Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

Darujte kvietok svojej mamičke!

Vedeli ste, že Deň matiek sa oslavoval už 250 rokov pred Kristom? Aj keď sa od toho dnešného líšil v mnohých veciach. Boli to oslavy v starovekom Grécku na pamiatku matky všetkých bohov. Trvali po dobu troch dní, od 15. – 18. marca. V Anglicku sa slávi te

nto sviatok už viac ako 1 600 rokov. Tradoval sa vždy štvrtú nedeľu od Veľkej noci (alebo 40 dní). Išlo spočiatku o ceremoniál na počesť matky cirkvi. Ľudia putovali do svojich rodných diecéz, aby si v rodnom chráme tento sviatok uctili. Tí, ktorí boli pokrstení v kostole, mali v tom čase povinnosť navštíviť svoju krstnú matku. V tom čase však v Anglicku prevažovalo služobníctvo, ktoré nemalo ani domov, zväčša žili v príbytkoch svojich pánov. Na Deň matiek však väčšina dostala voľno a mnohí povzbudení predstavou domova vracali sa k mamám, aby s nimi mohli stráviť aspoň jeden deň.
V roku 1907 žena menom Anna Jarvisová z Filadelfie začala kampaň za národný Deň matiek. Tento nápad dostala vtedy, keď jej umrela matka Anna Reese Jarvisová a ona jej v deň prvého výročia úmrtia dala slúžiť bohoslužbu. Bolo to 10. mája 1908. Na druhé výročie, vďaka podpore cirkvi v Graftone, si ľudia v celej Filadelfii pripomenuli Deň matiek. Prečo sa tak rozhodla? Dňom matiek chcela Anna Jarvisová upriamiť pozornosť a obdiv na všetkých rodičov a posilniť tak rodinné vzťahy, pretože jej matka zomrela a ona cítila, že jej počas života nevenovala dosť pozornosti a úcty. Zanedbávala ju. Spolu so svojimi priateľmi sa teda pustili do boja. Začali písať ministrom, významným osobnostiam, politikom a to všetko s jediným cieľom. Založiť v krajine Deň matiek. Od roku 1911 ho už oslavovali takmer v každom štáte. Preto v roku 1914 prezident Woodrow Wilson učinil prehlásenie a Deň matiek sa stal oficiálnym sviatkom a bude sa sláviť každý rok, vždy druhú májovú nedeľu „ako verejný výraz našej lásky, úcty a vďaky k matkám i k celej krajine.“
Symbolom tohto dňa sa stali klinčeky, pani Jarvisovej najmilšie kvety. Biele klinčeky reprezentujú ľúbeznosť, čistotu a prijímanie materinskej lásky ako daru. V súčasnosti sa nosí jeden klinček, a to vtedy, ak si spomeniete na mamu, ktorá už zomrela. Červené klinčeky sa stali symbolom živej matky.
Preto, ak vaša mama ešte žije, využite tento deň, aby vám neskôr nezostali len oči pre plač. Navštívte ju, zatelefonujte, pošlite kvety alebo malú pozornosť. Nezáleží na tom, že sa nerozprávate už dlhé roky, každý človek má predsa chyby, nie je dokonalý. No nečakajte, kým bude prineskoro a vy sa od známych dozviete, aká to bola vlastne žena a že vás z celého srdca milovala. Kúpte preto krásny červený klinček a s hrdosťou jej ho zaneste. Zaslúži si to.

Skryť Vypnúť reklamu

Milí čitatelia,
v prvom rade ďakujeme všetkým, ktorí sa prihlásili do súťaže o najkrajší príbeh o mamičke. Na druhej strane nám však nedá, aby sme nespomenuli, že trvalo takmer tri týždne, kým do redakcie „dorazil“ prvý príbeh. A potom akoby sa vrece roztrhlo. Z množstva opisov, popisov, i všeobecných fráz o matkách, sme po dôkladnom zvážení nominovali na ocenenie desať príbehov a básničiek, ktoré uverejňujeme v plnom znení. Z nich najviac bodov, a tým i prvú cenu – zlatú retiazku od Zlatníctva Martinca, získal príbeh pod názvom Milujem ťa, drahá mama od Michaely Čiernej. Na druhom mieste sa umiestnil príbeh Moje tri mamy od Vlasty Kostrianovej, ktorá zaň získava hodnotný darčekový kôš od spotrebného družstva COOP Jednota a tretie miesto ocenené ikebanou v keramike od Záhradníctva Kollárová, patrí príbehu Dodatočne: Prepáč, mami! od Ivety Longauerovej. Víťazky prosíme, aby sa telefonicky spojili s redakciou na tel.: 672 4153, kde im oznámime termín odovzdania cien.
Alena Bartóková

Skryť Vypnúť reklamu

Dodatočne: Prepáč, mami!
Prvé slovo bolo mama,
dávno to však bolo už.
Z tvojej dcéry je dnes žena,
z tvojho syna zrelý muž.
Výnimočnosť mojej maminy som si uvedomila, keď som mala desať rokov. Bola som dieťa, ktoré bolo stále choré. Preto sa lekári po dohode s mojimi rodičmi rozhodli, že bude najlepšie, keď mi vyberú mandle.
Pred týmto zákrokom bolo potrebné prejsť ešte rôznymi vyšetreniami a práve tam som sa po prvýkrát stretla s ďalšou obeťou a mojou budúcou spolubývajúcou. Nebolo možné prehliadnuť pekne oblečené, ale aj dosť ustráchané dievča. Viac ma však zaujala žena stojaca vedľa nej. Pripadala mi ako manekýnka vystrihnutá z módneho časopisu. Vysoká, štíhla, nádherne namaľovaná a ešte krajšie oblečená. Bože, všetko na nej bolo také krásne! Hltala som ju očami ako dajakú madonu. Takú maminu keby som mala, prepadla ma zrazu najhriešnejšia myšlienka môjho detstva a už ma nechcela pustiť. V mojej detskej hlave som začala porovnávať moju (podľa mňa) jednoduchú maminu s touto nádhernou ženou. Kdeže! Neporovnateľné neporovnáš!, vyniesla som v duchu verdikt a pohŕdavo hľadím na malú, tučnučkú žienku sediacu vedľa mňa. Nechty zničené, vlasy neupravené, oblečenie mimo módneho trendu. No hotová katastrofa. Nie, nie. Keby dačo, je to len moja teta. V rýchlosti som sa rozlúčila s mojou uplakanou „tetou“ a už som letela do izby. Ešte som si stihla všimnúť vlažné objatie tých dvoch. Na úrovni, žiadne hysáky. Letmý bozk na líce, nejaká koruna navyše. To už hej, pomyslela som si so závisťou, pozrúc na sieťku plnú ovocia v mojej ruke.
Stretli sme sa v izbe. Podanie rúk, nejaké mená. Hodili sme aj nejakú reč. Malá však veľmi zhovorčivá nebola. Viac plakala, ako bolo pre mňa únosné, preto som nadhodila tému na opis jej mamy. Niečo len vyhýbavo zamrmlala a bolo po očakávanej senzácii.
Na druhý deň mi sestrička oznámila návštevu. Utekala som do čakárne, kde ma už čakala moja „zase uplakaná“ mamina s taškou plnou dobrôt. Rýchlo som poďakovala a ešte rýchlejšie sa s ňou rozlúčila. Veď, čo keby prasklo, že je to moja mama? Takto sa to opakovalo až do dňa D. Keď bolo po všetkom a my sme v bolestiach ležali v izbe, otvorili sa dvere a v nich stála moja mamina. Oči opuchnuté od plaču a v ruke termoska so zmrzlinou, ktorá bola povinným liekom a vítanou dobrotou po tomto zákroku.
A takto deň po dni kráčala po nemocničnej chodbe žienka s dvomi termoskami pre pacientky, ktoré na ňu čakali ako na spasenie.
Jej oči už neboli opuchnuté od sĺz, ale z vyčerpania. Keďže chodila do práce na tri zmeny, lietala medzi robotou, nemocnicou, cukrárňou a domácnosťou po celý nevyhnutný čas, len aby sme sa čo najskôr zbavili tých neznesiteľných bolestí. Mama mojej spolutrpiteľky sa neukázala ani raz! Ba vlastne áno. V deň, keď si prišla po svoju už zdravú dcéru. Opäť krásne nalíčená, upravená, moderne oblečená vošla nervózne do izby. V rýchlosti zbalila veci zo stolíka, na mňa hodila prázdny pohľad a ťahajúc svoju dcéru odišla. Nestihli sme sa ani rozlúčiť.
Ostala som sama a netrpezlivo vyčkávala na svoju maminu. Dočkala som sa. Keď vošla, pripadala mi najnádhernejšia na celom svete. Smiali sa jej nielen oči, ústa. Ona sa smiala proste celá. A vtedy som pochopila, v čom je jej výnimočnosť.
Tento príbeh ma zmenil. Odvtedy nepoznám krajší pocit, ako byť s ňou. Naoko jednoduchý príbeh hlúpučkého dieťaťa zmenil nielen pohľad na moju maminu, ale na celý život.
Neporovnateľné neporovnáš! Veľká pravda. Do pozlátka zabalíš aj slamu, ale tá (chvalabohu) vydrží dlhšie. Časom začne spod pozlátka trčať.
Ďakujem Bohu aj osudu, že mi dopriali narodiť sa žene, o ktorej môžem s úctou, láskou a hrdosťou povedať: toto je moja mamina!
P.S.
Keď sa mne o ďalších desať rokov narodil syn a ja som bola vystrašená z jeho nekonečného plaču, prišla moja mamina, a tak ako vždy, s úsmevom a pokojom mi povedala: neboj sa, dcérka, najhorších je len prvých desať rokov, potom to pôjde samé. Na chvíľu som pri týchto slovách stuhla. Veď mne tiež trvalo desať rokov, kým som pochopila, čo v mojej mamine mám.
Týmto sa jej chcem poďakovať nielen za to, čo pre mňa urobila, ale aj za to, že je. „Prepáč mami, že som ťa na chvíľu premenovala na tetu.“ Tvoja dcéra z celého svojho srdca.
Iveta Longauerová

Skryť Vypnúť reklamu

Telefonát zastihol mamičku v bolestiach
Príbeh, ktorý vám rozpoviem, je o nekonečnej materinskej láske a obetavosti. Stal sa len nedávno. Rana je ešte čerstvá a pobolieva. Ale ruka v ruke s bolesťou kráča láska, pokora, vďačnosť a obdiv k najstatočnejšej žene na svete, mojej mame.
Ale pekne od začiatku. Mamička bola veľmi skromná, pracovitá a prísna. Ale najmä na seba. Ja, ako citlivé vtáčatko, túžiace po objatiach, vyhľadávala som prítulné náručie starej mamy. Keď ju Boh povolal k sebe, cítila som sa veľmi osamelá. Mamička mi dala všetko a predsa som si myslela, že nie dosť. Dnes viem, ako som jej krivdila. Roky plynuli. Vyštudovala som, vydala sa a dvojnásobne som pocítila, aké slasti i strasti obnáša údel byť matkou. Pretĺkali sme sa životom ako mnohé mladé rodiny. Prestavovali sme starý dom a často sme mali hlboko do vrecka.
Keď bolo najhoršie, pred našimi dverami sa objavila mama. Akoby ju zoslalo samé nebo. S plnými taškami cestovala stovky kilometrov. Aj keď sme sa nikdy nesťažovali, ona vycítila, že potrebujeme pomoc. Prišla aj vtedy, keď som sa dozvedela o svojej zákernej chorobe. Márne sme to chceli pred ňou zatajiť, aby sa netrápila. Vyčítala to z mojich uplakaných očí. Veľmi mladá som okúsila, ako chutí strach zo smrti. Pri žalostnom pohľade na moje malé deti som si kládla otázku, ktorú by si v mojej situácii položila snáď každá matka: Čo bude s nimi, keď...?
V tomto ťažkom období som spoznala vzácneho človeka, znamenitého lekára, ktorý určite dobre vedel, že aj viera uzdravuje. Daroval mi strieborný talizman. Dostal ho už dávno od jednej vďačnej pacientky v Afrike. Keďže topiaci sa aj slamky chytá, asi som začala veriť v jeho moc. Liečba bola zdĺhavá a náročná, najmä na psychiku. Moji najbližší ma navštevovali, ale večer, keď zhasli všetky svetlá, ostávala som so svojím strachom sama. Čierne myšlienky nedovolili zaspať unaveným očiam. Keď bolo najhoršie, opäť prišla mama. Chytila ma za ruku a vážne povedala: Každý deň sa modlím za tvoje uzdravenie. Prosím Boha, ak je to jeho vôľa, nech si radšej zoberie môj život... Mráz mi prebehol po chrbáte. Vtedy som ani netušila, akú hroznú pravdu mama vyslovila. Po ukončení rádioterapie som sa očividne zotavovala. Život ešte nikdy nebol taký krásny a zaujímavý. So zázračným talizmanom na hrudi som vykročila v ústrety krajším dňom. Túžila som aspoň raz uvidieť na vlastné oči more. Manžel mi ten sen splnil. Bláznili sme sa vo vlnách spolu s deťmi a boli sme veľmi šťastní. Chceli sme sa o to šťastie podeliť s rodičmi, ale náš telefonát zastihol mamičku v bolestiach.
Zmocnila sa má zlá predtucha, ktorá sa po návrate domov potvrdila. Nasledovali vyšetrenia, liečba chemoterapiou. Mama sa veľmi zmenila. Jej krása vädla zo dňa na deň. Energia a odvaha, ktorú by jej mohli závidieť aj generáli, sa z nej očividne vytrácala. Mladšia sestra bývala s rodičmi a pomáhala ako vedela. Vždy, keď som mohla, cestovala som za mamičkou tak, ako kedysi ona za mnou. Keď som ju uvidela na nemocničnom lôžku, hrdlo mi obrovskou silou zovrel žiaľ. Nepustil von ani slovo. Jedným pohybom som si zvesila z krku talizman a vložila ho do bezmocnej ruky. Plač sa už nedal zadržať. Objali sme sa. Ešte dva mesiace statočne znášala bolesti. Pri každom pohľade na svoju zúboženú matku som si spomenula na jej slová z čias, keď ona bola mojou oporou. Na zvláštnu modlitbu, o ktorej sme síce nehovorili, ale stále bola medzi nami. Spájala nás ako druhá pupočná šnúra. Až do konca.
Talizman sa mi vrátil s jej osobnými vecami z nemocnice. Opäť ho nosím, lebo viem, že by si to mama želala. Má vyhradené miesto na mojej hrudi. Rovno nad srdcom. Vždy, keď sa ho dotknem, žiada sa mi povedať: Ďakujem, mamička.
Janka Bernáthová

Moja mamička
Som rada, že môžem prostredníctvom redakcie MY poďakovať svojej mamine a novopočenej starej mame. Dnes je taká uponáhľaná doba, že človek už aj zabúda pohladiť svoju maminu a použiť to čarovné slovo „ďakujem“. Veď máme za čo ďakovať. Mamina s nami prežíva každú radosť i smútok, každý pád. Nie nadarmo sa hovorí, že dieťa je prepojené pupočnou šnúrou. O mne to platí tiež.
Moja mamička je veľká osobnosť. Bola pri mojich prvých krôčikoch i veľkých životných krokoch. Jej veľkú lásku vyžarujúcu zo širokého srdiečka rozdeľuje pre manžela, môjho brata, ale najviac si ukradne jej veľký miláčik vnučka Terezka.
Moja mamička je mojou priateľkou, ale aj prísnou učiteľkou života. Veľa vecí sa mi nepáčilo a nad jej životnými skúsenosťami som len mykla plecom. Jej strach som nebrala vážne. Hovorievala som, veď sa neboj, mne sa nič nestane. Vždy mi odpovedala – keď budeš sama matka, uvidíš. A prišiel ten čas. Sama som matkou a viem, aké je to ťažké povolanie. Najťažšie na svete. To sa nedá naučiť podľa nejakých poučiek. To musí žena – matka, precítiť, začína sa to už v matkinom brušku. A tá moja mamička Terka Čamajová je najlepšia na svete. Ukázala mi tú správnu cestu a predovšetkým mi dala výchovu, veľa lásky a to najdôležitejšie: vždy bude pri mne stáť v dobrom i zlom. Aj keď budem stará, stále budem jej malým dievčatkom a ona moja mamička. Mami, veľké ďakujem len pre teba.
Henrieta Čiliaková

Mamulienka
Volám sa Lucia a mám 11 rokov. Veľmi ma zaujala vaša súťaž o najkrajší príbeh o mame. Od vyhlásenia súťaže som napísala niekoľko príbehov, no nakoniec sa mi nezdali dosť dobré. Je naozaj ťažké vyjadriť, ako veľmi svoju maminu ľúbim. Vaša súťaž je síce zameraná na príbeh, no ja zasielam báseň, pretože tá sa mi lepšie písala. Sadla som si k prázdnemu papieru a začala som písať svoje myšlienky. V básni som naozaj vyjadrila to, čo cítim:
Naša mamka, mamulienka,
usilovná ako včielka.

Zavčas ráno stále vstáva,
aby všetko prichystala.
Najskôr dobré raňajky
pre ocka, dve dcérenky.

Keď je všetko pripravené,
začína nás zobúdzať.
To však nie vždy je ľahké,
lebo nám sa vstávať nechce.

Mamulienka, mamka zlatá,
my ťa veľmi ľúbime.
Niekedy však možno zdá sa,
že si ťa málo vážime.

Niekedy aj kričať musíš,
skutočne to uznávam.
Máš to ťažké, dobre vieme,
ale my ťa milujeme.

Teplo krbu rodiny,
nezabezpečujeme len my.
Určite to dobre vieš,
aj keď nám nič nepovieš.

Bez teba by sme to sami
veru vôbec nezvládali.
Sme ti veľmi, veľmi vďační,
že nám svoju lásku dávaš.
Lucia Šmondrková

Milujem ťa, drahá mama
Nemo sa obzerám po izbe a smutné oči plné sĺz sa mi zastavujú na papučiach mojej mamy. Stále sú tam, kde ich naposledy odložila. Dnes odišla na dlhší čas, kvôli práci. Rozmýšľam, že ešte nikdy som bez nej nebola dlhšie ako dva týždne a dnes ju strácam na tri mesiace. Akoby spolu s jej odchodom odišla radosť, smiech, zostal len nekonečne plynúci prázdny čas. Stále vidím pred očami jej utrápené oči plné žiaľu a bolesti z odlúčenia, keď jej mávam na rozlúčku...
Spomínam si na chvíle strávené v jej blízkosti. Boli to úžasné chvíle, i keď tých smutných bolo viac, aj tak som šťastná, že ich mám.
Moja mamička mala ťažký život. Ako mladé, bláznivé dievča plné veľkých nádejí, očakávaní, veľkej chuti do života sa vrhla bezhlavo do manželstva. Túžila po toľkých veciach. Mať krásnu, šťastnú, veľkú rodinu, dobré deti, starostlivého manžela. No málo vecí z toho sa stalo realitou. Už dva dni po svadbe sa jej nádeje rozpadli ako domček z kariet. Netušila, čo ju čaká, tvrdá bitka ju kruto vrátila do reality. A dôvod? Úplná hlúposť. Nevydarená lyžovačka, nespoľahliví priatelia, no svoje zohral najmä alkohol a agresívna povaha „nového“ manžela. Veľké sny skončili ťažkým otrasom mozgu, zlomenými rebrami, ale to bol len začiatok... Roky plné smútku plynuli a postupom času sa mojej mamičke narodili štyri dcéry. Konečne sa jej splnil sen, ale čo jeden! Rovno štyri. Svojimi drobnými úspechmi sme ju napĺňali šťastím. Boli sme jej jedinou radosťou v smutnom svete.
Spomínam si, ako sa hráme so sestrami v detskej izbe. Pospevujeme si pieseň, ktorú nás naučila mamička. Zdá sa nám, že počujeme tiché bolestné vzlyky a prosby. Staršie sestry najrýchlejšie pochopili, čo sa deje. Bežali sme do izby. Naskytol sa nám pohľad, pri ktorom doteraz cítim hroznú nenávisť k otcovi. Počujeme tiché prosby, stony, plač. Mama veľmi plače a prosí: „Nie, prosím, už ma nebi. Neubližuj mi už, prosím.“ Vidíme, ako sa otec skláňa nad mamičkou, drží v ruke veľkú ťažkú čižmu a jej kovovým opätkom opakovane mamu udiera po hlave, tvári a všade, kde zasiahne. Mama tíško plače a prosí o jeho zľutovanie. A ja sa nenávidím za to, že som vtedy nič neurobila.
Postupom času som si začala uvedomovať, čo sa deje. Útoky sa stupňovali. Zlomené rebrá, rozbitá hlava, veľké bolestivé „monokle“ na jej jemnej krehkej tvári, zlomená ruka... vždy sa našiel nejaký dôvod. Nedostatok peňazí, podrazy jeho priateľov, zlý sen, no najväčšiu úlohu zohrával alkohol. Ubližoval jej kedykoľvek sa mu zachcelo, veď mu v tom nemal kto zabrániť. Mama rodinu dávno nemala, a susedia? Tí sa radšej nepýtali, od čoho má mamka napuchnutú celú tvár. Poznali totiž agresívnu povahu jej manžela.
Stále mám ťaživé sny ako znova a znova dopadajú jeho ťažké tvrdé päste na jej krehkú tvár. Bolesťou skrútené telo do klbka a tiché výkriky do noci. Zobúdzam sa s plačom a utíšim ho len vtedy, keď vidím mamku, ako ešte spí. Ďaleko vo svojom svete, kde niet miesta pre zlobu a nenávisť.
Ako dievča z mesta sa mamka rýchlo naučila obriadiť dom, deti, manžela, urobiť zabíjačku, napíliť či narúbať drevo do pecí. Každý mu vravel, akú má šikovnú manželku, ale on to nevidel. Mama sa naučila tvrdo pracovať, žiadnej práce sa neštítila. Milovala som, keď napiekla bochníky chleba, doteraz mi pripomínajú jej veľké nežné oči. Lahodná vôňa sa niesla celým bytom. Doteraz na tie chvíle spomínam. Mamka rýchlo odpúšťala, v ľuďoch videla len to dobré, neodsudzovala ich konanie, dokonca ani keď jej otec polámal rebrá.
Celá situácia sa zhoršila, keď otec stratil prácu. Dôvodom bol tiež alkohol. Jeho agresívne útoky sa stupňovali a my, dievčatá, sme vedeli, že už musíme niečo spraviť. Nakoniec sme sa mu všetky postavili. Keď sme bránili mamku, ostal prekvapený, zaskočený nenávisťou a opovrhnutím, ktoré nám čítal z očí. Vtedy sme dostali. Ešte aj najmladšej (mala 9 rokov) sa vtedy ušla veľká rana päsťou do tváre. To už mama nenechala tak, nedovolila, aby bil jej dcérky. Postavila sa mu na odpor. Zavolali sme políciu, no tá nič nevyriešila. Nechali si ho u seba do druhého dňa a potom prišiel domov ešte nahnevanejší s túžbou odplatiť nám to. Vtedy sa tváril, akoby sme mu ubližovali my, akoby sme ho podrazili. No my sme sa iba bránili. On nevedel pochopiť, že tú nenávisť v nás vyvolávajú jeho kruté činy.
Takto sa to zopakovalo ešte párkrát, až kým nezbil mamu úplne do bezvedomia. Malá sestra bosá pred ním ušla von nájsť ma. V ten večer si asi uvedomil dôsledky svojich skutkov a pokúsil sa spáchať samovraždu. Včas zavolaná polícia odviedla otca a mamku ošetrovala záchranka. Odvtedy sa veci veľmi zmenili. Otec dostal podmienku a bol polroka na psychiatrii spolu s odvykacou kúrou. Mamka sa pomaly dávala dokopy, s tromi zlomenými rebrami to nebolo ľahké. Ale konečne po dlhom čase sme si mohli trochu vydýchnuť. No najväčšou výhrou pre nás bol úsmev mamky. Síce ešte nesmelý, ale v tej chvíli pre nás znamenal celý život.
Po všetkom zlom mu mama dala poslednú šancu. Odvtedy sa snaží, nepije, máva síce časté výbuchy hnevu, ale na mamku už ruku nezdvihol. Obdivujem ju, kde vzala tú silu, aby mu odpustila. Ja to nedokážem...
Dnes moja sladká mamička odišla a ja sa modlím, aby sa mi vrátila v poriadku. Tak veľmi túžim pre ňu vytvoriť svet, kde sú ľudia k sebe dobrí, láskaví. Túžim pre ňu vytvoriť dobrý svet, kde stačí ku šťastiu koberec nádhernej trávy a modrá klenba oblohy, radosť zo vzájomnej blízkosti. Chcem navždy počuť jej veselý smiech, ktorého mám tak málo. Chcem jej hľadieť do úžasných hlbokých očí... túžim jej k nohám zložiť celý svet, všetku lásku, všetku krásu sveta, všetky žiarivé hviezdy.
Milujem ťa, drahá mama. Ďakujem za pochopenie, nehu, lásku aj vo chvíľach smútku a bolesti.
Týmto príbehom chcem osloviť aj iné ženy. Konajte, nečakajte tak hlúpo na jeho zmenu. Nedočkáte sa. Nájdite silu a odpútajte sa od takého muža, nedovoľte, aby vám ubližovali. Keď už nie kvôli ničomu inému, tak aspoň kvôli svojim deťom, ktoré to poznačí nenávisťou a zatrpknutosťou na celý život.
Michaela Čierna

O mojej maminke Márii
Každý príbeh o mame by mal byť krásny a plný lásky, ale vieme, že nie vo všetkých prípadoch sa prejaví materinský cit. A keď už, tak si myslíme, že tá naša maminka je naj a nedá sa porovnať ani vyvážiť ničím a nikým.
V jednej dedine sa narodilo dievčatko. Malo krásne tmavé oči a milujúcich rodičov. Detstvo do 9 rokov ubehlo v radosti, až jedného dňa Márii zomrela maminka. Otecko sa po čase druhýkrát oženil a pribudli jej tri sestry. No v tmavých očkách boli zase slzy. Zomrela aj druhá mama. Márii pribudlo veľa práce a starostí. Keď sestry povyrástli, išla aj ona svojou cestou. Našla si zamestnanie a svoju lásku Juraja, s ktorým plánovala budúcnosť. Ale osud bol k nej zase krutý a v tmavých očiach boli zase slzy. Jej Juraja ktosi prepadol a zabil. Vtedy si povedala, že pre ňu už niet nijakej radosti. Vrátila sa k otcovi do rodičovského domu a robili spolu. Roky utekali a otec jej dohováral, aby si už niekoho našla, keďže uchádzačov mala stále dosť. A tak si povedala, že to predsa len skúsi. Vydala sa a deti prichádzali na svet po roku, dokonca dvakrát dvojičky. Pri piatom tehotenstve jej lekár povedal, že nesmie mať viac detí, lebo to neprežije. Antikoncepcia pre ňu, ako silne veriacu ženu, neprichádzala do úvahy. Napriek zlému zdravotnému stavu porodila aj desiate dieťa.
Mala z nich veľkú radosť, vychovávala ich s láskou, všetci majú tmavé oči. Zdravotný stav sa jej zhoršoval. Z postele dávala rady a príkazy. Vedeli sme, čo má kto robiť, len aby to nejako išlo. Podojiť kravu, obriadiť maštaľ, oprať, uvariť. Maminka bola viac v nemocnici ako doma. Naučili sme sa všetko, stačilo, aby bola nablízku, aby sme videli jej oči, z ktorých išla veľká láska a chuť žiť.
Blížili sa Vianoce. Maminkin zdravotný stav bol taký zlý, že musela ostať v nemocnici. Striedali sme sa a robili jej sprievodcov v sanitke, keď chodila do Martina na dialýzu. Tmavé očká sa nám zaplnili slzami, keď sme videli, ako trpí. Blížili sa ďalšie Vianoce. Z dialýzy ju viezli domov, keď vodič dostal cez vysielačku správu, že ju má dopraviť do Bratislavy na transplantáciu obličky. Našiel sa darca. Vlastne tragicky zahynul mladý človek, aby dal šancu našej maminke. Všetko dobre dopadlo a na Vianoce sme dostali najkrajší darček od Ježiška. Mama bola doma. Nikto nechcel ísť spať do detskej alebo spálne, všetci chceli byť s ňou. Aj keď na zemi, na matracoch. Nevedeli sme sa nasýtiť jej vône a toho pocitu, že je s nami. Akoby všetky tie očká tušili, že sú to posledné Vianoce. Na tie ďalšie sme jej robili pohreb. Mala len 47 rokov, ale bola to tá najúžasnejšia mama, akú kedy táto zem nosila.
Vyrástli sme. Každý už máme rodinky a taktiež každý má svoje trápenie. Ale pri spomienke na našu maminku je všetko ľahšie. Určite by mala veľkú radosť, keď sa všetci stretávame pri rodinných oslavách. Otecko nám tiež veľmi rýchlo zomrel, dlho sa nevedel vyrovnať s tým, že mamy už niet. To je príbeh o mojej maminke.
Mária Tadianová

Moje tri najlepšie mamy
Jedného dňa postihlo mňa aj mojich súrodencov veľké nešťastie. Moji rodičia tragicky zahynuli pri vlakovom nešťastí. Išli do mesta na nákup a keď sa vracali späť, veľmi husto snežilo. Prechádzali cez koľajnice, a keďže bola zlá viditeľnosť, nezbadali prichádzajúci nákladný vlak. Mamu zachytil a stiahol, otec jej chcel pomôcť, ale sa mu šmyklo, a tak vlak stiahol aj jeho. Obidvaja prišli o život v jednom okamihu. Ja aj moji súrodenci sme prišli o mamu a otca. Ostalo nás sedem sirôt. Mala som vtedy dva roky, najmladšia sestra tri týždne. Vo dverách sa objavila moja milá stará mama, v očiach mala slzy, ale prečo, to som ešte nechápala. Do mojich siedmych rokov sme bývali u nej. Stará mama mala veľmi ťažký život. Prišla o svoju dcérku, aj o zdravie. I napriek tomu vychovala svojich osem detí a aj nás siedmich. Po tom všetkom sa nevzdávala, čelila ťažkému osudu. Boli ľudia, ktorí nám pomáhali, ale našli sa aj takí, ktorí veľmi ubližovali. Starká sa aj napriek tomu nevzdávala, lebo v jej veľkom srdci mala veľa lásky, ktorá to všetko prekonávala. Keď sa starej mame zhoršil zdravotný stav, chceli nás od nej zobrať a dať do detského domova. Nechcela to dovoliť, a tak si nás rozdelili tety a ujo. Cestou súdu. Mňa si vzala teta Vlasta. Ona mi nahradila moju vlastnú mamu. Touto cestou chcem povzbudiť všetky mamy, aby sa nevzdávali svojich detí, lebo je vždy niečo nad nami, čomu máme veriť a čo nám dáva nádej popasovať sa s ťažkým osudom. Vždy sa nájde správna cesta. A ja sa tiež chcem touto cestou poďakovať trom mamám s veľkým srdcom, ktoré sa o nás postarali, keď sme to najviac potrebovali.
Prvej mamičke – za to, že ma priviedla na tento svet, i keď som ju nepoznala.
Mojej starej mamičke – ktorá nás neopustila a v ťažkej dobe nám dávala veľa lásky a teplo domova.
Druhej mamičke – chcem poďakovať za materinskú lásku, lebo moja mama je najlepší človek na svete. Za všetko, čím som, vďačím vlastne jej. Ona je predsa tá najväčšia hviezda a jedna - jediná na celý život. Ďakujem.
Vlasta Kostrianová

Kto som a kam patrím?
Sobotňajšie ráno. Ráno ako každé iné. Opäť je tu čas vytúženého víkendu. Mamina odišla do školy na prednášku a ja som zostala sama doma. Bezmyšlienkovite chodím z jednej izby do druhej, od jedného okna k druhému. Neviem čo mám robiť. Nudím sa.
Lenivo som si ľahla do postele. To bol signál pre myšlienky. Začali sa mi v hlave pretekať jedna za druhou. Zvíťazila tá, čo zavelila: Ideš upratovať, Ivanka! Zdvihla som sa z postele a pustila sa do práce. Uložila som si časti svojho oblečenia do skrine, poukladala rozhádzané knihy a učebnice do poličky, poutierala prach...
V tom si všimnem fialový obal položený na maminom stole. Tuším, že obsahuje niečo dôležité, lebo mama ho mala vždy uložený v uzamknutej zásuvke svojho stola. Neodolala som zvedavosti a začínam vyberať z neho jeden papier za druhým.
Prvý bol môj rodný list. Za ním vyberám súdne rozhodnutie. Začínam ho čítať, lebo sa týka mňa. Znovu a znovu sa k nemu vraciam, znovu a znovu ho čítam, hoci viem, že mama si ma adoptovala z dojčenského ústavu. Zrazu nie som si istá ničím. Pýtam sa sama seba: Kto som a kam patrím? Som človek zrodený z ľudskej smoly? Kto sú moji rodičia? Bola som splodená z lásky, z nenávisti či ľudskej neopatrnosti? Kto teda vlastne som?!
V byte, ako aj vo svojom vnútri som sama. Nebolo nikoho, kto by mi odpovedal na pálčivé otázky. Mamina stále nechodila.
Zrazu ticho preťal zvuk zvončeka. Zvítala som sa s maminou. V ten večer otázky, doposiaľ ukryté v hlbokých zákutiach mojej hlavy, pomaly vychádzali von. Mamina spomínala na časy, keď som bola bábätkom. S hrdosťou si ma doniesla domov z dojčenského ústavu... S veľkou láskou ma vychovávala a vo všetkom mi pomáhala... Koľko času sme spolu strávili...
Vynárali sa mi v hlave tie najkrajšie spomienky – behanie po lúke, šantenie na kúpalisku, prechádzky v lese, prvý deň v škole... Uvedomujem si, že v každom okamihu života ma sprevádza mamin úsmev.
Mamina rozprávala o tom, že každý človek má svoje ja. Každý je iný, jedinečný, neopakovateľný, každý má svoju osobnosť. Kým však na to ľudia prídu, uplynie nejaký čas, možno celé dni, týždne, roky... Áno, aj ja postupne pochopím, kto som a kam patrím. Možno to bude trvať dlhšie, ale ja to určite dokážem. A viem, že na to nebudem sama, pomyslela som si a s láskou objala a pobozkala MOJU maminu.
Ivana Žňavová

Mama
Moja mama ma má rada,
teší ma jej dobrá rada.
Aj ja ju mám veľmi rád,
som jej dobrý kamarát.

Mama mi vždy poradí,
u mňa je prvá v poradí.
Teší ma a pomáha mi,
nie sú také všetky mamy.

Pre mňa budeš navždy krásna,
ako si aj dnes.
Na čele sa ti urobí vráska,
keď ja budem preč.

Aj cez more ťa budem mať rád,
som ti dobrý kamarát.
Chcem ti povedať, neviem ako,
no ľúbiť ťa chcem hlboko.
Marián Jonis

Titul - mamička
Pred mojím životom čakal človek. Ten človek čakal na mňa. Nikto, nikdy a nikde nevidel viac lásky ako v očiach mojej mamy, ktorá čakala. A ja som bola tým krásnym darom odmenená. Cítila som teplú dlaň a počula nežnú uspávanku, kým ma ešte nemohla držať v náručí, no my sme vedeli, že patríme jedna druhej.
Keď ma Boh chytil za rúčku a povedal: „Poď, človiečik, je čas ísť,“ odovzdal ma mojej mamičke, lebo vedel, že sa môže na ňu spoľahnúť. A tak si ma po prvýkrát pritúlila a môjho denného páperka na hlavičke sa dotkli jej pery. Odvtedy nemusela nikdy zaznieť otázka – budeme kamarátky? To bolo isté.
Naučili sme sa spolu papať, búvať, plaziť i smiať sa. Chodiť na prechádzku, riešiť problémy, aj prvé lásky. Všetko bolo krásne a jednoduché, lebo pri mne stála mama. Modré oči pod pekným obočím sa na mňa pozerali mäkko, nežne, hrdo, sladko, chápavo. No keď sa pozreli inak, s bolesťou alebo sa svetlá modrá zmiešala s tieňom, vedela som, že toto je moment, ktorý chcem zažiť posledný raz. Už nikdy viac som nechcela byť zdrojom tieňa v tých láskavých očiach a bolesťou v srdci. Mrzí ma to, no ona to vždy vie. Vycíti to.
Najkrajšie chvíle detského života som prežila v maminej spoločnosti. Odovzdala mi kus seba. Vďaka nej viem, že ruky sú nástrojom, ktorý možno využiť rôzne, no len múdrosť ich využíva najlepšie. Že múdrosť nespočíva v poučkách, ale v odvahe pustiť sa kráčať svetom a konať dobro druhým. Že dobro je kolískou budúcnosti. Že úsmevu máme mať vždy čo najviac, najmä pre druhých... Toto je žena hodná nosiť titul mamička. Aj keď sa od nej snažím učiť, ani zďaleka nie som taká, aby som sa jej vyrovnala, lebo len ona bude naveky mojím No.1.
Dušana Abrahámová

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  2. Home (ale aj) Office
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  6. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  7. Zelená Bratislava
  8. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Záujem o akcie Pilulky prekonal naše očakávania
  1. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Zelená Bratislava
  4. Ruža zmeny
  5. Úpravy automobilov pre ZŤP
  6. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  7. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  8. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  9. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  10. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 27 840
  2. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 22 863
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 147
  4. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 856
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 13 855
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 666
  7. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 755
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 125
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 8 948
  10. Budúcnosť v digitále je plná žien. V čom majú pred mužmi navrch? 8 611
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žiar - aktuálne správy

Disciplinárka prešetrila incidenty. Je to výsmech, hovorí šéf krupinského futbalu

Po zverejnení trestov za záver dorasteneckého derby medzi B. Štiavnicou a Krupinou zavládlo u hostí sklamanie.

Prvý incident pri lavičke Krupiny.

V prvom zápase s novým trénerom sa zrodila remíza

Proti Trenčínu hralo Pohronie opäť bez divákov.

Ilustračné foto.
Len do vypredania zásob!

Odomknite si články na celom SME.sk a MY vám dáme kávovar ako darček

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Najviac nakazených pribudlo v Košiciach a v okrese Čadca

Nedeľňajší rekord sa vyšplhal na číslo 860.

V Nitre pribudli hospitalizovaní aj mŕtvi. Ohniská na Borovej stráži polícia

Viac ako dve tretiny reprofilizovaných lôžok pre COVID pacientov sú obsadené. Vytvoria ďalšie.

Nedeľný rekord. V Trenčianskom kraji pribudlo 104 pozitívne testovaných

Laboratóriá na Slovensku otestovali 5 025 vzoriek, celkový počet pozitívnych bol 860.

KORONAVÍRUS: Žilina hlási menej nakazených, Čadca medzi najhoršími

V nemocniciach je hospitalizovaných 638 pacientov.

Už ste čítali?