obci sa nenachádzali žiadne cigánske rodiny.
O kultúrnu a osvetovú činnosť v obci sa vždy starali učitelia. Najviac sa však zaslúžila o kultúru v obci učiteľka Anna Rovanová – Wolfová. Po celú dobu jej pôsobenia sa v tunajšej škole vždy postarala o dobrý kultúrny program ku každej príležitosti. Išlo hlavne o verejné oslavy so školákmi pre všetkých občanov: MDŽ, 1.máj, Deň víťazstva 9. máj, Deň detí, SNP. Okrem uvedených osláv Anna Wolfová nacvičovala divadelné hry s dospelými, ako aj s deťmi zo školy. S nacvičenými divadlami sa chodilo na zájazdy do širokého okolia s veľkým úspechom. Za dlhoročnú prácu v ochotníckom divadle bola učiteľka v roku 1978 vyznamenaná pamätnou plaketou od Ústredného výboru Zväzu divadelných ochotníkov na Slovensku v Bratislave. Historické obleky pre hercov boli požičiavané z Martinského divadla. Medzi najčastejšie hrávané hry patrili: Ženský zákon, Bačova žena, Mirandolína, Perníková chalúpka (pre deti). Dalo sa postaviť nové javisko s obojstrannými kulisami a horizontom, ktoré namaľoval veľkopolský farár Alojz Drienko. Javisko bolo moderne vybavené s elektrickým osvetlením, ako aj farebnými reflektormi. V obci veľmi dobre pracovali spoločenské organizácie: SZŽ (Slovenský zväz žien), SČK (Slovenský červený kríž), Požiarny zbor a JSD (Jednota - spotrebné družstvo). Každú zimu sa usporadúvali spoločné páračky peria s kultúrnym programom. V letnom období sa uskutočňovali autobusové zájazdy v rámci celého Slovenska. Vždy sa teda cestovalo do iného regiónu, aby sa spoznávali krásy Slovenska. Koncom 20. storočia kultúrna činnosť veľmi upadla. Hlavnými dôvodmi úpadku kultúrnej činnosti bol značný úbytok obyvateľstva, moderná kultúra – televízia, nezáujem od mladých učiteľov. Posledné roky sa obec dostala do značného úpadku v zamestnanosti, v poľnohospodárstve a v počte obyvateľstva. Počet obyvateľov stále klesá, len počet rómskych občanov každým rokom stúpa. Mladé rodiny s deťmi odchádzajú a starí občania už len starnú na dožitie.
Vladimír Wolf, rodák a jediný pôvodný obyvateľ žijúci v Píle, pracoval na zostavení obecnej kroniky tri roky. „Tak ako každá rodina, tak aj obec Píla má svoju históriu z minulosti,“ píše v úvode kroniky. „Snažil som sa objektívne popísať aj rôzne udalosti týkajúce sa našej obce. Údaje o histórii, ako aj ostatné udalosti, bolo obtiažne zisťovať, no napriek tomu sa mi ich podarilo obstarať. Mnohé údaje som čerpal z nemeckej knihy „Hochwies – Paulisch“ (Veľké Pole – Píla) od farára Jozefa Madaya, ktorý pôsobil niekoľko rokov na farnosti vo Veľkom Poli. Ďalšie údaje som zisťoval vo viacerých matrikách ako aj od najstarších občanov a nakoniec aj z vlastne prežitých rokov v rodnej obci Píla. Dúfam, že tie najhlavnejšie udalosti sú podchytené. Ak som predsa na nejakú udalosť pozabudol, tak prosím, aby mi to bolo prepáčené.“
Autor: pripravila Lenka Ihradská