už celé roky pomáhal zahnať samotu. Veď manžel jej zomrel pred mnohými rokmi a jediný syn žije so svojou rodinkou v Kremnici. Napriek tomu, že ju každý týždeň chodili navštevovať, v posledných rokoch sa najčastejšie stretávala so svojou sestrou, ktorá tiež žije v Prestavlkoch. V utorok, deň po vražde, však musela ísť k lekárovi, preto sa u Kataríny nestihla cez deň zastaviť. Prišla až v podvečer. Nemysliac na nič zlé preliezla zamknutú bráničku a vošla do stále odomknutého domu. Pohľad, ktorý sa jej naskytol, jej nezmizne spred očí do smrti.
Hrozná správa sa rozšírila rýchlosťou blesku. Zdesenie Prestavlčanov je o to väčšie, že z domu zavraždenej nič nezmizlo. Potuluje sa po dedine šialený vrah? Je to niekto spomedzi nich? Starenka Antalová bola obyčajnou dedinskou ženičkou. Celý život statočne pracovala v prestavlckom družstve, nemala žiadne majetky, ktoré by jej mohli závidieť. A predsa sa našiel zákerný vrah, ktorý po dokonaní ohavného skutku prehľadal a rozhádzal celý dom....
Strachom ochromené Prestavlky nás ešte aj tri dni po vražde privítali nezvyčajným tichom. Len kde tu sa ozýval brechot strážnych psov. Jeden štekal rovno pri dome zavraždenej. Ktovie či štekal aj vtedy, keď vrah preskakoval bránku. Vo dvore sme tesne pred odchodom do Kremnice zastihli syna Kataríny Antalovej.
„V utorok večer okolo ôsmej hodiny nám zavolali, že sa stalo nešťastie,“ opisuje Ľudovít moment, kedy sa dozvedel o smrti matky. „Okamžite sme sadli do auta a až tu sme sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo. Bol tu len jeden policajt, ktorý nás dnu nepustil. Čakali sme takmer celú noc. Potom prišli ďalší policajti, súdny lekár... Až potom sme ju uvideli... Polosedela v kaluži krvi s podrezaným hrdlom,“ ťažko hľadá miernejšie slová. „Celý byt bol rozhádzaný, veci zo skríň vyhádzané, nič však nechýbalo. Zabil ju pre nič,“ s trpkosťou, ale najmä s veľkým smútkom v hlase skonštatoval syn. „Je to hrozné, ani v najhoršom filme niečo také nevidíte....“ Ako sa ďalej dozvedáme, Katarína bola na svoj vek ešte veľmi čulá osôbka. Jej veľkou záľubou bola záhradka, stihla v nej už všetko posadiť, ba obrábala si aj záhumienku. A aj keď ju nohy pobolievali, sama si chodila nakupovať, varila si, v podstate sa tešila z dobrého zdravia. Mohla si ešte pekných pár rôčkov požiť.
„Patrila medzi starších obyvateľov obce, poznal som ju veľmi dobre,“ povedal nám starosta Vojtech Kukučka, ktorého sa surový čin hlboko dotkol. „Voľakedy sme spolu robili v družstve, bola to jedna z najsvedomitejších pracovníčok. Ešte aj teraz som si rád vypočul jej múdre rady. Takýchto občanov by sme mohli mať aj viac...,“ skonštatoval. Starosta si myslí, že Katarína doplatila na svoju dobrosrdečnosť. Neraz finančne pomohla ľuďom v núdzi. Asi to niekoho inšpirovalo. „Prezrel som si aj obecnú kroniku, ktorá existuje od roku 1838, no nikde som nenašiel zmienku, že by sa niečo podobné v našej obci odohralo. Je to hrozná tragédia,“ dodáva starosta. Pre Prestavlčanov násilná smrť Kataríny Antalovej znamená jedno. Zamykať, zamykať, zamykať. Ani jeden z nich nechce riskovať, že by sa podobná tragédia mohla odohrať ešte raz.
S Katarínou Antalovou sa dedina navždy rozlúčila na prestavlckom cintoríne v sobotu.
