Aj tak som vyhrala

nažil pomôcť rodinám v hmotnej núdzi. Šťastie sa usmialo na inú rodinu, ktorej to zo srdca želám.“ Ale prečo sa nám pani Bratková ozvala? „Chcem povedať všetkým, že aj keď som nič nevyhrala, aj tak som šťastná, lebo som vyhrala ešte čosi viac. Spoznala som, že i v dnešnom uponáhľanom svete, kde vládne nenávisť, závisť, kde je veľká nerovnosť, keď na jednej strane žijú milionári a na druhej tí, čo nemajú ani na chleba, existujú dobrí ľudia. Takí, ktorí vedia pomôcť a podeliť sa s tým, čo majú, aj keď veľakrát sami toho veľa nemajú.“ A práve takýchto ľudí spoznala cez súťaž.
„Najprv to bol veľký balík, ktorý sme dostali poštou,“ pokračuje Helena. „Keď som si prečítala priložený list, nezdržala som sa sĺz. Poslala nám ho pani, ktorá je sama nezamestnaná, v hmotnej núdzi. Priam šok mi spôsobila rodina, ktorá môjmu synovi priniesla počítač. Radosť, ktorú syn prežíval, sa nedá ani opísať. A bolo to kopec iných vecí, ako periny, nábytok z Lovčice – Trubína, za čo ďakujem aj starostovi obce a nábytkárskemu obchodu, ktorého zamestnanci zabezpečili jeho prevoz.“
Ako tvrdí Helena, všetko, čo dostala, sa ani nedá pospomínať. Potrebovala by na to hádam aj celé noviny. „Ale nedá mi, aby som ešte nepoďakovala jednému pánovi podnikateľovi, ktorý nás zásobil na jarné sadenie semiačkami i zemiakmi,“ ďakuje Helena. „Keďže som hlboko veriaca, ubezpečujem všetkých, ktorí nám pomohli, že sa za nich modlíme, nech ich Pán Boh odmení za ich štedré dary. Veď On povedal: čo ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“